O prechode Z Ekvádoru do Peru po Rio Napo som sa dozvedela asi dva týždne pred naším odchodom do Južnej Ameriky. V cestovateľskom sprievodcovi Lonely Planet South America on the Shoestring sa písalo len toľko, že tento prechod je možné spraviť, nechodí sem veľa turistov a riskujete, že niekde na pár dní uviaznete, lebo odchody lodí sú nejasné a často sa menia. VRAJ sa o ňom píše v Lonely Planet Ecuador, no toto vydanie som v rukách nemala.
Počas celej cesty sme prechod po Rio Napo v mali mysli, no bližšie sme nič neriešili. Bola to možnosť, no jej uskutočnenie otázne. Predsa len to malo znamenať časovo, ale aj psychicky a fyzicky náročnejšiu alternatívu. Nechali sme to na pocit. Riešiť sme to začali až vtedy, keď sme si povedali, že už prišiel čas pohnúť sa do Peru.
Cesta sa začína v El Coca
Samozrejme, že sme tomuto dobrodružstvu povedali jednohlasné ÁNO. Toto rozhodnutie so sebou prinieslo dni a hodiny v dopravných prostriedkoch, pred ktorými sme mali po vyše dvoch mesiacoch v autobusoch rešpekt. Nuž ale teraz alebo nikdy. No a kedy keď nie teraz?
Najskôr sme sa museli dostať z dedinky Montañita na úplnom západe Ekvádoru do dedinky El Coca na opačnej strane krajiny. V praxi to znamenalo 21 hodín v 3 autobusoch na 2 prestupy. V spojení s nočákom to nie je až také dramatické, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, no aj tak vyčerpávajúce.
V El Coca sme vystúpili o 3 poobede. V miestnom hoteli sme si vopred zabookovali dve noci, nech si stihneme vybaviť povinnosti a zároveň vyfúknuť medzi presunmi. Puerto Francisco de Orellana, známe ako El Coca, je väčšie mesto na brehu Rio Napo, kde nemieri veľa turistov. Zväčša len tí, čo smerujú na rieku. Tu sme si na druhý deň museli vybaviť dve dôležité úlohy – oraziť si do pasu exit stamp a kúpiť si lístok na loď, ktorá nás odvezie do Nuevo Rocafurte.
Druhá zastávka s názvom Nuevo Rocafurte
Z El Coca trvá cesta do Nuevo Rocafurte 8 hodín pomalšou, no lacnejšou alternatívou. Druhá možnosť je 4 hodinová cesta speed boat za dvojnásobnú cenu. Jasné, že sme volili možnosť č. 1. Veď máme predsa čas.
Hoci to nebol náš prvý krát v oblasti pralesa, po ceste nás čakali úplne iné výhľady, aké sme videli do teraz. Na les sme sa pozerali z hnedej rieky, ktorej brehy lemovali vysoké, husté, ssýtozelené stromy s lianami až po zem. Z korún storočných stromov každú chvíľu vyletel kŕdeľ papagájov. Zvuk lodného motora z času na čas prehlušil krik opíc či iných zvierat, ktoré som nevedela s určitosťou identifikovať. Aj napriek tomu, že som väčšinu času mala dojem, že sme v opustenom kúte sveta, kde-tu sa medzi stromami vynorila dedinka s pár domami. Tie vyzerali, akoby tam odjakživa patrili. Jednoduché, drevené, s oknami bez skla a so strechami z listov banánovníka. Absolútna súhra s okolím.
Po 8 hodinách na lodi s malou prestávkou na obed sme sa vylodili v Nuevo Rocafurte. Posledná dedinka na Rio Napo pred hranicami s Peru. Na ulici sme sa opýtali na hotel. V dedine bol síce iba jeden, ale na prekvapivo dobrej úrovni a dokonca aj s wifi. S majiteľom sme si rovno dohodli loďku, ktorá nás odvezie do ďalšej dediny, tentokrát už peruánskej. Pravidelná lodná doprava medzi dedinami nepremáva a iná možnosť ako prevoz s domácim neexistuje. Aj keď cesta trvá len hodinu, boli sme ľahšie o 60$.
