Čo robím, keď necestujem?

Domov sa vždy snažíme vrátiť pred letom. Festivaly, noci pri ohni, v spacáku a v hamaku ma nabíjajú energiou, slobodou a láskou, akú dokážu zhmotniť len kamaráti a ľudia na podobnej vlne. V lete 2024 som stihla zažiť 6 festivalov – niektoré pracovne, niektoré zábavne a prvýkrát ako súčasť programu na festivale Atmosféra. Popri tom ešte týždeň na dodávke v Čechách, 2 rodinné oslavy, predĺžený víkend s kamoškou z jogového kurzu v Indii a pár kúpačiek na Mare. Škoda len, že neostalo viac času na turistiku. Táto letná sezóna bola po dlhom čase prvá, kedy som si neodbalila sváču pri vrcholovom obelisku na Baranci.

Od roku 2022 som súčasťou občianskeho združenia Cestou necestou a spolu s Nikou organizujeme cestovateľské prednášky v niekoľkých slovenských mestách. Za posledných 10 mesiacov sme usporiadali 3 prednáškové šnúry pod hlavičkou Cestou necestou, cestovateľský seriál v kultúrno-komunitnom centre Hory Doly či letnú sériu prednášok pod holým nebom na Stanici Záriečie v Žiline. Sri Lanku sme ukázali aj dôchodcom v Lučenci a vyše 30 kamošov sme spojili hneď po návrate v bratislavskom Matsu. Spolu je to viac než 40 prednášok, počas ktorých sme vás zobrali nielen na našu poslednú cestu po Ázii, ale aj do medzikoronovej Panamy a do Turecka, kde sme si odbehli na 3 týždne v septembri.

Už teraz vieme, že v budúcnom roku usporiadame niekoľko podujatí v rámci Cestou necestou. Na prelome septembra a októbra prinesieme poznanie a zážitky z cesty, ktorá začína už o pár dní vo Vietname. Plán máme na prvé 2 týždne, ktoré tam strávime spolu s mojou mamkou. Potom sú len čisté stránky, ktoré by som rada zapísala Sumatrou, Jávou a občasným surfom. Zvyšok nechávam na život.

Máte aj vy za sebou cestu, o ktorú by ste radi podelili s ostatnými? Zažili ste niečo zaujímavé a pozreli sa na miesta, ktoré by ste chceli zdieľať s ostatnými? Medzi nás do Cestou necestou neustále hľadáme šikovných spíkrov, organizátorov či fundriserov, ktorí by sa radi podieľali na tvorbe cestovateľského festivalu. Ak vás to zaujalo, prečítajte si viac na webe a buďte aj vy súčasťou Cestou necestou.

Bez práce nie sú koláče

Posledné roky cestujem ako digitálna nomádka, čo znamená, že mám so sebou v batohu vždy aj notebook a pracujem počas cesty. Už štvrtý rok som na voľnej nohe a platím živnostenské odvody. Venujem sa online marketingu a spravujem niekoľko klientských účtov na sociálnych sieťach. Na cestách dodržujem dokonalý work-life balans a prácu vyvažujem spoznávaním, no doma po dlhšom čase strácam nastavenú rovnováhu. Tým, že mám akosi viac voľného času, mám tendenciu zapĺňať ho prácou, lebo veď „čo budem“.

Tak som si na záver tohto roka prešla celkom rušným a napätým obdobím, kedy ručnú brzdu zatiahli až Vianoce. Spätne som za túto skúsenosť vďačná, lebo mi priniesla nové výzvy, míľové pracovné posuny, možnosť pracovať na hodnotných projektoch a jasné zvedomenie si toho, kde sú moje hranice.

Opäť balím backpack

Čas na Slovensku bol skvelý, avšak posledné mesiace sa absencia cestovania ozývala stále silnejšie. Čoraz častejšie som mala otvorené okná s lacnými letenkami a vymýšľala, kde by sa dalo vypadnúť hoci len na pár dní. Vždy som ich zavrela s tým, že popri všetkých aktivitách, ktoré máme, to nie je rozumné riešenie. Takže som iba odrátavala týždne a dni do 10. februára.

Posledný týždeň pred odletom som si postupne odfajkávala všetko, čo som si spísala na odchodový „to do list“. Uzavrela pracovné povinnosti, obnovila si medzinárodný vodičák, kúpila vnútroštátne letenky aj ubytovanie na prvých pár dní, zvesila vianočný stromček, podala daňové a našla šoféra, ktorý nás na 16 hod. prestupe v Pekingu vezme na Veľký čínsky múr.

Veci mám už niekoľko dní zbalené v komíniku na poličke a nabíjam baterky do foťáku, ktorý mi už tiež chýbal. Snáď nikdy som nebola na cestu lepšie pripravená. Aj to mi potvrdzuje, že som doma už dlho. Aj keď tento kút sveta poznám, nie som o nič menej vzrušená z prichádzajúceho dobrodružstva. Juhovýchodná Ázia mi je známa a do Vietnamu aj Indonézie sa pozriem už druhýkrát. Niektoré miesta uvidím prvý raz, na iné sa možno po rokoch vrátim znova. O tom, aké to bude, vám určite napíšem článok.

Aj keď si batoh na pár mesiacov balím už niekoľký krát, vždy je to krok do neznáma. Ani s cestovateľskými skúsenosťami ma neopúšťa rešpekt a pokora, ani nadšenie a radosť. Dobila som doma baterky a som pripravená prijať všetko, čo cesta prinesie. A potom to priniesť aj vám.

Zrušenie či meškanie letu? Ako na kompenzáciu a vrátenie peňazí

13 najlepších miest, čo vidieť v Bangkoku

8 jednoduchých krokov, ako cestovať na vlastnú päsť

Dovolenka na Sri Lanke: 21-dňový itinerár

Predĺžený víkend v Záhrebe: čo robiť, vidieť a zažiť počas 3 dní

Príspevok Po 10 mesiacoch opäť na cestu je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Najväčšia kríza prišla v druhej polovicu minulého roku, keď som počas ciest v Južnej Amerike mala ambíciu blog poriadne nakopnúť, no po mesiaci mi v Ekvádore ukradli foťák so všetkými zábermi. Únavné cestovanie a sklamanie z Dlhoprstých banditov ma donútilo dať si od blogu odstup. Ešte na tej istej ceste som sa k písaniu vrátila, navyše s cennou lekciou nelipnúť na svojich predstavách.

A dnes? Dnes ma môj blog baví hádam najviac za celú éru jeho existencie, ale neviem vám povedať prečo. Možno je to odraz toho, že aj vo mne sa niečo formuje a usadá. Možno je to tým, že v Nana a backpack sa spájajú veci, ktoré ma v živote fakt bavia – cestovať, písať a fotiť.

Otočka späť a kde to vlastne začalo

Cestujem už dlhšie a začalo to tak, ako u väčšiny z vás – lacnými letenkami naprieč Európou a krátkymi predĺženými víkendmi tu neďaleko. Dokonca som kedysi mala v pláne precestovať všetky hlavné mestá Európy, ale od toho som už upustila.

Všetko za zmenilo, keď som na 10 mesiacov odišla žiť na Bali do Indonézie. Absolvovala som študijný pobyt Darmasiswa, ktorý každý rok otvára rôzne kúty Indonézie študentom z celého sveta, aby spoznali indonézky jazyk, umenie a kultúru. Prisahám, že osud chcel, aby som sa tam dostala, lebo som sa o to až tak veľmi nesnažila. Okrem toho, na Bali chcel ísť predsa každý a šanca dostať sa tam bola nízka.

Keď mi prišiel potvrdzujúci e-mail, že som prijatá, všetko začalo byť viac reálne a ja som dostala strach. Odísť tak ďaleko, sama, na tak dlho, preč od rodiny a kamošov, neviem vlastne kam. V živote som nebola mimo Európy, v živote som nebola nikde sama. Mala som vtedy 23 rokov a keď sa na to pozerám spätne, bola som ešte dieťa.

V jednom momente som spanikárila a bola si takmer istá, že nikam nejdem. Našťastie vtedy zakročila mamka a povedala, že takéto príležitosti sa nepúšťajú a mám si okamžite zbaliť kufre. Tak som teda prerušila štúdium na FTVŠke, odložila písanie diplomky o rok a kúpila si jednosmernú letenku do Jakarty.

Škola života a cestovania v Indonézii

Mesiace v Indonézii boli NAJ na všetky spôsoby. Najkrajšie, najťažšie, najturbulentnejšie, najneistejšie… a z pohľadu cestovania to bol absolútny chame changer. Mala som pocit, že som nikdy pred tých necestovala. Príchod do JV Ázie bol ako pristáť v inom svete. Iní ľudia, iné zvuky, iná príroda, iné zvyky a spôsob života. Zrazu to spoznávanie, ktoré cestovanie obsahuje, nabralo rozmer, o ktorom som ani netušila, že existuje. Aspoň nie vedome.

Indonézia ma vychovala aj vnútorne. Ak ste sami na druhom konci sveta, so zakríknutosťou a hanblivosťou skôr či neskôr zahyniete. Indonézia ma prefackala, zocelila a poslala späť na Slovensko o dačo húževnatejšiu, priebojnejšiu a odolnejšiu. Verím, že takýto potenciál ukrývajú všetky cesty niekam ďalej a na vlastnú päsť.

TIP: Pár zamyslení o rozmere cestovanie som napísala aj v článku Cestovanie ako forma sebapoznania.

Po pár mesiacoch v Indonézii a sólo tripe po Malajzii a Vietname mi bolo jasné, kam asi budem smerovať svoj život. Diplomku som obhájila, život v kancelárii skúsila tiež a o pár mesiacov neskôr sa prvý krát sa nadýchla v končinách Latinskej Ameriky. Ach, Panama, budeš pre mňa navždy špeci.

