Najväčšia kríza prišla v druhej polovicu minulého roku, keď som počas ciest v Južnej Amerike mala ambíciu blog poriadne nakopnúť, no po mesiaci mi v Ekvádore ukradli foťák so všetkými zábermi. Únavné cestovanie a sklamanie z Dlhoprstých banditov ma donútilo dať si od blogu odstup. Ešte na tej istej ceste som sa k písaniu vrátila, navyše s cennou lekciou nelipnúť na svojich predstavách.

A dnes? Dnes ma môj blog baví hádam najviac za celú éru jeho existencie, ale neviem vám povedať prečo. Možno je to odraz toho, že aj vo mne sa niečo formuje a usadá. Možno je to tým, že v Nana a backpack sa spájajú veci, ktoré ma v živote fakt bavia – cestovať, písať a fotiť.

Otočka späť a kde to vlastne začalo

Cestujem už dlhšie a začalo to tak, ako u väčšiny z vás – lacnými letenkami naprieč Európou a krátkymi predĺženými víkendmi tu neďaleko. Dokonca som kedysi mala v pláne precestovať všetky hlavné mestá Európy, ale od toho som už upustila.

Všetko za zmenilo, keď som na 10 mesiacov odišla žiť na Bali do Indonézie. Absolvovala som študijný pobyt Darmasiswa, ktorý každý rok otvára rôzne kúty Indonézie študentom z celého sveta, aby spoznali indonézky jazyk, umenie a kultúru. Prisahám, že osud chcel, aby som sa tam dostala, lebo som sa o to až tak veľmi nesnažila. Okrem toho, na Bali chcel ísť predsa každý a šanca dostať sa tam bola nízka.

Keď mi prišiel potvrdzujúci e-mail, že som prijatá, všetko začalo byť viac reálne a ja som dostala strach. Odísť tak ďaleko, sama, na tak dlho, preč od rodiny a kamošov, neviem vlastne kam. V živote som nebola mimo Európy, v živote som nebola nikde sama. Mala som vtedy 23 rokov a keď sa na to pozerám spätne, bola som ešte dieťa.

V jednom momente som spanikárila a bola si takmer istá, že nikam nejdem. Našťastie vtedy zakročila mamka a povedala, že takéto príležitosti sa nepúšťajú a mám si okamžite zbaliť kufre. Tak som teda prerušila štúdium na FTVŠke, odložila písanie diplomky o rok a kúpila si jednosmernú letenku do Jakarty.

Škola života a cestovania v Indonézii

Mesiace v Indonézii boli NAJ na všetky spôsoby. Najkrajšie, najťažšie, najturbulentnejšie, najneistejšie… a z pohľadu cestovania to bol absolútny chame changer. Mala som pocit, že som nikdy pred tých necestovala. Príchod do JV Ázie bol ako pristáť v inom svete. Iní ľudia, iné zvuky, iná príroda, iné zvyky a spôsob života. Zrazu to spoznávanie, ktoré cestovanie obsahuje, nabralo rozmer, o ktorom som ani netušila, že existuje. Aspoň nie vedome.

Indonézia ma vychovala aj vnútorne. Ak ste sami na druhom konci sveta, so zakríknutosťou a hanblivosťou skôr či neskôr zahyniete. Indonézia ma prefackala, zocelila a poslala späť na Slovensko o dačo húževnatejšiu, priebojnejšiu a odolnejšiu. Verím, že takýto potenciál ukrývajú všetky cesty niekam ďalej a na vlastnú päsť.

TIP: Pár zamyslení o rozmere cestovanie som napísala aj v článku Cestovanie ako forma sebapoznania.

Po pár mesiacoch v Indonézii a sólo tripe po Malajzii a Vietname mi bolo jasné, kam asi budem smerovať svoj život. Diplomku som obhájila, život v kancelárii skúsila tiež a o pár mesiacov neskôr sa prvý krát sa nadýchla v končinách Latinskej Ameriky. Ach, Panama, budeš pre mňa navždy špeci.

Ako vznikla myšlienka na cestovateľský blog?

Vždy keď cestujem, všetky info hľadám na internete – kam ísť, ako tam ísť, čo tam vidieť a ocením aj reálne skúsenosti cestovateľov na diskusných fórach. Bolo to práve pred cestou do Panamy, kedy som mala pred krajinou rešpekt a hľadaním na internete strávila hodiny a dni, nech som pripravená na všetko. Narazila som vtedy na cestovateľský blog Journey Era, ktorý píše austrálčan Jackson Groves a dodnes je tento chalan mojou najväčšou inšpiráciou. V cestovaní, fotení aj blogovaní.

S pribúdajúcimi cestami som si uvedomila, že hoci je na slovenskej cestovateľskej blogovej scéne niekoľko mien, ani jeden neprináša blogy dostatočnej kvality (bez urážky). Zahraničnej, Jacksonovej, ani takej, akú som vždy hľadala. A vtedy som si povedala, že taký blog budem teda robiť ja. Tak vznikol Nana a backpack, hoci ešte len v mojej hlave.

Dlho som sa pohrávala s myšlienkou vytvoriť cestovateľský blog a články som najskôr písala iba pre seba, do šuflíka. Po večeroch si prechádzala wordpressové šablóny pre cestovateľské blogy a raz som našla tú pravú, pri ktorej som si povedala „this is it“. Je to tá, v ktorej podobe je Nana a backpack dnes.