Prvá zastávka v Peru
Naša prvá peruánska zastávka sa nazývala Pantoja (čítaj Pantocha). Malá dedinka s cca. 500 obyvateľmi, ktorí sa živia prevažne rybolovom, výukou na miestnej škole alebo prevádzkujú malé „biznisy“ v rámci dediny. Na breh sme vystúpili v nedeľu na pravé poludnie. Privítalo nás neznesiteľné teplo a domáci s pivom v ruke. A očividne nie s prvým.
Čakali nás tri povinnosti: opýtať sa na hotel, vybaviť entry stamp a kúpiť lístok na loď. Hotel bol našťastie neďaleko, takže sme si zložili veci a zobrali so sebou iba pasy. Angličtina domácich ležala hlboko na bode mrazu, takže sme zo seba museli vydať to najlepšie, čo sa na nás za 2 a pol mesiaca nalepilo. Vďaka týmto základom sme vyrozumeli, že pečiatku na imigračnom dostaneme až po 6 večer, lebo elektrina v dedine funguje len od 6 do 11. Čo sa dá robiť, išli sme teda na pivo…
Za jedno poobedie sme si našli v dedine 3 dobrých kamarátov. Pána, ktorý vlastní tamojší obchod a popri tom predáva benzín, jeho otca, ktorý mu pomáha a majiteľa „reštaurácie“, u ktorého sme našli obed v podobe šošovice s ryžou. Lokálne ženy si, naopak, udržovali odstup a miestami sme mali pocit, že na nás zazerajú. Možno neveria, že chceme udržiavať priateľské vzťahy s mužmi bez „bočných úmyslov“.
Prvá komplikácia
10 minút pred šiestou sme boli nastúpené pred policajnou stanicou. Úradník si dával na čas a nás sa zmocnil stres, ktorý postupne počas celého večera gradoval. Najskôr nás podrobne vypočúval asi polhodinu, kde sme boli a kde chceme ísť. Potom nás poslal do vedľajšej budovy, kde nám lekárka mala skontrolovať potvrdenie o COVID očkovaní. Povinné sú 3 dávky, my sme mali jansenovské 2, čo je, samozrejme, platné a rovnocenné. Jej sa to však nezdalo a začala niekde vyvolávať, ako postupovať. Riešila to tak precízne, že sa ma na chvíľu zmocnil pocit, že nám to potvrdenie ani nevystaví. Nakoniec ale papiere podpísala a my sme sa vrátili k prvému úradníkovi, ktorý nám po ďalšej polhodine vypočúvania a klepania do počítača buchol do pasu vytúžený štempel.
Čiastočne sa nám uľavilo, no hneď na to sme dostali informáciu, že loď, na ktorú sme mali zajtra nasadnúť, nejde. Vraj zmenila plány a ide iným smerom, tak snáď na ďalší deň. Zmocnil sa nás uragán zmiešaných pocitov a na hoteli s plesnivými stenami sme podrobne diskutovali, čo vlastne pre nás táto informácia znamená. Najhorší možný scenár by bol zmeškať let z Iquitosu, čo by sa mohlo stať v prípade, keby sme sa omeškali čo i len o jeden ďalší deň. Menej hrozné, no stále trochu desivé bolo, že sme uviazli v dedine bez ničoho na nevedno ako dlho. Bez internetu, bez signálu, bez toho, aby sme vedeli, na ako dlho.
Druhý deň v Pantoja
Napriek prvotným obavám sa sme rozhodli prijať situáciu, ktorá nastala a užiť si fakt, že sme uviazli na autentickom mieste uprostred džungle. Bez ďalších turistov, s ktorými obyčajne zdieľame všetky momenty. Stačí iba zmeniť pohľad na vec a z nočnej mory sa stane sen. Celé doobedie sme strávili na brehu Rio Napo, čítali knihu, pozerali na rieku a zdravili sa deťom utekajúcim zo školy. Na obed sme išli ku nášmu kamarátovi na šošovicu s ryžou a na olovrant ku druhému kamarátovi na čerstvý melón. Záver dňa sme sledovali deti, ako odvážne skákali do zakalenej vody a bez problémov preplávali na pieskový ostrov v strede rieky, kde pri západe slnka hrali futbal. Na moment som zbadala obrovskú jednoduchosť v životoch miestnych. Na brehu zakotvila loď, ktorá nás na druhý deň mala odviezť ďalej. Náš čas v Pantoje sa pomaly končil.