Ako vznikla myšlienka na cestovateľský blog?

Vždy keď cestujem, všetky info hľadám na internete – kam ísť, ako tam ísť, čo tam vidieť a ocením aj reálne skúsenosti cestovateľov na diskusných fórach. Bolo to práve pred cestou do Panamy, kedy som mala pred krajinou rešpekt a hľadaním na internete strávila hodiny a dni, nech som pripravená na všetko. Narazila som vtedy na cestovateľský blog Journey Era, ktorý píše austrálčan Jackson Groves a dodnes je tento chalan mojou najväčšou inšpiráciou. V cestovaní, fotení aj blogovaní.

S pribúdajúcimi cestami som si uvedomila, že hoci je na slovenskej cestovateľskej blogovej scéne niekoľko mien, ani jeden neprináša blogy dostatočnej kvality (bez urážky). Zahraničnej, Jacksonovej, ani takej, akú som vždy hľadala. A vtedy som si povedala, že taký blog budem teda robiť ja. Tak vznikol Nana a backpack, hoci ešte len v mojej hlave.

Dlho som sa pohrávala s myšlienkou vytvoriť cestovateľský blog a články som najskôr písala iba pre seba, do šuflíka. Po večeroch si prechádzala wordpressové šablóny pre cestovateľské blogy a raz som našla tú pravú, pri ktorej som si povedala „this is it“. Je to tá, v ktorej podobe je Nana a backpack dnes.

Čo všetko stojí tvorba tohto blogu

Nebudem klamať, Nana a backpack vznikla primárne kvôli mne samej. Ako forma realizácie, priestor na písanie a príležitosť posúvať sa v práci so slovom aj s fotkou. Potom ste tu aj vy, ktorí tento blog čítate a keby ste to nerobili, neviem či by som písala aj tak. Lebo povedzme si úprimne, každý autor chce, aby jeho myšlienky niekto počúval…

O všetkom, čo sa týka blogovania sa učím po ceste, formou pokus – omyl, čo je niekedy čisté zúfalstvo. Nana a backpack už dávno nie je iba o obyčajnom publikovaní napísaného textu. Naučila som sa a stále sa učím základy SEO a poslednú dobu sa intenzívne snažím vcítiť do role internetového vyhľadávača, aby som lepšie pochopila, ako to celé vlastne funguje.

Dostať článok do jeho finálnej podoby zaberie hodiny (fakt). Od prvotnej idei a hrubého náčrtu článku, cez dohľadávanie dodatočných informácií z desiatok ďalších zdrojov, napísanie článku, selekciu a úpravu fotiek, po doklepnutie SEO nastavení a publikovaní ako tu, tak aj na sociálnych sieťach. Odbornejšie články píšem aj niekoľko dní. To všetko len preto, aby mal takú formu, s ktorou by som bola spojná aj ja ako čitateľ, ktorý hľadá odpovede na dané otázky.

Otázky, pochybnosti a zase otázky

Už dávno viem, že blogy už vyšli z trendu. Meškám asi 10 rokov. Ale mne sa nedá inak, lebo rada píšem a nebaví ma natáčať videá na go pročku. Oveľa radšej sledujem svet cez objektív a v krajinách hľadám detaily, ktoré by som chcela, aby uvideli aj ostatní.

Okrem toho to v praxi znamená aj to, že keď niekde prídete, tak hneď vytiahnete foťák, potom mobil lebo chcete niečo odfotiť a natočiť aj na Instagram, a až po chvíli sa skutočne zastavíte a pozriete na svet svojimi očami. Aj takto to vyzerá za oponou cestovateľských blogerov a ja stále nejak neviem (nechcem?) s touto formou stotožniť.

Písať je jedna vec, čítať druhá

Už som spomínala aj vás, čitateľov. Verím, že cestovať a spoznávať je obohacujúce a v nejakej forme by som to priala zažiť každému človeku. O tom sa snažím aj týmto blogom. Inšpirovať vás, ukázať rôzne miesta a pomôcť vám vidieť ich na vlastné oči. Preto sa snažím písať články čo najpodrobnejšie a najpraktickejšie.

Hoci čítanosť tohto cestovateľského blogu sa zvyšuje (ĎAKUJEM), pred pár mesiacmi to tak nebolo a ja som mala pochybnosti o tom, či to robím dobre, pútavo, a či to vôbec niekoho zaujíma. Je jasné, že keď sa človek niečomu venuje, chce rásť a napredovať, vidieť výsledky, zlepšovať sa. Istý čas sa to nedialo a opäť sa objavili pochybnosti, či tu nestrácam čas.

Čítanosť blogu priamo úmerne súvisí s jeho obsahom. A obsah odzrkadľuje to, kde a ako cestujem. Napriek tomu, že tu nájdete podrobne spracovanú Indiu, Kolumbiu, Laos či Sri Lanku, najčítanejšie články sú Thessaloniki s tipmi na to, čo vidieť a výlet na Plitvické jazerá zo Záhrebu.

Každý bloger chce, aby jeho blog ľudia čítali. Mala by som kvôli prestať cestovať s jednosmernými letenkami na druhý koniec sveta a pobehať okolie Európy? Asi by som neostala verná sama sebe, ale tento blog by to nakoplo.

Kam smeruje Nana a backpack?

Dobrá otázka. Doposiaľ som nad rastom, smerovaním a potenciálom Nana a backpack neuvažovala. Hoci už to budú skoro 2 roky od prvého článku, až doteraz som iba písala a čakala, či ma to neprestane baviť. Dnes viem, že neprestane a nastal čas sa niekde posunúť.

Aj preto som začala s mentoringovým programom so Social Spirit. Trochu si vo veciach upratať, pozrieť sa na ne z iného uhla a nájsť cestičku, na ktorú odbočiť. Cestovať chcem aj naďalej a ambiciózna vízia je, aby cesty zarábali na ďalšie cesty.

Chcem naďalej písať, robiť cestovateľské prednášky a besedy, a pomáhať cestovať aj vám. Sprostredkovať zážitky, poznanie a uvedomenie, aby ste sa domov vrátili so srdcom plným nadšenia a mysľou trochu očistenou predstáv, ako by to a ono malo vyzerať.

Ak je niečo, o čom by ste chceli čítať alebo vedieť nejaké tipy ohľadom cestovania, pokojne mi ich napíšte na @nana_a_backpack alebo kontakt@nanaabackpack.sk. Budem vďačná za každé nasmerovanie. Vidíme sa v ďalších riadkoch.

Ako vyzeral náš 200 hodinový jogový kurz v Indii

8 jednoduchých krokov, ako cestovať na vlastnú päsť

2-mesačné dobrovoľníctvo na Sri Lanke

O tom, ako sme cestovali po Arménsku stopom

Príspevok Spoveď o vzniku, existencii a smerovaní blogu Nana a backpack je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Čo vedieť pred návštevou Národného parku Soberania

Park je otvorený denne od 6:00 do 16:00. Nepríďte príliš neskoro, pretože v parku sa zdržíte minimálne 2 hodiny. Ak sa rozhodnete urobiť dlhší okruh, príďte ráno.

Do parku sa podľa informácií na internete platí vstup. Keď sme prišli, nikto si od nás peniaze nepýtal, aj keď sme sa chvíľu rozprávali s rangermi v hlavnej budove. Do parku sme teda išli zadarmo.

Pred návštevou Národného parku Soberania si zabaľte dostatok vody, pevnú obuv či trekové sandále, desiatu a plavky. Takisto odporúčam prísť sem ráno, pretože poobede je väčšia pravdepodobnosť dažďa a to aj v období sucha.

Ako sa dostať do Národného parku Soberania pri Panama City

Dopraviť sa sem môžete autobusom z Panama City smerom do mesta Gamboa, ktoré je najbližšie k parku. Z autobusovej stanice Albrook by mal vyráža každú hodinu.

Pohodlnejšou voľbou je taxík. Oplatí sa aj z dôvodu, že väčšina trailov sa začína pár kilometrov ďalej od hlavnej budovy pri vstupe do parku. Môžete sa s taxikárom dohodnúť, nech vás pár minút počká a potom vás odvezie na začiatok trasy.

Za taxi z Panama City zaplatíte približne 15$ a v prípade, že sem smerujete z Panamského prieplavu 7$. Ceny taxíkov v Paname závisia od vašej schopnosti šikovného zjednávania.

Turistické okruhy v Národnom parku Soberania

Národný park Soberania turistom prináša niekoľko okruhov rôznej dĺžky a náročnosti. Tie najjednoduchšie zvládnete za hodinu a pol, dlhšie zahŕňajú aj plavbu loďkou. Nižšie vám predstavím 4 najzaujímavejšie turistické okruhy v Národnom parku Soberania:

1. Plantation Road (Camino Plantación)

Trail, ktorý sme si vybrali aj my. Nachádza sa asi 5 kilometrov od hlavnej budovy a ak nepoprosíte taxikára, aby vás počkal, budete musieť ísť pešo alebo stopom. Chodník je viditeľný hneď od hlavnej cesty a počas celej trasy bol široký a viditeľný.

Úvodný úsek vedie popri riečke a po ceste sa núka niekoľko pohľadov na malé kaskády. Prítomnosť džungle je počuť a je dosť možné, že nejaké zviera cestou uvidíte.

Plantation Road má dĺžku 6 kilometrov a ak neplánujete väčší okruh v džungli, budete sa musieť vrátiť tou istou cestou aj naspäť. Trail má spolu 12.6 km, prevýšenie 360 metrov a zaberie vám asi 4 hodiny.

Plantation Road je možné skombinovať s Camino de Cruces, o ktorej píšem nižšie.

