Pred cestou do Arménska sme zisťovali, ako sa po krajine môžeme prepravovať. Všetky blogy nás strašili, že autobusová preprava je chudobná a bez auta sa nepohneme. To je čiastočne pravda, no nepáčila sa mi predstava odrezania sa od krajiny v nie úplne lacnom Nissan Micra.
Stopovanie pre mňa nie je žiadna novinka, no okrem Madeiry som necestovala v žiadnej krajine tak, že by som sa spoliehala na ochotu okoloidúcich šoférov. Už po prvom stope nám bolo jasné, že miestni šoféri nám vytvoria najkrajšie spomienky, ktoré si z cesty odnesieme.
Prvý stop
Prvé zastavené auto sme sa ani nesnažili zastaviť. Mierili sme ku kláštoru Khor Virap, približne 30 kilometrov od Jerevanu. Autobus nás vyhodil pri hlavnej ceste, 4 kilometre od cieľa. Ja, Nika a náš nový kamarát Mad, ktorého sme stretli ráno na stanici sme boli odhodlaní kráčať pešo, aj napriek poriadnej horúčave už o 10 ráno.
Prisahám, že sme neprešli ani 500 metrov, keď nám zastavili dvaja lokálni chalani okolo 30, ktorí išli do kláštora na liturgiu. Bolo im hneď jasné, kam ideme. Domáci poznajú okolité turistické zastávky veľmi dobre. Všetci traja sme sa natlačili dozadu do starej Lady, z ktorej sme vystúpili rovno pred kláštorom.
Druhý stop
Náš druhý stop bol na ceste naspäť z Khor Virapu. Monastery sme si pozreli za pol hodinu a keďže okolo boli len vysoké ploty oddeľujúce Arménsko a Turecko, rozhodli sme sa vrátiť naspäť do Jerevanu. Stále sme boli traja, čo nie je priaznivé číslo pre šance na zastavenie auta. To sa však netýka Arménska, v ktorom sa potlačíte v pohode aj šiesti. O tom ale neskôr.
Zastavili nám dvaja bratia, z ktorých po anglicky hovoril iba jeden, aj to dosť lámavo. Nešiel síce až do Jerevanu, ale mohol nás vyhodiť v meste Artashat v smere do hlavného mesta. Okrem Artashatu sme sa zastavili aj v potravinách, aby si Mad mohol kúpiť čerešne a chlapci pre nás ľadovú kávu v kelímku, ktorú tu pijú všetci. A nechápem prečo, lebo je fakt hnusná.
Potom sme sa zastavili u jedného doma, aby vyložil náklad z vlečky a popri tom nám odtrhol ružu zo svojej záhrady. Jeho priateľka nevyzerala veľmi nadšene, ale verím, že si to neskôr vysvetlili. Napokon nás vyhodil na stanici, priamo pred autobusom do Jerevanu, ktorý odchádzal o 5 minút. Poďakovali sme sa 2 keksíkmi, čo sme mali pre sebe.
Štvrtý stop
Štvrtý stop prebiehal podobne ako ten prvý. Mierili sme do Tatevu a chceli sme využiť najdlhšiu obojsmernú lanovku na svete. Keď sme tam prišli, zamknutá závora naznačovala, že lanovka dnes nepremáva. Potvrdili nám to nemecký pár, ktorý sa o ňu opieral a čakal na svoj odvoz. Otočili sme sa ku ceste, že si teda niečo stopneme. Akurát okolo prechádzalo auto, ktoré z ničoho nič zaflekovalo a začalo cúvať našim smerom.
Opäť dvaja páni, tentokrát asi po 40tke. Išli našim smerom. Znova sme sedeli v starej Lade, no predsa len o niečo novšej. Na zadnom nárazníku som zahliadla 4×4. Neviem presne, ako pohon na všetky štyri funguje, ale v serpentínach smerom hore do Tatevu sme hučali na jednotke.
A samozrejme, aj teraz sme sa zastavili v obchode pre kávu. Aj pre nás. Iná značka, no chuť ostáva rovnaká. Pri odchode z potravín sa nedalo naštartovať, takže náš šofér chvíľu bežal popri aute, aby ho roztlačil a potom za jazdy naskočil. Vyhodili nás priamo pred Tatev Monastery. Opäť nič nechceli.
Stop číslo 5 a 6
Z Gorisu na juhozápade Arménska sme sa potrebovali dostať k jazeru Sevan, najväčšiemu jazeru v krajine. Domáca nám potvrdila, že priamy autobus nechodí a odporučila nám stop. V Arménsku je to niečo, čo využívajú aj domáci a nik sa nad tým nevzrušuje.
