Do Indie sme sa vybrali s čistým štítom. Bez spiatočnej letenky a bez toho, aby sme vedeli, kedy sa vrátime. Zhruba sme mali naplánované asi prvé 2 týždne, potom sme boli odhodlané nechať to na pocit. Je všeobecne známe, že postoj k Indii je tzv. „love or hate“. Buď ju budeš nenávidieť, alebo milovať. A ja som si nebola ani trochu istá, že to bude tá druhá možnosť. O mojich zmiešaných pocitoch pri odchode som napísala aj článok Welcome to India. Vtedy som ešte netušila, že India bude láska a o mesiac skončíme vo svetovom hlavnom meste jogy, kde absolvujeme 200 hodinový jogový kurz.
Obsah článku
Ako to začalo
To, že joga má svoje korene v Indii a že sem množstvo ľudí mieri práve kvôli nej sme vedeli ešte doma. Jogu cvičíme sporadicky už niekoľko rokov – ja asi 5, Nika viac než 8. Tá niečo o kurze spomenula ešte doma, ale ako hovorím, my veľmi neplánujeme.
Boli sme akurát v oblasti Jammu a Kašmír, keď Nike vyskočila reklama na predražený jogový kurz v Rishikeshi. Začali sme hľadať možnosti a prechádzať ponuky. V Rishikeshi sú desiatky jogových škôl a pri výbere sme mali miestami hlavu ako balón. Nakoniec zvíťazila Vinyasa Yogashala a už teraz prezradím, že sme si nemohli vybrať lepšie.
Kým si väčšina ľudí rezervuje kurz pre veľký záujem aj niekoľko mesiacov dopredu, nám sa to podarilo iba 3 týždne pred jeho začiatkom. Vinyasa Yogashala je jednou z najväčších škôl v Rishikeshi a pre veľký záujem sa rozhodli výnimočne otvoriť ešte jednu skupinu. Tú, v ktorej sme skončili.
Prichádzame
Do Rishikeshu sme prišli nočným autobusom z Dharamshaly, resp. malej dedinky Dharamkot ukrytej v lesoch pod Himalájami. Z pokojného miesta sme ráno vystúpili do trúbenia tuk-tukov a nikdy nekončiacej nutnosti zjednávať na cenách, ktoré sú pre nás trojnásobné v porovnaní s domácimi. Toto je časť, ktorá ma na cestovaní najviac vyčerpáva. To, že sa musí človek s niekým non-stop dotazovať.
Mali sme šťastie. Hneď ako sme vystúpili z autobusu sme stretli oduševnenú Portugalčanku, ktorá bojovala aj za naše práva za normálnu cenu tuk-tuku. Následne sme mali šťastie číslo 2, lebo aj ona išla do Rishikeshu na kurz, poznala našu školu a tým pádom vedela, kde sa máme dostaviť.
To sme si my akosi zabudli pozrieť, resp. sme si celé to ráno predstavovali trochu inak. Tak či onak, naša nová kamoška vyhádala cenu aj s druhým tuk-tukárom, ktorý nás odviezol priamo na miesto. Ešte raz ďakujeme, neznáma dievčina.
200 hodinový jogový kurz v Indii
Preskočím písačky o zmätkoch pri ubytovaní, presunoch z budovy do budovy, neúplných informáciách o začiatku a pod., a presuniem sa rovno na úvod kurzu. Začali sme otváracím ceremoniálom a postupne sme začali spoznávať nových spolužiakov. Na jednej strane som si bola istá, že všetci budú super, rovnako aj celý zážitok.
Na druhej strane som mala malinké obavy. Predsa len, keď človek cestuje a stretáva ľudí, môže si vybrať, či s nimi chce ešte stráviť nejaký čas alebo sa poberie ďalej. V tomto prípade to nebolo úplne možné. O ľuďoch ale neskôr.
Ako vyzerali naše rána
Tie 3 týždne boli naozaj intenzívne. Vstávali sme každý deň o 5:20. Rýchlo umyť zuby, obliecť a o 5:45 sme už cvičili Pozdravy slnku. Náš prvý učiteľ Deepak toho moc nenarozprával a rána začínal pokynom „Stand on the top of your mat“ namiesto „Good morning“. Taká jogová armáda.
Prvý týždeň a pol sme sa zobúdzali Ashtangou a prisahám, že som po treťom dni plakala. Vážne. Nemohla som si kvôli svalovici na rukách ani namydliť hornú polovicu tela. Deepak, ale aj všetci učitelia, boli tak zapálení a vzdelaní v tom, čo nás učili, že sa ich viera preniesla aj na nás. Bola som smutná, keď sa v rozvrhu po 13. dňoch vymenila Ashtanga za Vinyasu.