2. Pipeline Road (Camino del Oleoducto)

Chodník je veľmi obľúbenou trasou pre tých, ktorí radi pozorujú divoké vtáctvo. Pipeline Road má dokopy 17 kilometrov a pred tým, ako sa rozhodnete pre túto trasu, musíte si vyriešiť dopravu na začiatok trasy, ktorý sa nachádza pomerne ďaleko od hlavného vstupu.

3. Canopy Tower

Najkratšou možnosťou v Národnom parku Soberania je Canopy Tower. Trasa k veži má dĺžku 3.5 kilometra a prevýšenie zanedbateľných 150 metrov, takže vás čaká ľahká 1.5 hod. dlhá prechádzka. Tou istou cestou sa vrátite naspäť. Z veže je možnosť nahliadnuť na park z výšky.

4. Camino de Cruces

Jedna z najzaujímavejších alternatív v Soberania National Park. Začiatok trasy je síce trochu ďalej od vstupu do parku, no Camino de Cruces ponúka 10.3 km dlhý chodník končiaci pri jazere. V prístave sa nalodíte na loďku, ktorá vás vezme až ku hlavnej ceste, po ktorej sa prepravíte späť k bránam parku.

Tento trail môžete skombinovsť aj s Plantation Road, po ktorej začnete a na jej konci sa napojíte na Camino de Cruces. Tento okruh by vám mal zabrať 6 – 7 hodín. Na bližšie informácie a možnosti trasy sa opýtajte v centrálnej budove, kde vám ochotne poradia.

Bonusový tip

Zoberte si plavky (alebo aj nemusíte ;)) a okúpte sa v rieke.

Na záver

Národný park Soberania sa nachádza neďaleko Panama City, no z nejakého dôvodu sem nechodí veľa ľudí. Park je tak super možnosťou, ak chcete vykročiť mimo vychodené chodníčky. Problémom môže byť doprava, no nech vás to neodradí od návštevy. My sme išli späť do Panama City stopom.

Sprievodca po Panama City a 12 tipov na to, čo vidieť

Ostrov Coiba – unikátny ostrov s temnou minulosťou

El Valle de Anton a 11 tipov na to, čo vidieť

Bogota – čo vidieť v hlavnom meste Kolumbie?

Príspevok Ako navštíviť Národný park Soberania pri Panama City je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

PANAMASKÉ BOHATSTVO S TEMNOU HISTÓRIOU

To, že je ostrov Coiba dodnes nedotknutým rajom nie je náhoda. Od roku 1919 sa totiž na ostrove nachádzala trestanecká kolónia, ktorá bola poslednou zastávkou pre najnebezpečnejších zločincov či politicky nekorektných jednotlivcov. V časoch jej najväčšej slávy bolo na ostrove uväznených 3000 väzňov v približne 30 táboroch rozmiestnených po ostrovoch.

Mužom premiestneným na tento ostrov sa hovorilo aj „Los Desaparecidos“, v preklade „Stratení“. Osoby, ktoré jednoducho zmizli a viac sa nenašli. Väčšina z nich podľahla ťažkej práci, drsným podmienkam alebo krutému zaobchádzaniu.

Kvôli izolácii ostrovov od pevninskej časti Panamy bolo prakticky nemožné ujsť. Tí, ktorí sa o to pokúsili, našli svoju smrť v nehostinnej džungli, v silných prúdoch Atlantického oceánu alebo medzi čeľusťami žralokov hojne žijúcich v týchto vodách. Ich šance na prežitie boli tak malé, že sa ich dozorcovia pri snahe o útek ani nesnažili chytiť a vrátiť späť.

PEKLO NA ZEMI ALEBO ŽIVOT V TRESTANEJ KOLÓNII NA OSTROVE COIBA

Rovnako malé šance však mali aj v samotných táboroch, kde museli čeliť náročným pracovným podmienkam, nedostatku stravy a krutému fyzickému ale aj psychickému zaobchádzaniu. Väzni boli mnohokrát dozorcami mučení a zabíjaní, čo potvrdzujú aj nálezy masových hrobov objavených po uzavretí táborov.

Cely väzňov boli veľmi malé, bez toalety, iba s malým otvorom, cez ktoré im bolo podávané jedlo. Jeden zo záznamov hovorí, že koncom 80. rokov prišli na ostrov istí návštevníci, ktorí pri prehliadke táborov našli v jednej z ciel muža. Sedel v nej 7 mesiacov bez akéhokoľvek kontaktu či vychádzky. Keď kobku otvorili, zistili, že muž žije v 20 cm hlbokej špine z vlastných výkalov. Po tom ako ho vytiahli von, kričal a žiadal, aby ho vrátili späť, pretože mu vraj ubližovalo denné svetlo.

Aby toho nebolo málo, história väznice je spojená aj s paranormálnymi a strašidelnými príbehy rozprávanými bývalými dozorcami a samotnými väzňami. Čudné výkriky, hlasy či ozveny krokov, ktoré sa ozývali počas nocí sú len nepatrnou časťou desivých prípadov. Traduje sa príbeh, v ktorom jeden z dozorcov prenasledoval muža hlboko do pralesa v domnienke, že ide o jedného z väzňov. Keď sa mu zrazu stratil medzi stromami, pochopil že je to len prízrak a vrátil sa späť do tábora. O pár dní na to sa zastrelil.

AKO SA Z PEKLA STAL RAJ

Väzenie sa na ostrove oficiálne nachádzalo až do roku 2004. Zvyšných zamestnancov aj preživších väzňov premiestnili inde a budovy ostali opustené. Nik však presne nevedel, koľko väzňov a utečencov v skutočnosti ostalo na ostrove, preto sa toto miesto i naďalej považovalo za nebezpečné a nebolo príliš navštevované.

Práve vďaka tomu ostal ostrov Coiba naďalej nedotknutou, jedinečnou a dodnes značne nepreskúmanou oblasťou. Stal sa domov tisícok druhov živočíchov a rastlín, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete. Žije tu približne 15 druhov krokodílov, množstvo endemických druhov opíc a ďalších cicavcov, je jedným z posledných domov voľne žijúcej ary Scarlet Macaw.

Ostrov je zo 75% zalesnený, z toho väčšinu tvoria pralesy. Nachádzajú sa tu až tri druhy stromov, ktoré sa kvôli deforestácii už nevyskytujú na pevninskej časti.  Toto prírodné bohatstvo sa, samozrejme, netýka iba súše, ale aj okolitých vôd.

Raje, veľryby, morské korytnačky či žraloky majú svoj domov v okolitých vodách. Jedinečnosť oblasti podčiarkujú prosperujúce koraly. Až do dnešných dní nie je až 80% parku vôbec preskúmané. Ostáva otázkou, či si Coiba National Park zachová svoju tajomnosť alebo sa otvorí turizmu o niečo viac, podobne ako väčšina sveta.

Sprievodca po Panama City a 12 tipov na to, čo vidieť

Ako navštíviť Národný park Soberania pri Panama City

Welcome to Panama

El Valle de Anton a 11 tipov na to, čo vidieť

Príspevok Ostrov Coiba – svetový unikát s temnou minulosťou je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Dedinka je unikátna tým, že jej postavená uprostred zaniknutého kráteru, ktorý naposledy vychŕlil lávu pred tromi miliónmi rokov. Radí sa medzi druhý najväčší obývaný vulkanický kráter a zaslúži si vašu návštevu na minimálne 3 noci a to aj v prípade, že neobľubujete dlhú turistiku. Hoci práve tá je hlavným lákadlo El Valle de Anton, dedinka ponúka omnoho viac. U mňa sa toto miesto zaradilo medzi TOP 3 miesta v Paname, preto vrelo odporúčam všetkými desiatimi.

Kde ostať v El Valle de Anton

My sme strávili tri noci v Bodhi Hosteli a nemohli sme sa rozhodnúť lepšie. Ubytovanie má skvelú polohu, priestory aj pre pracujúcich cestovateľov, možnosť prania, dobre zariadenú kuchyňu, pohodlné priestory na oddych v záhrade, večerné hodiny jogy a v neposlednom rade najlepšiu cenu v El Valle.

Hostel ponúka okrem dormov aj pár samostatných izieb, no my sme zvolili prvú možnosť. Hoci dorm tvorila veľká miestnosť až s trojposchodovými posteľami, večeri a noci boli pokojné a tiché, čo pri takomto type ubytovania nie je samozrejmosťou. Všetci sme chodili skoro spať, unavení po celodenných trekoch, rozhodnutí oddýchnuť si pred dobrodružstvami ďalšieho dňa.

Zároveň je dôležité podotknúť, že všetky výlety, ktoré nižšie opisujem, sa začínali práve tu, v Bodhi Hosteli.

Ako sa dostať do El Valle de Anton

Z Panama City je Anton Valley pohodlne dostupné autom, ale aj priamym autobusom. Autobusy odchádzajú z autobusovej stanice Albrook každú polhodinu, v čase od 6:30 do 18:30. Za lístok zaplatíte 4.25$ a poveziete sa 2,5 hod. Ak sa aj vy rozhodnete ostať v Bodhi Hostel, autobus vám zastane rovno pred hostelom.

Pri kúpe lístka si dajte pozor a vypýtajte si ho do El Valle de Anton. My sme sa stratili v preklade a kúpili si lístky do Anton, čo je úplne iné miesto a cestu sme si tak nechcene predĺžili. Pripravte sa tiež na to, že na stanici a v autobusoch takmer nik nehovorí po anglicky, odporúčam preto naučiť sa pár španielsky fráz.

Druhou možnosťou je napísať si na papier miesto, kam sa chcete dostať a ten jednoducho ukázať, keď sa budete pýtať na cestu. Ľudia v Paname boli vždy milí a ochotní pomôcť. V prípade, že budete mať internet v mobile, zachrániť vás môže aj Google Translator.