Prvú časť cesty sme absolvovali autobusom, ktorý nás vyhodil v štvrtine cesty. Sevan bol ďalšie tri hodiny cesty a bolo nám jasné, že to nepôjde iba na jeden stop. Ako prvý nám zastavili dvaja 23 roční chlapci, ktorý nás podviezli asi len 20 minút ďalej. Podľa mojich dredov usúdili, že by mi mali ponúknuť marihuanu. Všetci sa čudujú, keď odmietnem.
Chalani nás vyhodili pri ceste smerom do Sevanu a odbočili do svojej dediny. Postavili sme sa do tieňa a ja som si vyložila na cestu presušiť topánky, ktoré boli už tretí deň mokré potom, ako som v nich brodila rieku ku Devil’s bridge. Zrazu sme si uvedomili, že tu nestopujeme len my, ale aj staršia lokálna pani s igelitkami. O 5 minút sa ku nám pridal ešte jeden chalan, čiže sme na 20 metroch stopovali štyria.
Netrvalo dlho a zastavil pán na modernom aute s koženými sedačkami. Nie všetci majú staré Lady. Nasadli sme všetci štyria ako do autobusu. Najskôr vystúpila pani, potom chalan, posledné sme boli my. Tento šofér nám kávu nekúpil, no ponúkol nám, že nás za peniaze odvezie až do Sevanu. Poďakovali sme a opäť sme sa postavili ku ceste, aby sme sa posunuli o niečo bližšie k cieľovej destinácii.
Siedmy stop
Ďalší stop bol starší pán s tromi malými synmi. Štyria sme sedeli vzadu, dvaja vpredu. Pod nohami sa váľali vodováhy a akési náradie. Deťom sme rozdali cukríky, ktoré sme dostali na ubytovaní. Viezli sme sa s nimi dosť dlho, mne sa podarilo dať si na serpentínach aj šlofíka. Asi po hodine nás rodina vyhodila na zastávke v neznámom meste, rovno pred maršrutkou do Sevanu. Až neskôr, keď sme si pozerali mapu sme zistili, že si kvôli nám urobili zachádzku. Urobili by ste si ju vy, ak by ste vôbec zastali nejakému stopárovi?
9. stop
Našou poslednou zastávkou v Arménsku bola krásna dedinka Dilijan, ktorá leží v objatí zelených kopcov stredného Kaukazu. Na posledné dni sme mali naplánované turistiky a pridala sa ku nám aj Jen, nová kamoška z New Yorku, ktorú sme spoznali deň pred tým. Z Dilijanu sme sa potrebovali dostať do dediny Gosh, polhodinu autom od nás.
Trvalo nám asi 15 minút, kým sme zastavili partičku troch mladých chalanov, ktorí mali namierené na zraz BMW do Gruzínska. My sme boli tri, oni boli tiež traja, stále mi to nejako nevychádzalo, ako sa ideme popchať. Ak si myslíte, že vysoký počet osôb v aute by mohol byť problém, ste na omyle. Nika mi sedela na kolenách a chlapci už odbočovali smerom do Gosh-u, aby nám vyložili sa začiatku trailu. Aj oni si ochotne urobili zachádzku. Na záver sme si urobili spoločnú fotku, my sme nastúpili na začiatok chodníka a chlapci si ešte odskočili pomodliť sa do Goshavank monastery, keď už boli tam.
11. a posledný stop našej cesty
Z Dilijanu sme sa vracali naspäť do Jerevanu, odkiaľ sme na druhý deň leteli domov. Hlavné mesto malo byť vzdialené len hodinu a navyše, Jerevan je taký arménsky Rím. Všetky cesty vedú tam. Stopli sme mladého chalana v mokasínach a s čistou povysávanou dodávkou. Nevedel po anglicky, my asi 10 slov po rusky. Ani jeden z nás sa netlačil do povinných konverzácií. Hodinu sme sedeli v príjemnom tichu, iba so zastávkou na varenú kukuricu. Samozrejme, že sme dostali aj my. Vyhodil nás kúsok od Jerevanu, kde sa nám podarilo zastaviť autobus. Už iba metro a vrátili sme sa na hostel, v ktorom náš výlet začínal.
Na záver
Stopovačka bolo to najlepšie, čo sme mohli v Arménsku urobiť. Spoznali sme rôznych ľudí – mladých aj starých, tichých aj zhovorčivých. Nikto nič za svoj odvoz nechcel. Urobiť si obchádzku, len aby vám pomohli dostať sa na miesto, kam idete, nie je nič výnimočné.
Počas 12 dní v Arménsku sme stopli 12 áut, všetko domáci. Presun po Arménsku stopom odporúčam aj tým, ktorí nemajú skúsenosti. Je to bezpečné a jednoduché, nikdy sme nestopovali dlhšie ako 15 minút. Arménsko bez stopovania nie je kompletné. Tak zdvihnite palec a nahoďte úsmev.
