V auguste to budú 2 roky, odkedy vznikol cestovateľský blog Nana a backpack. Historicky prvý publikovaný článok je Welcome to Zanzibar a do dnešného dňa si ho neprečítalo ani 10 ľudí. Odvtedy sa môj vzťah s týmto blogom profiloval a menil. Prešla som obdobím nadšeného písania, ale aj trucu a hádzania pera do žita.
Obsah článku
Najväčšia kríza prišla v druhej polovicu minulého roku, keď som počas ciest v Južnej Amerike mala ambíciu blog poriadne nakopnúť, no po mesiaci mi v Ekvádore ukradli foťák so všetkými zábermi. Únavné cestovanie a sklamanie z Dlhoprstých banditov ma donútilo dať si od blogu odstup. Ešte na tej istej ceste som sa k písaniu vrátila, navyše s cennou lekciou nelipnúť na svojich predstavách.
A dnes? Dnes ma môj blog baví hádam najviac za celú éru jeho existencie, ale neviem vám povedať prečo. Možno je to odraz toho, že aj vo mne sa niečo formuje a usadá. Možno je to tým, že v Nana a backpack sa spájajú veci, ktoré ma v živote fakt bavia – cestovať, písať a fotiť.
Otočka späť a kde to vlastne začalo
Cestujem už dlhšie a začalo to tak, ako u väčšiny z vás – lacnými letenkami naprieč Európou a krátkymi predĺženými víkendmi tu neďaleko. Dokonca som kedysi mala v pláne precestovať všetky hlavné mestá Európy, ale od toho som už upustila.
Všetko za zmenilo, keď som na 10 mesiacov odišla žiť na Bali do Indonézie. Absolvovala som študijný pobyt Darmasiswa, ktorý každý rok otvára rôzne kúty Indonézie študentom z celého sveta, aby spoznali indonézky jazyk, umenie a kultúru. Prisahám, že osud chcel, aby som sa tam dostala, lebo som sa o to až tak veľmi nesnažila. Okrem toho, na Bali chcel ísť predsa každý a šanca dostať sa tam bola nízka.
Keď mi prišiel potvrdzujúci e-mail, že som prijatá, všetko začalo byť viac reálne a ja som dostala strach. Odísť tak ďaleko, sama, na tak dlho, preč od rodiny a kamošov, neviem vlastne kam. V živote som nebola mimo Európy, v živote som nebola nikde sama. Mala som vtedy 23 rokov a keď sa na to pozerám spätne, bola som ešte dieťa.
V jednom momente som spanikárila a bola si takmer istá, že nikam nejdem. Našťastie vtedy zakročila mamka a povedala, že takéto príležitosti sa nepúšťajú a mám si okamžite zbaliť kufre. Tak som teda prerušila štúdium na FTVŠke, odložila písanie diplomky o rok a kúpila si jednosmernú letenku do Jakarty.
Škola života a cestovania v Indonézii
Mesiace v Indonézii boli NAJ na všetky spôsoby. Najkrajšie, najťažšie, najturbulentnejšie, najneistejšie… a z pohľadu cestovania to bol absolútny chame changer. Mala som pocit, že som nikdy pred tých necestovala. Príchod do JV Ázie bol ako pristáť v inom svete. Iní ľudia, iné zvuky, iná príroda, iné zvyky a spôsob života. Zrazu to spoznávanie, ktoré cestovanie obsahuje, nabralo rozmer, o ktorom som ani netušila, že existuje. Aspoň nie vedome.
Indonézia ma vychovala aj vnútorne. Ak ste sami na druhom konci sveta, so zakríknutosťou a hanblivosťou skôr či neskôr zahyniete. Indonézia ma prefackala, zocelila a poslala späť na Slovensko o dačo húževnatejšiu, priebojnejšiu a odolnejšiu. Verím, že takýto potenciál ukrývajú všetky cesty niekam ďalej a na vlastnú päsť.
TIP: Pár zamyslení o rozmere cestovanie som napísala aj v článku Cestovanie ako forma sebapoznania.
Po pár mesiacoch v Indonézii a sólo tripe po Malajzii a Vietname mi bolo jasné, kam asi budem smerovať svoj život. Diplomku som obhájila, život v kancelárii skúsila tiež a o pár mesiacov neskôr sa prvý krát sa nadýchla v končinách Latinskej Ameriky. Ach, Panama, budeš pre mňa navždy špeci.
Ako vznikla myšlienka na cestovateľský blog?
Vždy keď cestujem, všetky info hľadám na internete – kam ísť, ako tam ísť, čo tam vidieť a ocením aj reálne skúsenosti cestovateľov na diskusných fórach. Bolo to práve pred cestou do Panamy, kedy som mala pred krajinou rešpekt a hľadaním na internete strávila hodiny a dni, nech som pripravená na všetko. Narazila som vtedy na cestovateľský blog Journey Era, ktorý píše austrálčan Jackson Groves a dodnes je tento chalan mojou najväčšou inšpiráciou. V cestovaní, fotení aj blogovaní.
S pribúdajúcimi cestami som si uvedomila, že hoci je na slovenskej cestovateľskej blogovej scéne niekoľko mien, ani jeden neprináša blogy dostatočnej kvality (bez urážky). Zahraničnej, Jacksonovej, ani takej, akú som vždy hľadala. A vtedy som si povedala, že taký blog budem teda robiť ja. Tak vznikol Nana a backpack, hoci ešte len v mojej hlave.