Čo robiť a vidieť v El Valle de Anton

El Valle de Anton je zamilujú najmä tí, ktorí prišli do Panamy v trekových topánkach. Ale nebojte sa, kúsok svojho raja si tu nájdete aj v prípade, že neašpirujete na celodenné treky. Nájdite si niečo pre seba v jednom z 11 tipov, čo vidieť v El Valle de Anton.

1. La India Dormina

La India Dormida, v preklade „spiaca Indiánka“, je jeden z najznámejších a najpopulárnejších trekov v El Valle de Anton. Starting point pre tento trail je La Pietra Pintada. Pri vstupe sme zaplatíte poplatok 3$. Dobre značená cesta vás povedie popri rieke, veľkom kameni so starodávnymi petroglyfmi a dvoch vodopádoch.

Hlavne v úvode je cesta pomerne strmá a klzká, najmä aj v noci prší. Pripravte sa aj na to, že vám počas cesty bude horúco horúco a mokrí budete nielen z potu, ale aj obrovskej vlhkosti vzduchu. Stojí to však za to, lebo po menej ako hodine sa ocitnete na trávnatom hrebeni s dych berúcim výhľadom a uvedomíte si, že stojíte na okraji krátera, v ktorom sa rozprestiera dedina.

Naspäť sa môžete vrátiť rovnakou cestou, no my sme zvolili (ako jediné) menej populárnu alternatívu, ktorú odporúčam aj vám. Pokračovali sme po hrebeni ďalej, kým sme nezostúpili do malého sedielka. Tam sme mali možnosť pokračovať ďalej a vystúpiť na ďalšie vrcholy (až na Cerro La Cruz) alebo zostúpiť cestičkou dole. My sme sa rozhodli vrátiť sa dole, k čomu nás prinútili aj hromy ozývajúce sa v diaľke.

Tento okruh vám zaberie cca. 4 hodiny, vystúpate niečo cez 300 výškových metrov a prejdete necelých 10 kilometrov.

La India Dormida je super možnosťou v prípade, že by ste si chceli pozrieť východ slnka z hora. Taký bol aj náš plán, kým nás o 4:30 ráno nezastavili policajti, ktorí nám vyhovorili tento nápad kvôli bezpečnosti a vrátili nás naspäť do hostela. Ak sa rozhodnete pre sun rise trek, dohodnite sa na výstup s ďalšími ľuďmi z hostela a choďte vo väčšej skupinke, prípadne využite guided tour ako napríklad Traveling souls Panama.

Názov „spiaca Indiánka“ vychádza z miestnej legendy o Lube, najmladšej dcére známeho náčelníka Urraca. Urraca bol vodcom jedného z mnohých kmeňov, čo žili v údolí krátera a dlhé roky bojovali proti Španielom. Napriek krvavej histórii sa Luba zamilovala do španielskeho úradníka, ktorý žil v meste. Lubu však ľúbil Yaravi, jeden z najstatočnejších bojovníkov z kmeňa. Ten nezniesol neopätovanú láska a zhodil sa z hory, kým sa Luba zmätene pozerala. Luba nechcela zradiť svoje mesto skrz lásku k nepriateľovi a v panike a plači sa stratila v lese, kde zomrela. S trochou predstavivosti uvidíte jej spiace telo v tvare kopcov, keď vystúpite hore.

2. Cerro Carra Iguana

Menej populárny a rovnako nenáročný trail. Na začiatok cesty, ktorá povedie lesom až hore, sa z mesta dostanete za 20 minút. Za ďalších 45 min. ste na vrchole. Podobne ako La India Dormida, aj tu chodník vedie po okraji krátera a ponúka výhľady na dedinu aj okolité husté lesy.

Môžete sa vrátiť rovnakou cestou naspäť, no zase máte možnosť pokračovať po hrebeni a urobiť si tak príjemný poldenný okruh, na ktorom vás čaká prevýšenie 570 metrov, dĺžka necelých 9 kilometrov. Chodníky nemajú turistické značenie, na aké sme zvyknutí na Slovensku, no sú dobre vychodené a s pomocou offline máp sa nemusíte báť, že sa stratíte.

3. Cerro La Gaita

Hoci sa La Gaita nenachádza úplne v El Valle de Anton, na začiatok trasy sa pohodlne dostanete autobusom, ktorý vás za 1$ odvezie kúsok od mesta, do Laguna de San Carlos. Tak ako každý vrch v Anton Valley, aj tento je obklopený hustou zeleňou a strmý, šmykľavý chodník povedie hustým lesom. Záver chodníka tvoria drevené schody, ktoré vás dovedú na platformu s výhľadom na okolie. Výstup na vrchol vám zaberie približne hodinu.

4. Kúpele Pozos termales

Skvelá alternatíva v prípade daždivého počasia alebo možnosť relaxu po celodennom treku. Nachádzajú sa priamo v meste a v pešej dostupnosti prakticky odkiaľkoľvek. Treba však podotknúť, že nejde o prírodné termálne pramene a celé kúpele sú vytvorené človekom. Vstup stojí 2$. Keď sme chceli kúpele navštíviť, z neznámeho dôvodu boli zavreté.

5. Spoznávajte okolie z konského chrbta

Ak si chcete spestriť pobyt v El Valle de Anton, Alquiler de Caballo ponúka možnosť vyraziť do okolia na koňoch. Hodina vás vyjde na 15$ a dĺžku samotného výletu si zvolíte vy samy. Obľúbenou trasou je 4-hodinový prechádzka popod Cerro Gaital, no ak máte záujem o niečo kratšie, pokojne si môžete zvoliť len hodinovú jazdu po okolí.

6. Cerro Gaital

Tento trek je možnosťou, ak máte radi výzvy a plánujete si dlhší výlet. Patrí totiž medzi najťažšie, ktoré El Valle de Anton ponúka. Ak sa rozhodnete vyraziť naň priamo z mesta, rezervujte si 5 až 6 hodín. Môžete si ho skrátiť, keď sa odveziete autobusom na začiatok trailu. Stačí, ak poviete šoférovi, nech vás vyhodí na Cerro Gaital a za 1$ ste tam. Týmto sa vaša turistika skráti na 3 hodiny. Pripravte sa na husté lesy, úžasné výhľady a zablatené topánky.

7. Cerro La Silla

Jedna z NAJ vecí, čo robiť v El Valle de Anton. Trek, na ktorom sme dostali viac ako sme čakali. Najväčším prekvapením pre nás bolo, že sme počas 5 hodinového kráčania nestretli nikoho (nikoho!). Spočiatku chvíľu trvá, kým sa dostanete z mesta, no pomaly vystúpite nad domy, prejdete širokou cestou až k vysielačom a napokon malými cestička až na vrchol La Silla. Čakajú nás neopakovateľné výhľady mimo preplnených chodníkov.

8. Chutná a lacná večera v El Rincon Colombia

V Anton Valley nájdete množstvo reštaurácií – od talianskych pizzérií až po lokálne „vývarovne“. Na túto malú reštauráciu sme narazili po tom ako nás oslovil majiteľ, ktorému neuniklo, že si nadšene čítame vegetariánske menu. Bol veľmi milý a tak sme mu sľúbili, že na druhý deň prídeme. A nemohli sme si lepšie vybrať. Vynikajúce vegan kolumbijské jedlo, pripravené za chvíľu, ochotní prístup. Porcia za 4$. Dobrú chuť.

9. Trh s ovocím aj hand-made výrobkami

Keď budete mať voľné poobedie, zatúlajte sa nielen do malých obchodíkov, ale aj na miestny trh. Získajú si vás zhovorčiví predajcovia a ručne vyrábané suveníry. Nevynechajte ani časť s čerstvým ovocím. Panamské banány sú tie najlepšie, aké som kedy jedla. Ochutnajte čerstvý kokos, ktorý vám predajca rozsekne priamo na mieste, takže si ho môžete vychutnať priamo tam – na lavičke, uprostred ruchu trhoviska.

10. Butterly Park

Nechce sa vám na turistiku? V Butterly Park nájdete 250 motýľov, o ktorých vám pracovníci radi povedia viac s výkladom v angličtine. Za vstup zaplatíte 5$ a prehliadkou strávite približne hodinu.

11. Vodopády Pozo Azul

K pestrým možnostiam v El Valle de Anton sa pripája návšteva vodopádu. Nachádza sa 30 minút jazdy od mesta a máte niekoľko možností, ako sa sem dostať. Buď si zarezervujete tour, resp. iba odvoz, ktorý vás zavezie a tiež počká.

Ďalšou možnosťou je autobus do Penonome a tu presadnúť na ďalší spoj smer Pozo Azul. Keď vystúpite, čaká vás ešte 45 minútová prechádza na miesto. Nenechajte sa odradiť komplikovaným transportom. Toto miesto ponúka kryštálovo čistú vodu, rieku obklopenú prírodou a vodopády na kúpanie či cliff jumping pre tých odvážnejších.

Na záver

Keď sa obzriem späť na cestu po Paname, El Valle de Anton bola jednou z najkrajších zastávok vôbec. Výnimočne krásne miesto, ktoré vás prinúti zamilovať si túto krajinu. Na treky v okolí tak ľahko nezabudnete. Vyberte si aspoň jeden a zaraďte na zoznam toho, čo vidieť v El Valle de Anton v Paname.

Welcome to Panama

Sprievodca po Panama City a 12 tipov na to, čo vidieť

Ako navštíviť Národný Park Soberania pri Panama City

Ostrov Coiba – svetový unikát s temnou minulosťou

Príspevok El Valle de Anton a 11 tipov na to, čo vidieť je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Ekvádor sme navštívili v októbri 2022 a do krajiny sme vstúpili  pozemnými hranicami Tulcán – Ipiáles z Kolumbie. Tento 3 týždňový itinerár som však prispôsobila tomu, že priletíte do hlavného mesta a krajinu začnete spoznávať z Quita.

