Letenky na Zanzibar sme si kúpili dva týždne pred odletom, takže popri praktickom vybavovaní vecí okolo výletu typu práca, čo s Oskarom, kto ho bude strážiť a pod., sme nemali čas premýšľať nad hlbšími očakávaniami. Vedeli sme, že to nebude až taká neprebádaná divočina, ale predsa len… Afrika. Napokon sme sa úspešne vypýtali z našich prác s dohodou na remote work (Nika iba 2 týždne po návrate z Kostariky) a zohnali sme pre mačku dve pestúnky, ktoré u nás na výmenu bývali a mohli sme vyraziť.
Po ceste na prvé ubytovanie som uznala, že po dvoch rokoch opäť zažívam kultúrny šok. Hoci som už vedela, aké je to ocitnúť sa mimo Európu, na 40 stupňov, trúbenie motoriek, chabé dodržovanie predpisov, smeti pod nohami a koniec koncov aj na ľudí inej farbi pleti si našinec musí predsa len zvyknúť. A buď si to človek zamiluje alebo tomuto chaosu nikdy nepríde na chuť. Ak ste ten prvý prípad, Zanzibar si zamilujete tiež. Preveria vás večerné night markety s lokálnym jedlom podávané lokálnou etiketou. Rozumej všelijaké morské plody, muchy slobodne posedávajúce na vyloženom mäse, mačky žerúce popadané zvyšky jedla, diskutabilná hygiena a jedlo podávajúce a konzumujúce sa holými rukami.
Prvé tri dni sme strávili v uliciach Stone town-u (hlavného mesta), ktorý z celého ostrova najautentickejšie zobrazoval jeho realitu. Postupne sme si zvykali na hluk, prostorekých domácich, zjednávanie na cenách či pokrikovania: „Rasta!“ smerom ku mne každých 5 minút. Na to posledné som si počas celého pobytu nezvykla. Vlastne ešte na otravných predajcov náramkov na pláži, ktorí sa nedali odbiť niekoľkokrát zopakovanou frázou: „No, thank you.“ Za tým potom väčšinou, trochu mimo kontextu, nasledovalo: „Do you speak Swahilli?“
Napriek tomu sme na ostrove stretli iba perfektných ľudí, ako domácich tak aj ostatných turistov. Do dnes trochu nerozumiem, ako sa nám podarilo vytvoriť také výnimočné stretnutia, no s niektorými ľuďmi sme dodnes v kontakte. Aj vy ste už na cestách narazili na fakt, ale fakt zaujímavých ľudí?
Mimo Stone townu je vibe o čosi pokojnejší. Menej ľudí, podniky pre cudzincov, ale aj dosť tenká a pomerne viditeľná čiara medzi turistickým a skutočným Zanzibarom. Na niektorých miestach môžete nájsť luxusné vily pár metrov od chajdy zo slamy. Kravy sa bežne pásli pri ceste a prechádzali po pláži. Miestne autobusy vo forme väčších dodávok jazdili šialenou rýchlosťou, natlačené ľuďmi a s pofidérne priviazaným tovarom na streche. Na jednom ubytku si nás počkali ploštice. Aj toto bol Zanzibar.
Na druhej strane sme si veľmi rýchlo zvykli na biely piesok a more ako z dovolenkového katalógu. Hneď po pár dňoch sme sa zhodli, že sme krajšie ešte nevideli. To všetko vďaka nízkej hladine, ktorá v čase odlivu ustupuje poriadny kus dozadu a doobeda sa môže stať, že sa neokúpete. Nám to vynahradili miestni predajcovia ovocia s čerstvým mangom, papájou, melónom či kokosom. „CO-conut, CO-conut, CO-conut juuuice!“
Keď sa s odstupom času pozriem späť, neviem sa rozhodnúť pre moje zanzibarské naj. Možno to bola tá diametrálne odlišná kultúra, ktorá ma na cestovaní tak fascinuje, možno teplé večery a studené pivo, možno azúrové more a večerné kúpačky, možno zapadajúce slnko a mesiac v splne, možno tie spomínané stretnutia a možno pohodový reggae tón ostrova, čo vytrvalo a bez prestávky liezol pod kožu. Zanzibar sme si vychutnali naplno a druhej návšteve by som nepovedala nie.