Tretí deň a 14 hodín na lodi
Deň začínal za tmy. Pred 4. ráno sme nahadzovali batohy na loď, ktorá nás mala priviezť do dedinky Santa Clotilde. Tu sme mali len prenocovať a na ďalší pokračovať loďou do Iquitosu, našej konečnej zastávky. Ticho rána prehlušoval iba zvuk motora. Mala som otvorené okno, pozerala na milióny hviezd a užívala si chladný vánok. Pôvodne som mala v pláne pokračovať v spánku, no oči sa nevedeli zavrieť. Tma začala postupne šedivieť a pomaly som dokázala rozoznať obrysy stromov. Po tisíci krát som oľutovala ukradnutý foťák a po miliónty krát som sa cítila tak malá. Farby oblohy začali ružovieť, potom sa ružová zmenila na oranžovú, až sa na oblohe objavila žiarivá guľa. Konečne som na moment zavrela oči, ale len preto, aby som precítila teplo, ktoré so sebou priniesla. Loď občas zastala, aby nabrala nových pasažierov, až sme napokon boli úplne plní.
Kým ráno sa zdalo ako malý zázrak, zvyšok dňa by som popísala slovom peklo. Sedačky boli úzke a tvrdé, takže v polovici dňa som už menila svoju polohu v priemere každých 20 minút. Ešte neznesiteľnejšie bolo obrovské, ale fakt obrovské teplo, ktoré všetkých mučilo od doobedia aj po poobedný dážď, ktorý so sebou prinieslo. Cez deň bolo šťastnejším riešením zavrieť okienka lode, aby na nás nepražilo priame slnko. To ale znamenalo, že dnu neprúdil takmer žiadny vzduch a aj keby prúdil, mal by 40 stupňov.
O 6 večer, opäť za tmy, sme vystúpili v Santa Clotidle. Všetci pasažieri sme kráčali tým istým smerom – k hotelu. Pred hotelom sedel tučný pán na plastovej stoličke, ktorý ľudom jednou rukou podával kľúče a druhou bral peniaze. Dostali sme izbu bez teplej vody a bez prikrývky, no už sme nemali silu to s niekým riešiť. Aj tak sme si ľahli len na 4 hodiny. Na druhý deň sme mali budík o 2.30.
Posledný deň na rieke
Z izby nás vyprevádzali šváby. Ešteže sme sa o ich existencii dozvedeli až ráno, lepšie sme spali. So Santa Clotilde sme sa lúčili o 3 ráno, opäť za tmy. Toto ráno však bolo úplne iné ako to pred 24. hodinami. Namiesto hviezd nás sprevádzal hustý lejak a hromy v pozadí. Asi po polhodine plavby sa nám pokazila loď. Ďalšiu hodinu sme v tme stále na rozbúrených vlnách, loď sa kývala z boka na bok a ja som si v hlave premietala krízový plán, čo robiť v prípade, ak sa potopíme. Na pozitívnej nálade nikomu nepridávali ani naši kapitáni, ktorí zmätene pobehovali hore dole po lodi a snažili sa opraviť motor. Napokon sa to podarilo a za sprievodu neutíchajúceho dažďa sme pokračovali po prúde rieky.
Pred obedom sme sa vylodili v malej dedinke Mazán. Tu sme si vzali všetky veci, aby sme si skrátili plavbu loďou o niekoľko hodín. Namiesto toho prešli naprieč po pevnine na tuk-tuku, aby sme sa mohli nalodiť na finálny úsek plavby. Čakali nás posledné dve hodiny na Amazonke, ktorá nás doviedla až Iquitosu. Za sebou máme 5 dní na Rio Napo a zážitky na celý život. Ďakujem.
Ako navštíviť Machu Picchu v Peru
Ako navštíviť Machu Picchu čo najlacnešie