Víza a vstup do krajiny

Pre Slovákov sú podmienky vstupu do krajiny jednoduché. Treba mať iba cestovný pas, platný 6 mesiacov po opustení krajiny. Po korone je stále v platnosti aj podmienka, že sa musíte preukázať očkovaním proti COVID-19 a v súvislosti s tým je nutné predložiť vyplnený online formulár Vyhlásenie o zdravotnom stave. Po splnení všetkých podmienok dostanete pečiatku do pasu a môžete v krajine ostať 90 dní.

Pokiaľ do Ekvádoru prichádzate z Venezuely či Brazílie, kontrolovať by vám mali aj očkovanie proti žltej zimnici, ktoré je (vraj) nevyhnutné pri návšteve pralesov. Nám pri prechode cez Amazon z Ekvádoru do Peru nikto nič nekontroloval. Pri odchode z krajiny si nezabudnite vybaviť výstupnú pečiatku. Všetky aktuálne požiadavky na vstup do krajiny nájdete na stránke Ministerstva zahraničných vecí.

Presun po krajine

Väčšina turistov využíva na cestovanie po Ekvádore autobusovú dopravu. Výnimočne môžete využiť aj vnútroštátne lety, no vzhľadom na veľkosť krajiny sa neoplatia tak ako napr. v Kolumbii. V odľahlejších častiach a v pralesoch sa využívajú lode.

Medzi väčšími mestami premávajú pravidelné autobusové spoje. Môžete si ich zistiť vopred na stránke busbud.com. My sme si občas kúpili lístok aj pár dní vopred. V menších mestách ľahko nájdete terminál, zistíte odchody autobusov, nemusíte sa spoliehať na internet a rovno si kúpite lístok.

Niektoré spoje premávajú tak často, že stačí prísť na stanicu a počkať na najbližší bus. Záleží na tom, odkiaľ a kam cestujete.

3-týždňový itinerár v Ekvádore – kam ísť a čo vidieť?

Nech už do krajiny prídete odkiaľkoľvek, čaká vás niekoľko týždňové dobrodružstvo, na ktoré tak skoro nezabudnete. Ekvádor sa počas našej návštevy Južnej Ameriky zaradil na popredné priečky, a to najmä vďaka dych berúcej prírode, ochotným ľuďom a rozmanitým zastávkam, ktoré ponúka. Krajinu sme spoznávali mesiac a podľa toho som vytvorila z môjho pohľadu ideálny itinerár v pomere cena/výkon na 21 dní:

Deň 1. – 3.: Quito

Po prílete do Ekvádoru nepodceňte aklimatizáciu. Na úvod si doprajte nenáročnú spoznávačku mesta, free walking tour, kostoly, na ďalší deň Mitad del Mundo, lanovku TeleferiQo a iné super zastávky. Hlavné mesto vás určite na pár dní zabaví, je len na vás, koľko času mu chcete obetovať. Tu nájdete tipy na to, čo robiť a vidieť v Quite, hlavnom meste Ekvádoru.

Deň 4. – 5.: Otavalo

Menšie mestečko smerom ku hraniciam s Kolumbiou, iba 2 hodiny autobusom od hlavného mesta. Turisti do Otavala často zamieria iba na 1dňový výlet z hlavného mesta, čo je podľa mňa škoda. Je to nádherné a pokojné miesto, jedno z najautentickejších z celého Ekvádoru. Okolo nájdete niekoľko vodopádov, trekov alebo lagún, ktoré stojí na to navštíviť. Ostaňte aspoň na jednu noc.

Deň 6. – 8.: Mindo

Z Otavala sa vráťte do Quita a nasadnite na autobus do dedinky Mindo. Zažite cloud forest, pozorujte vtáky, vyrazte k vodopádom. Ideálna zastávka pre tých, ktorí túžia nazrieť do pralesa a oddýchnuť si v tichu prírody.

Tu sa priznávam, že my sme Mindo vynechali. Za dva mesiace sme videli desiatky vodopádov a pralesov, takže nás to nepresvedčilo urobiť si zachádzku po ceste dole, smer Cuenca. Keby sme mali navštíviť iba Ekvádor, v Mindo by sme sa určite na pár dní udomácnili.

Deň 9. – 10.: Cotopaxi

Cotopaxi je najvyšší vulkán v Ekvádore, ktorý leží v rovnomennom národnom parku. Na jeho vrchol môžete vystúpiť – aj samostatne, no odporúčaný je lokálny sprievodca. V Quite či online nájdete niekoľko agentúr, ktoré majú v ponuke výstup na Cotopaxi, stačí hľadať a vybrať si najvýhodnejšiu ponuku.

Trek na Cotopaxi nepatrí medzi jednoduché prechádzky lesom, naopak. Pripravte sa na zimu a výškové metre, ktoré sťažujú každý krok. Využitie mačiek a výstroje je nevyhnutné. Mnoho turistov preto volia jednoduchšiu variantu a vystúpia len do 1. výškového tábora – Jose F. Rivas refuge.

Návšteva národného parku Cotopaxi je trochu komplikovaná a najjednoduchšie je to s prenajatým autom. Nad prenájmom môžete uvažovať, ak sa nesnažíte cestovať low-cost a Quito je vaša prvá aj posledná zastávka z Ekvádore. Bez auta môžete Cotopaxi navštíviť kombináciou autobusu, stopu a kráčania. Toto sú dôvody, prečo sme sa Cotopaxi zriekli tiež.

Deň 10. – 12.: Baños

Baños de Aqua Santa, naše najobľúbenejšie miesto v Ekvádore. Mestečko obkolesené kopcami, lesmi a vodopádmi. Dokonalé miesto na dobrodružstvo a relax v jednom. Ako môžete stráviť čas v Bañose si prečítate v tomto článku.

Deň 13. – 14.: Puyo/Tena

Puyo sa považuje za vstupnú bránu do ekvádorského pralesa. A Tena leží ešte ďalej a hlbšie v pralese. Ak vás láka divočina, vyrazte smerom na Puyo a spoznávajte región samostatne alebo so sprievodcom. Do oboch miest odchádzajú priame autobusy z Bañosu. O odchodoch sa informujte na stanici.

Deň 15. – 17.: Cuenca

Po Quite druhé najdôležitejšie a najkrajšie koloniálne mesto v Ekvádore, zaradené do UNESCA. Objavujte mesto s free walking tour, kúpte si niečo na miestnom trhu a vyrazte do národného parku Cajas.

Deň 17. – 20.: Montañita

Posledná zastávka v Ekvádore plná slnka, mora, surfu a psytrancu. Volajú horúce dni na pieskových plážach a príjemné večery na terase pri drinkoch počas happy hour. Ak sa chcete dobre vyspať, ubytujte sa ďalej od centra. Hudbu počuť každý večer až do rána.

O tom, čo nás postretlo cestou do Montañity a aký bol vlastne celý Ekvádor si môžete vypočuť v epizóde Všesvet podcastu.

Deň 21.: Quito – Slovensko

Posledný deň využite na presun do Quita a na letisko. Neplánujte si obchody na minútu presne – autobusy nie sú spoľahlivé, vyskytujú sa meškania a najmä okolo hlavného mesta sú bežné zápchy.

Galapágy

Pre mnohých nepredstaviteľné vynechať slávne Galapágy. My sme ich nenavštívili z dvoch dôvodov – boli sme ucestované a namiesto toho, aby sme sa zas niekde presúvali, rozhodli sme sa zostať týždeň v Montañite a načerpať sily na ďalšie cesty. V neposlednom rade, návšteva Galapág je drahá záležitosť a za týždeň sa váš ekvádorský výlet navýši aj o niekoľko stoviek eur.

Ak sa nechcete vzdať ani Galapágov, ani vysokej sumy na bankovom účte, alternatívou môžu byť tzv. „Galapágy pre chudobných“. Ide o ostrov Isla de la Plata neďaleko Montañity, z ktorej sa musíte presunúť do dedinky Puerto Lopez.

Na záver

Vyššie som spísala 3 týždňový ekvádorský itinerár, ktorý zahŕňa všetky „must see“ a zároveň nezruinuje vaše peňaženky. Medzi jednotlivými zastávkami sa ľahko presuniete hromadnou dopravou a je len na vás, ako veľmi low-cost chcete cestovať. Ak patríte medzi nízko nákladových batôžkarov, pripravte si na spomenutý program cca. 800€ bez letenky. V prípade, že máte menej či viac času na návštevu krajiny, jednotlivé zastávky si môžete skrátiť alebo predĺžiť podľa potreby.

11 super vecí v Baños, jednom z TOP miest v Ekvádore

Čo vidieť v Quite – hlavnom meste Ekvádoru

Ako sa zbaliť na dlhú cestu čo najlepšie?

Ako navštíviť Machu Picchu v Peru

Príspevok 3-týždňový itinerár v Ekvádore pre backpackerov je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Mesto vo výške 2850 m. n. m. nás privítalo chladným a upršaným počasím. Pochmúrnu náladu nerozveselili ani krišňácke bubny, za sprievodu ktorých na námestí rozdávali jedlo tým menej šťastným. Ak hľadáte chutné, lacné vege jedlo v centre, zamierte do Govindy.

Bezpečnosť v Quite

Juhoamerický kontinent je u nás vykreslený ako veľký strašiak. Na jednej strane právom, lebo európska bezpečnosť ani zďaleka nie je štandardom na celom svete. Na druhej strane sme za 4 mesiace stretli milých, ochotných a dobrosrdečných ľudí, ktorí nám pozmenili pohľad na Južnú Ameriku.