Rána pokračovali Pranayamou – dýchacími cvičeniami zameranými za kultivovanie vitálnej energie, ktorá do tela prichádza s dychom. Praktizovali sme relaxačné cvičenia aj dynamické dychy zamerané na očistu tela a aktiváciu energetických centier v tele. Podľa ayurvédy ich je až 72 000, takže kopec roboty. A potom hurá na raňajky.
Ako vyzerali naše doobedia
Moja obľúbená časť dňa bola doobedu. Bola som čerstvo po raňajkách, čakali nás len dve krátke hodiny a potom obed.
Prvá hodina bola anatómia. Tri týždne sme prechádzali cez telo, svaly, kĺby, kosti, tráviaci a pohybový systém atď. No čo je najlepšie, neboli to bifľovačky z učebnice, ale nazeranie na telo z pohľadu ayurvédy a spirituality. A ja som bola vďačná, že niekde na svete sa takto skutočne žije a nie je to označované len za nejakú „ezo kravinu“.
Druhú hodinu sme spievali mantry. Teda aspoň prvý týždeň. Študovali sme mantry, ich význam, ako fungujú. Pár sme sa ich naučili a každý deň spievali. Veľmi príjemné, už len spievať si samo o sebe.
Druhé dva týždne nahradila mantry hodina zameraná na správne prevedenie a opravu asán. Ako Ashtanga, aj táto hodina bola s učiteľom Deepakom, ktorí jogou žije. Toto bola moja obľúbená hodina. A potom šup na obed.
Ako vyzerali naše poobedia
Po obede sme mali hodinu a pol voľno a pokračovali sme poobedným programom. Prvá hodina bola filozofia jogy. Mimoriadne zaujímavá hodina s ešte zaujímavejším učiteľom, ktorá nazerala ešte ďalej za hinduizmus. Skúmali sme pohľad na život, patenty našej mysle a to, ako môžeme prísť k oslobodeniu. Alebo prebudeniu alebo osvieteniu, nazvime to ako chcete.
Pokračovali sme Hatha jogou. Tradičnou formou jogy, ktorá je zameraná na ovládnutie tela a mysle. Ide o statickejšie cvičenie ako pri Ashtange, ktorej cieľom je vybalansovať dve silné energie v našom tele – slnečnú a lunárnu. A verte, aj tu sa dokážete spotiť ako prasa.
Deň sme končili meditáciou, kde sme sa zameriavali na rôzne meditačné techniky, no primárne sme sa sústredili na Yoga Nidra. Ide o niečo ako „jogový spánok“, počas ktorého svoju myseľ privediete do stavu medzi spánkom a bdelosťou. Niektorých prezradilo chrápanie, niektorých to, že ostali ležať aj po skončení hodiny. My ostatní sme utekali na večeru.
Ako vyzerali naše večeri
Pravdu povediac, večeri po celom dni boli krátke. Všetci sme boli unavení a maximálne sme chvíľu pokecali a išli do svojich izieb. Tí šťastnejší spať, pár z nás ešte pracovať. Vybalansovať kurz a prácu bolo náročné a bez toho, že sme si poriadne nadbehli, by sme to snáď ani nedali.
Počas týchto troch týždňov mali traja ľudia narodeniny, čo nám zabezpečilo tortu po večeri a udržalo nás spolu o niečo dlhšie.
Ľudia, ktorých sme stretli
Čo sa týka spolužiakov, zišla sa nás naozaj všehochuť. Rôzne národnosti, rôzne vekové skupiny, rôzne príbehy. Ani jeden nebol taký ten „obyčajný“. Síce sme nemali všetci rovnakú krvnú skupinu, ale tri týždne na spoločných joga matkách nás utužili.
Prežili sme spolu veľa silných momentov. Pomáhali si v chorobe, ktorá prešla cez väčšinu skupiny, videli svoje slabé stránky či zdieľali príbehy zo svojich životov. Bol to ako taký tábor pre dospelých, na ktorého konci sme sa už poznali. Stali sa z nás priatelia.
Mali sme spoločný zážitok, spoločný humor, vedeli sme jeden druhého imitovať a napriek tomu, že sme spolu trávili asi 12 hodín denne každý deň, neboli sme zo seba unavení a trávili sme spolu veľa času aj pár dní po kurze. Za týchto ľudí som veľmi vďačná.
Na záver
Toto je len krátka a plytká výpoveď o tom, ako vyzeral 200 hodinový jogový kurz v Indii. Na začiatku som nemala očakávania, no dostala som viac, než by som pred kurzom povedala. Najskôr som si kurzom ani nebola istá a keby preň Nika nebola taká nadšená, nedávam dve ruky do ohňa, že by som išla. No bolo to najlepšie rozhodnutie a stálo za každé jedno euro. Ak vás joga zaujíma a cvičíte hoci aj nepravidelne, choďte do toho. Super zážitok.
Čo vidieť v Leh (Ladakh) – perle severnej Indie
Dharavi – jeden z najväčších slumov sveta
