Ostrov Coiba je súčasťou rovnomenného národného parku a od roku 2005 sa nachádza v zozname UNESCO. Tvorí ho 38 ostrovov a dnes sa tento morský park môže pochváliť jednou z najväčších biologických rozmanitostí na svete, vďaka čomu sa častokrát prirovnáva ku Galapágom či Veľkej koralovej bariére v Austrálii. Celý národný park spravuje Autoridad Nacional del Ambiente (ANAM), v preklade Národný úrad pre životné prostredie a každý návštevník sa pri vstupe do parku musí zaregistrovať na rangerskej stanici na jednom z ostrovov. Zároveň kvôli prísnemu stupňu ochrany vydáva ANAM len obmedzený počet povolení na vstup do tejto oblasti. V praxi to znamená, že existuje len určité množstvo operátorov s povolením navštíviť ostrov Coiba.
PANAMASKÉ BOHATSTVO S TEMNOU HISTÓRIOU
To, že je ostrov Coiba dodnes nedotknutým rajom nie je náhoda. Od roku 1919 sa totiž na ostrove nachádzala trestanecká kolónia, ktorá bola poslednou zastávkou pre najnebezpečnejších zločincov či politicky nekorektných jednotlivcov. V časoch jej najväčšej slávy bolo na ostrove uväznených 3000 väzňov v približne 30 táboroch rozmiestnených po ostrovoch.
Mužom premiestneným na tento ostrov sa hovorilo aj „Los Desaparecidos“, v preklade „Stratení“. Osoby, ktoré jednoducho zmizli a viac sa nenašli. Väčšina z nich podľahla ťažkej práci, drsným podmienkam alebo krutému zaobchádzaniu.
Kvôli izolácii ostrovov od pevninskej časti Panamy bolo prakticky nemožné ujsť. Tí, ktorí sa o to pokúsili, našli svoju smrť v nehostinnej džungli, v silných prúdoch Atlantického oceánu alebo medzi čeľusťami žralokov hojne žijúcich v týchto vodách. Ich šance na prežitie boli tak malé, že sa ich dozorcovia pri snahe o útek ani nesnažili chytiť a vrátiť späť.
PEKLO NA ZEMI ALEBO ŽIVOT V TRESTANEJ KOLÓNII NA OSTROVE COIBA
Rovnako malé šance však mali aj v samotných táboroch, kde museli čeliť náročným pracovným podmienkam, nedostatku stravy a krutému fyzickému ale aj psychickému zaobchádzaniu. Väzni boli mnohokrát dozorcami mučení a zabíjaní, čo potvrdzujú aj nálezy masových hrobov objavených po uzavretí táborov.
Cely väzňov boli veľmi malé, bez toalety, iba s malým otvorom, cez ktoré im bolo podávané jedlo. Jeden zo záznamov hovorí, že koncom 80. rokov prišli na ostrov istí návštevníci, ktorí pri prehliadke táborov našli v jednej z ciel muža. Sedel v nej 7 mesiacov bez akéhokoľvek kontaktu či vychádzky. Keď kobku otvorili, zistili, že muž žije v 20 cm hlbokej špine z vlastných výkalov. Po tom ako ho vytiahli von, kričal a žiadal, aby ho vrátili späť, pretože mu vraj ubližovalo denné svetlo.
Aby toho nebolo málo, história väznice je spojená aj s paranormálnymi a strašidelnými príbehy rozprávanými bývalými dozorcami a samotnými väzňami. Čudné výkriky, hlasy či ozveny krokov, ktoré sa ozývali počas nocí sú len nepatrnou časťou desivých prípadov. Traduje sa príbeh, v ktorom jeden z dozorcov prenasledoval muža hlboko do pralesa v domnienke, že ide o jedného z väzňov. Keď sa mu zrazu stratil medzi stromami, pochopil že je to len prízrak a vrátil sa späť do tábora. O pár dní na to sa zastrelil.
AKO SA Z PEKLA STAL RAJ
Väzenie sa na ostrove oficiálne nachádzalo až do roku 2004. Zvyšných zamestnancov aj preživších väzňov premiestnili inde a budovy ostali opustené. Nik však presne nevedel, koľko väzňov a utečencov v skutočnosti ostalo na ostrove, preto sa toto miesto i naďalej považovalo za nebezpečné a nebolo príliš navštevované.
Práve vďaka tomu ostal ostrov Coiba naďalej nedotknutou, jedinečnou a dodnes značne nepreskúmanou oblasťou. Stal sa domov tisícok druhov živočíchov a rastlín, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete. Žije tu približne 15 druhov krokodílov, množstvo endemických druhov opíc a ďalších cicavcov, je jedným z posledných domov voľne žijúcej ary Scarlet Macaw.
Ostrov je zo 75% zalesnený, z toho väčšinu tvoria pralesy. Nachádzajú sa tu až tri druhy stromov, ktoré sa kvôli deforestácii už nevyskytujú na pevninskej časti. Toto prírodné bohatstvo sa, samozrejme, netýka iba súše, ale aj okolitých vôd.
Raje, veľryby, morské korytnačky či žraloky majú svoj domov v okolitých vodách. Jedinečnosť oblasti podčiarkujú prosperujúce koraly. Až do dnešných dní nie je až 80% parku vôbec preskúmané. Ostáva otázkou, či si Coiba National Park zachová svoju tajomnosť alebo sa otvorí turizmu o niečo viac, podobne ako väčšina sveta.