Najpravdepodobnejšie nepríjemné zážitky, ktoré vás môžu v Quite postretnúť, sú vreckové lúpeže. To ale nie je výnimočné ani u nás. Pozor na mobily a peňaženky v kapsách. Do mesta si so sebou zoberte len menší obnos peňazí, aby ste náhodou neprišli o všetko, čo máte. Pas vždy nechávajte na izbe, so sebou si berte len fotokópiu.

Rovnako obozretní buďte aj s mobilom v rukách, keď sa počas cesty mestom budete orientovať v mapách. Môže sa stať, že vám niekto šikovný vytrhne mobil z ruky a pravdepodobne ho už nedobehnete. Priznávam, že my sme s touto vecou neboli na 100% opatrné a o mobily sme neprišli. Klop klop klop.

Naše zlaté pravidlo: byť doma do zotmenia. Ak náhodou ostanete dlhšie do večera v podniku, choďte na hotel taxíkom. Aj keď je vzdialený len 15 minút. Po tme si to jednoducho pýtate. Ak budete ostražití a dodržíte týchto pár pravidiel, pobyt v Quite si určite užijete.

Aklimatizácia

Mnohí turisti aklimatizáciu podceňujú, no netreba ju brať na ľahkú váhu. To sme si uvedomili aj pri mladej babe z Holandska, ktorá Free walking tour ukončila predčasne. Hneď potom, ako na začiatku odpadla.

Hoci našincom sa výška 2850 m. n. m. nemusí zdať kritická, vplyv nadmorskej výšky budete cítiť najmä pri stúpaní do kopca či po schodoch. V rámci aklimatizácie sa všeobecne odporúča piť veľa vody, vyhýbať sa mliečnym výrobkom, mať po ruke horkú čokoládu alebo niečo sladké. Ak plánujete v Ekvádore väčšie treky, doprajte si čas. Vulkány vám neutečú.

Čo vidieť v Quite

Hoci je historické centrum Quita pomerne mále a na jeho pešie spoznávanie vám stačí deň, o program sa postarajú aj atrakcie v okolí, ktoré by ste určite nemali vynechať. Na Quito si teda vyhraďte 2 až 3 dni, počas ktorých môžete navštíviť napríklad:

1. Prejdite sa s Free walking tour

Tento tip nájdete skoro v každom mojom článku a nevynechám ho ani teraz. Spoznať príbehy mesta, ktoré sa nepíšu v žiadnom turistickom sprievodcovi je na nezaplatenie. Vášho guida môžete navyše zavaliť otázkami o všetkom, čo vás zaujíma. Za celú skúsenosť zaplatíte dobrovoľný poplatok, ktorý sa odvíja od toho, ako sa vám prehliadka páčila.

My sme Free walking tour absolvovali cez Masaya hostel, v ktorom sme boli ubytované. Na nete však nájdete veľa agentúr, ktoré prehliadky ponúkajú, napríklad Free walking tour Ecuador.

2. Nevynechajte Basilica del Voto Nacional

Dominanta mesta, ktorá sa nie iba náhodou podobá na parížsky Notre Dame. Kostol môžete za 3 doláre navštíviť aj z vnútra, dokonca sa môžete vyšplhať aj do jednej z jeho veží.

Ak sa na stavbu budete pozerať pozorne, možno vám neujde, že na vonkajšej fasáde kde-tu chýba socha. Uhádli by ste, prečo? Je to z dôvodu, že vďaka týmto maličkostiam sa kostol oficiálne považuje za nedokončený, čím sa cirkev vyhla plateniu daní.

3. Ochutnajte najlepšie čokolády sveta  

Vedeli ste, že z Ekvádoru údajne pochádza najlepšie kakao na svete? My sme v rámci free walking tour absolvovali aj návštevu miestnej „kakaovne“, kde sme vyskúšali rôzne druhy kakaových bôbov a oceňovaných čokolád. Ak by ste si domov chceli doniesť nejaký suvenír v sladkej podobe, vojdite napr. Republica del Cacao.

4. Spoznajte kultúru prostredníctvom kostolov

V centre Quita nájdete množstvo kostolov, ktoré svojou výzdobou nezaostávajú za svetoznámou Basilicou. Za zmienku stojí napr. Church of the Tebernacle či Inglesia de Nustra Senora de la Mercedes, ktoré ale určite neminiete pri potulkami mestom.  

5. Socha Panny Márie

Staré mesto Quita je z jednej strany ohraničené Basilicou, z druhej sochou Panny Márie. Áno, je to tá socha s krídlami, kvôli ktorým si ju ľudia často mýlia s anjelom. Môžete si ju obzrieť aj z bližšia, no hoci nie je veľmi vzdialená od centra, z bezpečnostných dôvodom sa tam odvezte buď pešo, alebo taxíkom. Áno, aj za bieleho dňa.

6. Pozrite si Quito z hora lanovkou TelefériQo

Nemôžete z Quita odísť bez toho, aby ste sa previezli touto lanovkou. Lanovka vás za 8,50 odvezie do výšky takmer 4000 m. n. m., odkiaľ budete mať mesto ako na dlani. Keď sa mu otočíte chrbtom, upúta vás majestátny vulkán Pichincha.

Vyrazte čím skôr. My sme na lanovku nastupovali hneď v otváracích hodinách a keď sme sa vracali o cca. 2 hodiny späť, obchádzali sme dlhočizný rad čakajúci na lístky.

7. Ochutnajte Ceviche alebo vegetariánsku verziu Cevichocho

Typické jedlo, ktoré nenájdete iba v Ekvádore. Pripravuje sa zo surovej ryby alebo kreviet, čerstvého šalátu a červenej cibule, poliate čerstvou limetkovou šťavou. Vegetariánska verzia nahrádza morské plody bielou fazuľou.

8. Zohrejte sa s Canelazom

Canelazo je tradičný ekvádorský drink, ktorý vás zahreje počas daždivých dní. Obsahuje likér, šťavu z ovocia podobné pomaranču, vody a cukru. Chuť dotvára korenie a celý nápoj sa podáva horúci.

9. Mitad del Mundo

Názov krajiny Ekvádor sa odvodzuje od slovíčka „equatorial“, teda rovník. Pár kilometrov od Quita je vybudované malé mestečko Mitad del Mundo, v preklade stred zeme. Okrem čiary, ktorá zobrazuje pomyselný rovník tu nájdete aj imitáciu dediny pôvodného obyvateľstva, múzeum, observatórium, reštauráciu a iné atrakcie, ktoré vás zabavia aj na pol dňa. Viac informácií nájdete na webovej stránke.

10. Vyrazte do Otavala

Otavalo je menšie mesto približne dve hodiny od Quita. Zaslúži si dlhšiu návštevu ako jednodňový výlet z hlavného mesta, no ak chcete ušetriť čas a máte iné plány, lepšie ako nič. Do Otavala turisti mieria najmä kvôli tradičným trhom, ale aj vodopádom a lagúnam v okolí.

Na záver

Hlavné mesto Ekvádoru, Quito, vám ponúka program minimálne na 2 dni. Historické centrum je malé a bez problémov sa v ňom presuniete pešo. Mimo mesta môžete využiť autobusovú dopravu, Uber alebo žlté taxíky, ktoré nie sú o mnoho drahšie. Buďte ostražití vo večerných hodinách a zvážte potulky mestom za tmy.

Welcome to Ecuador

3-týždňový itinerár v Ekvádore pre backpackerov

11 super vecí v Baños, jednom z TOP miest v Ekvádore

Z Ekvádoru do Peru po Rio Napo

Príspevok Čo vidieť v Quite – hlavnom meste Ekvádoru je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Prečo ísť?

Doma žijeme život v zabehnutých koľajniciach. Dni sú rovnaké a zlievajú sa do jedného. Cestu do roboty poznáme na autopilota, rovnako ako regály v najbližšom supermarkete. Z našich dní sa stane zvyk, vďaka ktorému si ani nevšimneme, ako sme spohodlneli. Fungujeme automaticky, bez premýšľania nad súvislosťami, okolnosťami, nebodaj zmyslom.

A zrazu je omnoho ťažšie adaptovať sa na zmeny, hoci aj malé. Pripisujeme to veku, no ak sa držíme porekadla „Vek je len číslo“, čo bude naša výhovorka?

Na cestovaní najviac milujem jednoduchosť bytia. Riešim len to, kde budem spať a čo budem jesť. A väčšinu času neviem, aký je deň ani koľko je hodín. Budúcnosť zrazu znamená maximálne 4 dni dopredu a prítomnosť je citeľne intenzívnejšia. Nutkanie niekde vyraziť utíchne a ja si uvedomujem momenty, kedy viem, že nikde inde v tú chvíľu nechcem byť.

Stretnutia, naše zrkadlo

Čím dlhšie cestujem, tým viac si uvedomujem, že jedny z najintenzívnejších spomienok tvoria stretnutia s ľuďmi. Nezáleží na tom, či s miestnymi alebo nomádmi ako ja. Každý so sebou prináša príbehy, z ktorých si môžete niečo odniesť. Ľudia s batohmi na pleciach túlajúci sa po svete väčšinou nemajú o inšpiráciu núdzu.

Často zisťujem, že hoci sme každý z iného kúta zemegule, v koľkých veciach si dokážeme byť podobní. Toto pochopenie ma privádza k presvedčeniu, že vo svojej podstate sme všetci rovnakí.

Všetci v živote chceme len jedno – byť šťastní a celým našim bytím sa to snažíme.

Potreba byť šťastný je semienko zasadené hlboko v našom vnútri, prekryté nánosmi, ktoré si  nahromadíme počas života. To, čo nás na prvý pohľad robí rozdielnymi je naše zázemie, detstvo, životná cesta a prekážky, ktoré sme prekonali.