Dlho som sa pohrávala s myšlienkou vytvoriť cestovateľský blog a články som najskôr písala iba pre seba, do šuflíka. Po večeroch si prechádzala wordpressové šablóny pre cestovateľské blogy a raz som našla tú pravú, pri ktorej som si povedala „this is it“. Je to tá, v ktorej podobe je Nana a backpack dnes.
Čo všetko stojí tvorba tohto blogu
Nebudem klamať, Nana a backpack vznikla primárne kvôli mne samej. Ako forma realizácie, priestor na písanie a príležitosť posúvať sa v práci so slovom aj s fotkou. Potom ste tu aj vy, ktorí tento blog čítate a keby ste to nerobili, neviem či by som písala aj tak. Lebo povedzme si úprimne, každý autor chce, aby jeho myšlienky niekto počúval…
O všetkom, čo sa týka blogovania sa učím po ceste, formou pokus – omyl, čo je niekedy čisté zúfalstvo. Nana a backpack už dávno nie je iba o obyčajnom publikovaní napísaného textu. Naučila som sa a stále sa učím základy SEO a poslednú dobu sa intenzívne snažím vcítiť do role internetového vyhľadávača, aby som lepšie pochopila, ako to celé vlastne funguje.
Dostať článok do jeho finálnej podoby zaberie hodiny (fakt). Od prvotnej idei a hrubého náčrtu článku, cez dohľadávanie dodatočných informácií z desiatok ďalších zdrojov, napísanie článku, selekciu a úpravu fotiek, po doklepnutie SEO nastavení a publikovaní ako tu, tak aj na sociálnych sieťach. Odbornejšie články píšem aj niekoľko dní. To všetko len preto, aby mal takú formu, s ktorou by som bola spojná aj ja ako čitateľ, ktorý hľadá odpovede na dané otázky.
Otázky, pochybnosti a zase otázky
Už dávno viem, že blogy už vyšli z trendu. Meškám asi 10 rokov. Ale mne sa nedá inak, lebo rada píšem a nebaví ma natáčať videá na go pročku. Oveľa radšej sledujem svet cez objektív a v krajinách hľadám detaily, ktoré by som chcela, aby uvideli aj ostatní.
Okrem toho to v praxi znamená aj to, že keď niekde prídete, tak hneď vytiahnete foťák, potom mobil lebo chcete niečo odfotiť a natočiť aj na Instagram, a až po chvíli sa skutočne zastavíte a pozriete na svet svojimi očami. Aj takto to vyzerá za oponou cestovateľských blogerov a ja stále nejak neviem (nechcem?) s touto formou stotožniť.
Písať je jedna vec, čítať druhá
Už som spomínala aj vás, čitateľov. Verím, že cestovať a spoznávať je obohacujúce a v nejakej forme by som to priala zažiť každému človeku. O tom sa snažím aj týmto blogom. Inšpirovať vás, ukázať rôzne miesta a pomôcť vám vidieť ich na vlastné oči. Preto sa snažím písať články čo najpodrobnejšie a najpraktickejšie.
Hoci čítanosť tohto cestovateľského blogu sa zvyšuje (ĎAKUJEM), pred pár mesiacmi to tak nebolo a ja som mala pochybnosti o tom, či to robím dobre, pútavo, a či to vôbec niekoho zaujíma. Je jasné, že keď sa človek niečomu venuje, chce rásť a napredovať, vidieť výsledky, zlepšovať sa. Istý čas sa to nedialo a opäť sa objavili pochybnosti, či tu nestrácam čas.
Čítanosť blogu priamo úmerne súvisí s jeho obsahom. A obsah odzrkadľuje to, kde a ako cestujem. Napriek tomu, že tu nájdete podrobne spracovanú Indiu, Kolumbiu, Laos či Sri Lanku, najčítanejšie články sú Thessaloniki s tipmi na to, čo vidieť a výlet na Plitvické jazerá zo Záhrebu.
Každý bloger chce, aby jeho blog ľudia čítali. Mala by som kvôli prestať cestovať s jednosmernými letenkami na druhý koniec sveta a pobehať okolie Európy? Asi by som neostala verná sama sebe, ale tento blog by to nakoplo.
Kam smeruje Nana a backpack?
Dobrá otázka. Doposiaľ som nad rastom, smerovaním a potenciálom Nana a backpack neuvažovala. Hoci už to budú skoro 2 roky od prvého článku, až doteraz som iba písala a čakala, či ma to neprestane baviť. Dnes viem, že neprestane a nastal čas sa niekde posunúť.
Aj preto som začala s mentoringovým programom so Social Spirit. Trochu si vo veciach upratať, pozrieť sa na ne z iného uhla a nájsť cestičku, na ktorú odbočiť. Cestovať chcem aj naďalej a ambiciózna vízia je, aby cesty zarábali na ďalšie cesty.
Chcem naďalej písať, robiť cestovateľské prednášky a besedy, a pomáhať cestovať aj vám. Sprostredkovať zážitky, poznanie a uvedomenie, aby ste sa domov vrátili so srdcom plným nadšenia a mysľou trochu očistenou predstáv, ako by to a ono malo vyzerať.
Ak je niečo, o čom by ste chceli čítať alebo vedieť nejaké tipy ohľadom cestovania, pokojne mi ich napíšte na @nana_a_backpack alebo kontakt@nanaabackpack.sk. Budem vďačná za každé nasmerovanie. Vidíme sa v ďalších riadkoch.
Ako vyzeral náš 200 hodinový jogový kurz v Indii
8 jednoduchých krokov, ako cestovať na vlastnú päsť