Celá naša prítomnosť je len projekciou našej minulosti. Ak sa dokážeme na ľudí pozrieť vnímavejšie a pochopiť nánosy, ktoré sú do istej miery podobné tým našim, uvidíme v ňom seba.

Teraz ste sa možno zamysleli a povedali si, že vy určite nie ste taký blbec ako sused od vedľa. Na cestách aj v živote stretávame ľudí, ktorí nám proste nesadnú. Namiesto toho, ale ste ho označili nálepkou „debil“ a niekoľko minút vkuse na neho nadávali so zahmlenou mysľou, skúste sa zamyslieť, čo vás na tom človeku irituje a prečo. Možno raz ostanete prekvapení, že presne tú vlastnosť nosíte v sebe aj vy a tiež ju na sebe nemáte radi. Len je na prvý pohľad neviditeľná, lebo si ju odmietate priznať.

Každé stretnutie nám niečo zrkadlí. Prizerajme sa s otvorenou mysľou aj srdcom.

Spoznávanie seba

Vďaka novým situáciám, ktorým musíte na cestách čeliť sa vo vás prejavujú stránky, ktoré dovtedy driemali bez toho, aby ste o nich tušili. Objavia sa nové emócie a precitnutia. Na niektoré momenty zareagujete štýlom, v ktorom samých seba nespoznávate.

Či si to uvedomujete alebo dokonca či to chcete, cestovanie je transformačné. Najmä to dlhodobé.

Ocitnete na miestach, ktoré ste poznali iba z Instagramu alebo dokumentárnych filmov. Náhle ste tam, vidíte to, cítite vôňu toho miesta. More vám obmýva bosé nohy. Vysoko v horách vám mráz štípe líca. Akoby sa neskutočné stalo možným a vy si uvedomíte, že sny sa skutočne dajú plniť. Nič nie je nemožné. Je to len o tom, či to skutočne chcete.

Na cestách sa musíte stať svojim najlepším kamarátom. Niekým, na koho sa môžete spoľahnúť. S kým musíte vydržať aj keď prídu ťažšie chvíle a verte mi, tie prídu vždy. Spolu s nimi ale prichádzajú príležitosti, v ktorých nájdete ukrytú silu, o ktorej ste dovtedy možno nevedeli. Niečo sa vo vás začne prebúdzať a vy si uvedomíte, že ste schopní dokázať omnoho viac, ako ste si kedy mysleli. Každá prekážka, ktorú prekonáte z vás urobí o niečo sebavedomejších a dravejších ľudí, ktorí sa neboja skočiť do života naplno.

Nie je to len o tom, že ste na novom mieste. Rovnako podstatné je, že nie ste na tom starom. Na cestách už viac nie ste odrazom svojho mesta, rodiny, priateľov, svojej povesti. Stojíte v novej situácii s čistím štítom bez možnosti chytiť sa niečoho, čo vás doma definuje. A potom príde otázka: Kto vlastne som?

Cestujte

Cestovanie má omnoho väčší potenciál ako to, že nemusíte chodiť dva týždne do práce. Je ale nevyhnutné byť bdelí a pozorní. Uvedomovať si všetko, čo sa deje, aké prerody vo vás prebiehajú, čo práve pociťujete. S čím chcete ďalej pracovať a čo chcete rozvíjať. Aké emócie a stránky chcete naopak kultivovať a uzemňovať.

Z ciest sa vždy vrátite zmenení. Hoci aj v malých nebadaných rozmeroch, ale zmenení. Všimnete si to až vtedy, keď sa po pár mesiacoch vrátite naspäť a zistíte, že  je všetko ako pred tým. Nič ste nezmeškali. Iba ste si dovolili žiť život naplno.  

10 TOP miest na pobreží Sri Lanky

Dharavi – jeden z najväčších slumov sveta

Ako sa zbaliť na dlhú cestu čo najlepšie

6 tipov na nenáročné levady na Madeire

Príspevok Cestovanie ako forma sebapoznania je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Ako sa dostať do Huarazu

Pokiaľ do Huarazu neprichádzate z Ekvádoru, určite prídete z Limy. A hoci je Huaraz od hlavného mesta vzdialený len 400 kilometrov, pripravte sa na 8 hodín v autobuse. Cesta sa väčšinu času kľukatí pomedzi hory, čo v praxi znamená max. 70 km/h. Čas si ale môžete skrátiť presunom nočným autobusom, no je otázne, či sa dobre vyspíte. Štandardom je zapnutá klíma, brutálna zima a vďaka serpentínam sa budete neustále váľať na svojho spolusediaceho.

Dobrou správou je, že smer Huaraz každý deň vyráža niekoľko autobusových spoločností. My sme cestovali spoločnosťou Cruz del Sur a za jednosmerný lístok zaplatíte od 15€. Nočáky bývajú spravidla o čosi drahšie. Prečítajte si aj kompletný návod, ako cestovať v Peru.

Kedy navštíviť Huaraz v Peru

Hory v okolí Huarazu poznajú dve hlavné ročné obdobia. Najpopulárnejšie turistické mesiace sú od mája do septembra, kedy máte najväčšiu záruku jasnej a slnečnej oblohy. Majte na pamäti, že toto je zároveň zimné obdobie, takže očakávajte nižšie teploty, najmä v ranných hodinách.

Od septembra do apríla začína obdobie dažďov, pričom najintenzívnejší je december, január a február. My sme objavovali Huaraz v novembri a počasie nám prialo. Počas celého týždňa pršalo iba dvakrát a vďaka prichádzajúcemu letu boli počas dňa príjemné teploty. V období mimo hlavnej sezóny je tu menej turistov, takže mesto, hotely aj turistické chodníky o čosi prázdnejšie.

Nezabúdajte, že počasie v horách je nevyspytateľné a mení sa z minúty na minútu. Zabaľte si oblečenie do každého počasia. Deň pred tým si skontrolujte predpoveď, nám sa osvedčilo meteoblue.com. Taktiež odporúčam vyraziť skoro ráno. Počasie sa zhoršuje väčšinou okolo obeda a poobede je vyššia pravdepodobnosť zrážok.

Pred tým, než vyrazíte

Než začnete objavovať Kordillery, doprajte si aspoň deň na aklimatizáciu. Len samotný Huaraz leží vo výške 3052 m. n. m. a počas trekov sa budete približovať k 5000 metrom. Táto výška môže znepríjemniť turistiku aj skúseným horalom. Bolesti hlavy, únava, dýchavičnosť, v horších prípadoch zvracanie, to sú príznaky, ktoré vám ľahko sťažia pobyt v horách. Odporúča sa stráviť aspoň prvý deň v meste, piť veľa vody a cmúľať horkú čokoládu. Na uliciach Huarazu sa na každom kroku predáva sušená koka. Kúpte si, odskúšali sme a skutočne pomáha.

10 vecí, čo môžete vidieť v okolí Huarazu, Peru

Objavte mesto

V rámci prvého dňa aklimatizácie sa zatúlajte do mesta. Pýchou mesta je Plaza de Armas, kde neustále posedávajú domáci. Vedie k nej dlhá ulica posiata obchodíkmi aj pouličnými predavačmi. Väčšina tovaru nie je určená primárne turistom a tak môže byť prechádzka celkom príjemným autentickým zážitkom. Určite nevynechajte trhy, kde odzaista natrafíte na nejaké suveníry. Ak vám predsa len bude chýbať niečo viac európske a turistické, zastavte sa na kapučíno a vegan wafle v Coffee Canttú.

Laguna 69

Lagúna, ktorá priťahuje do Huarazu mnoho turistov. Spočiatku sme ju chceli vynechať a vybrať si nejakú menej komerčnú, no odporúčania nás presvedčili vyraziť. Už na začiatku cesty sme si povedali, že vynechať „šesťdesiat deviatku“ by bola chyba. K lagúne stúpate 3 hodiny, počas ktorých prekonáte 800 výškových metrov. Celý chodník sa ťahá pomedzi hory, vodopády padajúce zo skál a samotná Laguna 69 je skvost, ktorý patrí medzi naše peruánske NAJ.

Laguna Churup

Menej známa a menej navštevovaná lagúna pri Huaraze. Na rozdiel od Lagúny 69 sa sem dostane aj collectivom z Huarazu, takže ak vyrazíte skoro ráno, môžete si dať v Huaraze neskorý obed. Cesta k lagúne je nenáročná, zaberie vám cca. 2 hodiny a vystúpite 600 výškových metrov.

Ľadovec Pastoruri

Organizovaná tour je jediná možnosť, ako absolvovať tento trip. Agentúra vám sprostredkuje výlet k jednému z posledných ľadovcom v rovníkovej oblasti, ležiacemu vo výške 5250 m. n. m. Výstup sem trvá iba 40 minút, no nadmorská výška ho robí náročnejším, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ľadovec Pastoruri je dobrá voľba na jednodňový výlet z Huarazu.

Laguna Radian

Lagunu Radian sme si zvolili ako oddychovku na druhý deň po Laguna 69. Nemohli sme si vybrať lepšie. Na začiatok trailu sa dostanete autobusom z mesta, smer Wilcahuain. Zastávka je vyznačená v maps.me. Najťažšia časť výstupu je v úvode, kedy musíte strmím chodníkom vystúpiť nad les. Za odmenu vás ale čaká tá krajšia časť, ktorú prinášajú otvorené výhľady na Kordillery. Vyrazte, ak hľadáte tiché miesto bez turistov.

Four Lagunas Trek

O treku sme sa dozvedeli až počas návštevy Laguny Radian. Takmer žiadne cestovateľské blogy o ňom nepíšu a o okruhu Four Lagunas sme sa dočítali na začiatku chodníka. Neskôr som si o ňom zistila viac a pochopila som, prečo sa o ňom veľmi nepíše. Okruh je totiž mimoriadne náročný, preto naň veľa turistov nevyráža. S dĺžkou 26 kilometrov vám zaberie 9 – 11 hodín, čo je v nadmorskej výške 5000 metrov o niečo náročnejšie stúpanie ako v našich horách. Kompletný sprievodca je na tomto webe.

Laguna Paron

Najväčšie jazero v Kordillerach Blanca. Leží vo výške 4200 m. n m. a jeho návšteva znamená celodenný výlet z Huarazu. Môžete si zabookovať tour alebo zvoliť výlet po vlastnej osi, ktorý je realizovateľný, no pripravte sa na dlhý deň. Laguna Paron za to určite stojí.

Santa Cruz Trek

Viacdňový trek v Kordillerach, ktorý je možné urobiť aj nezávisle. Výlet so sprievodcom má svoje plusy aj mínusy, preto pred cestou zvážte obe strany. Záleží na vašich skúsenostiach, výbave a odvahe. Chodník je dobre značený a prechod zvyčajne trvá 3 až 4 dni.

Huayshuash Trek

Pravdepodobne jeden z najdobrodružnejších trekov, ktoré v Peru môžete urobiť. Za 8 dní vás zoberie 100 kilometrov pomedzi peruánske Andy, až do výšky 5385 m. n. m. Všetky atribúty naznačujú, že toto nie je trek pre začiatočníkov. Vodca je vysoko odporúčaný.

Nevada Mateo

Jedna z najväčších výziev, ktoré ponúkajú okolité hory Huarazu. Nevada Mateo je technicky nenáročný a dobre dostupný zasnežený vrchol, ktorý môžete zdolať s horským vodcom. Výlet ponúka väčšina agentúr, v cene je zahrnutá aj výstroj.

Na záver

V okolí Huarazu sa nachádza množstvo ďalších lagún a hôr, ktoré môžete objavovať. Spísala som len tie najobľúbenejšie a tie ktoré, sme samé prešli. Huaraz určite nie je miesto na zastávku iba na jednu či dve noci. Nielen kvôli početným možnostiam v jeho okolí, ale aj kvôli vzdialenosti od ostatných turistických zastávok v Peru. Ak ale chcete objaviť zasnežené peruánske hory, zaraďte Huaraz do svojho itineráru.

Ako navštíviť Dúhovú horu v Peru

Čo vedieť pred návštevou Dúhovej hory

Ako navštíviť Machu Picchu v Peru

Príspevok 10 vecí, ktoré môžete vidieť v okolí Huarazu, Peru je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Angličtina is enough

V mnohých krajinách Južnej Ameriky sa bez španielčiny nepohnete. To platí napr. pre Ekvádor či Bolíviu. V Peru však už dávno pochopili, že jazykom turizmu je angličtina a všade, kde treba, sa ňou dorozumiete. To znamená v obchode, v hoteloch, v reštauráciách, v agentúrach. Vreckový slovník ale nenechajte doma, zíde sa vám hlavne na severe krajiny, napr. v Huaraze.

Autobusová doprava v Peru

Cestovanie po Peru znamená hodiny v autobuse. Je to obrovská krajina, ktorá Slovensko presahuje o 1 280 000 km2. V praxi to znamená, že cesta z cesta v Bratislavy do Košíc je v Peru normálka. Krajina má však dobre vybudovanú sieť autobusov, ktorá vás vezme na všetky turistami obľúbené pointy.

Prehľadné odchody autobusov nájdete na stránke busdud.com alebo redbus.in. Tieto sme počas ciest po Južnej Amerike využívali my a nikdy nesklamali. Bus bud navyše umožňuje kúpiť si lístok priamo cez ich web, čo sme tiež raz využili bez akýchkoľvek problémov. V Peru sme cestovali spoločnosťami Movil bus, Cruz del Sur a Palomino Grupo. Ceny lístkov sa mierne líšia, rovnako ako úroveň autobusov, no v podstate očakávajte podobnú kvalitu u všetkých dopravcov.

Nočné autobusy sú dobrou alternatívou, ak chcete ušetriť peniaze za noc v hosteli. Buďte ale pripravený na to, že sa nevyspíte do ružova a z autobusu budete vystupovať v skorých ranných hodinách. Check-in na hoteloch je zvyčajne možný až od poobedných hodín, takže deň po nočnom presune nebýva jednoduchý. Ako bonus býva v noci klíma nastavená na 14 stupňov, pripravte si tak všetko oblečenie, so máte so sebou. Napriek tomu ale nočáky odporúčam, lebo na cestách ušetria jeden deň do plusu.

Sú autobusy v Peru bezpečné?

Vreckári a drobné krádeže sú bežné, no keď budete obozretný, malo by to byť v pohode. Väčší pozor treba dať pri nočných autobusoch. Batohy si určite nedávajte do hornej priehradky, v najlepšom prípade ani pod sedačku. My sme na nich mali vyložené nohy a je to safe, aj keď čas v noci prespíte.

Vnútroštátne lety

Ak dni a noci v autobuse nie sú pre vás, zvoľte leteckú prepravu. Tá sa oplatí najmä na trase Lima – Cusco, kedy ušetríte viac než 20 hodín v autobuse. Záleží len na tom, koľko času máte a na koľko low cost ste odhodlaný cestovať. Jednosmerná letenka sa pohybuje v cene okolo 50€ a v porovnaní s autobusom je cca. o tretinu až polovicu drahšia. Letenky hľadajte na momondo.com.

Collectivos

Malé vany, ktoré sa používajú v rámci mestskej dopravy, niekedy aj na prepravu menších vzdialeností (rozumej do 6 hodín). V rámci mesta stoja pár centov, lístok si kúpite priamo v collective. Na odchody sa môžete opýtať napr. u domácich v ubytovaní.

Prenájom auta

Prenájom auta v Peru je jednoduché, no nie príliš využívané. Z časti preto, lebo je na tento kút sveta pomerne drahý (porovnateľné s Európou), no najmä preto, že autobusové spoje pokrývajú väčšinu turistických zastávok. Ďalším faktom je, že na niektoré miesta v Peru musíte využiť služby agentúr, ktoré v cene zahŕňajú odvoz, takže o starosť menej.

Vlaky v peru

Peru má jednu z najznámejších železníc v Peru. IncaRail vedúcu pod Machu Picchu. Využíva sa iba pre návštevu Machu Picchu, no nie je nutné isté vlakom. O všetkých možnostiach ako navštíviť Machu Picchu píšem v tomto článku. Vopred však upozorňujem, že za tento vlak si priplatíte a ak cestujete v hlavnej sezóne, je dobré si ho zabookovať vopred ešte zo Slovenska.

TIP: Ak ale chcete na návšteve Machu Picchu ušetriť čo najviac, tu nájdete článok s tipmi Ako navštíviť Machu Picchu čo najlacnejšie.

Taxíky v Peru

V Peru nenájdete len klasické žlté taxíky, ale aj biele či čierne. Ľahko ich rozoznáte podľa označenia na streche. Stačí sa postaviť na kraj cesty a zdvihnúť ruku. Väčšinou stopnete niekoho za pár chvíľ. Môžete skúsiť zjednať na cene, no je to beztak lacné a nám sa málokedy podarilo zjednať viac ako pár centov.

Vo väčších mestách si chytíte Uber alebo jeho juhoamerickú verziu – Cabify. My sme však tieto appky využívali v Peru len málo. V porovnaní s inými krajinami nie sú o toľko lacnejšie, na jazdu musíte často čakať aj 15 minút a vo veľkom meste býva problém stretnúť sa so šoférom tak, aby sa mu podarilo bez problémov zastať.

Taxi z/na letisko v Lime

Na presun z letiska často uprednostňujeme presúvanie sa hromadnou dopravou, kedy ceny bývajú často tretinové. Letisko v Lime je však iný prípad. Hoci autobus z letiska do mesta by mal premávať, počas nášho pobytu v Peru (november 2022) bola linka už 2 roky mimo prevádzky. Pozastavené bola od príchodu korony a napriek miernym opatreniam v krajine ešte stále nebola v precádzke. Podľa našich informácií je však táto možnosť zdĺhavá.

Toto využívajú miestne taxi služby, ktoré si za cca. polhodinovú jazdu vypýtajú od 30 do 70 dolárov. V tomto prípade je moja rada jasná – zjednávajte. Pôjde to. My sme za zviezli za 35.

Tuk-tuky

Tuk-tuky dnes už pozná asi každý. Malé mototaxíky, určené na prepravu dvoch až troch ľudí. Asi najlacnejší spôsob prepravy po meste a blízkom okolí. Ak máte na niektorom mieste viac zastávok vzdialenejších od seba, môžete sa dohodnúť s tuk-tukárom na celodenných službách. Aj keď si priráta malé príplatky za čakanie, často to je lacnejšie ako naháňať a zjednávať každú chvíľu niekoho nového. V Peru využijeme tuk-tuky napr. v Iquitose alebo Pune.

Po Peru loďou

Na loďku nasadnete pravdepodobne len v amazonských oblastiach. Turisti ich využívajú na jedno či viacdenné výlety do divočiny. My sme si na lodiach užili 5 dní v Amazónii pri prekračovaní hranice z Ekvádoru do Peru.

Na záver

Cestovanie po krajine je vďaka sieti autobusov jednoduché a lacné. V rámci mesta môžete využiť taxík alebo collectivos. Hlavne na medzimestských cestách sa s veľkou pravdepodobnosťou dohovoríte aj anglicky, preto aj váhate, či vycestovať do Peru na vlastnú päsť, prepravy sa obávať nemusíte :).

Čo vedieť pred návštevou Dúhovej hory v Peru

Ako navštíviť Dúhovú horu v Peru

10 vecí, ktoré môžete vidieť v okolí Huarazu, Peru

Príspevok Ako cestovať v Peru je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.