Čo všetko stojí tvorba tohto blogu

Nebudem klamať, Nana a backpack vznikla primárne kvôli mne samej. Ako forma realizácie, priestor na písanie a príležitosť posúvať sa v práci so slovom aj s fotkou. Potom ste tu aj vy, ktorí tento blog čítate a keby ste to nerobili, neviem či by som písala aj tak. Lebo povedzme si úprimne, každý autor chce, aby jeho myšlienky niekto počúval…

O všetkom, čo sa týka blogovania sa učím po ceste, formou pokus – omyl, čo je niekedy čisté zúfalstvo. Nana a backpack už dávno nie je iba o obyčajnom publikovaní napísaného textu. Naučila som sa a stále sa učím základy SEO a poslednú dobu sa intenzívne snažím vcítiť do role internetového vyhľadávača, aby som lepšie pochopila, ako to celé vlastne funguje.

Dostať článok do jeho finálnej podoby zaberie hodiny (fakt). Od prvotnej idei a hrubého náčrtu článku, cez dohľadávanie dodatočných informácií z desiatok ďalších zdrojov, napísanie článku, selekciu a úpravu fotiek, po doklepnutie SEO nastavení a publikovaní ako tu, tak aj na sociálnych sieťach. Odbornejšie články píšem aj niekoľko dní. To všetko len preto, aby mal takú formu, s ktorou by som bola spojná aj ja ako čitateľ, ktorý hľadá odpovede na dané otázky.

Otázky, pochybnosti a zase otázky

Už dávno viem, že blogy už vyšli z trendu. Meškám asi 10 rokov. Ale mne sa nedá inak, lebo rada píšem a nebaví ma natáčať videá na go pročku. Oveľa radšej sledujem svet cez objektív a v krajinách hľadám detaily, ktoré by som chcela, aby uvideli aj ostatní.

Okrem toho to v praxi znamená aj to, že keď niekde prídete, tak hneď vytiahnete foťák, potom mobil lebo chcete niečo odfotiť a natočiť aj na Instagram, a až po chvíli sa skutočne zastavíte a pozriete na svet svojimi očami. Aj takto to vyzerá za oponou cestovateľských blogerov a ja stále nejak neviem (nechcem?) s touto formou stotožniť.

Písať je jedna vec, čítať druhá

Už som spomínala aj vás, čitateľov. Verím, že cestovať a spoznávať je obohacujúce a v nejakej forme by som to priala zažiť každému človeku. O tom sa snažím aj týmto blogom. Inšpirovať vás, ukázať rôzne miesta a pomôcť vám vidieť ich na vlastné oči. Preto sa snažím písať články čo najpodrobnejšie a najpraktickejšie.

Hoci čítanosť tohto cestovateľského blogu sa zvyšuje (ĎAKUJEM), pred pár mesiacmi to tak nebolo a ja som mala pochybnosti o tom, či to robím dobre, pútavo, a či to vôbec niekoho zaujíma. Je jasné, že keď sa človek niečomu venuje, chce rásť a napredovať, vidieť výsledky, zlepšovať sa. Istý čas sa to nedialo a opäť sa objavili pochybnosti, či tu nestrácam čas.

Čítanosť blogu priamo úmerne súvisí s jeho obsahom. A obsah odzrkadľuje to, kde a ako cestujem. Napriek tomu, že tu nájdete podrobne spracovanú Indiu, Kolumbiu, Laos či Sri Lanku, najčítanejšie články sú Thessaloniki s tipmi na to, čo vidieť a výlet na Plitvické jazerá zo Záhrebu.

Každý bloger chce, aby jeho blog ľudia čítali. Mala by som kvôli prestať cestovať s jednosmernými letenkami na druhý koniec sveta a pobehať okolie Európy? Asi by som neostala verná sama sebe, ale tento blog by to nakoplo.

Kam smeruje Nana a backpack?

Dobrá otázka. Doposiaľ som nad rastom, smerovaním a potenciálom Nana a backpack neuvažovala. Hoci už to budú skoro 2 roky od prvého článku, až doteraz som iba písala a čakala, či ma to neprestane baviť. Dnes viem, že neprestane a nastal čas sa niekde posunúť.

Aj preto som začala s mentoringovým programom so Social Spirit. Trochu si vo veciach upratať, pozrieť sa na ne z iného uhla a nájsť cestičku, na ktorú odbočiť. Cestovať chcem aj naďalej a ambiciózna vízia je, aby cesty zarábali na ďalšie cesty.

Chcem naďalej písať, robiť cestovateľské prednášky a besedy, a pomáhať cestovať aj vám. Sprostredkovať zážitky, poznanie a uvedomenie, aby ste sa domov vrátili so srdcom plným nadšenia a mysľou trochu očistenou predstáv, ako by to a ono malo vyzerať.

Ak je niečo, o čom by ste chceli čítať alebo vedieť nejaké tipy ohľadom cestovania, pokojne mi ich napíšte na @nana_a_backpack alebo kontakt@nanaabackpack.sk. Budem vďačná za každé nasmerovanie. Vidíme sa v ďalších riadkoch.

Ako vyzeral náš 200 hodinový jogový kurz v Indii

8 jednoduchých krokov, ako cestovať na vlastnú päsť

2-mesačné dobrovoľníctvo na Sri Lanke

O tom, ako sme cestovali po Arménsku stopom

Príspevok Spoveď o vzniku, existencii a smerovaní blogu Nana a backpack je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Ekvádor sme navštívili v októbri 2022 a do krajiny sme vstúpili  pozemnými hranicami Tulcán – Ipiáles z Kolumbie. Tento 3 týždňový itinerár som však prispôsobila tomu, že priletíte do hlavného mesta a krajinu začnete spoznávať z Quita.

Víza a vstup do krajiny

Pre Slovákov sú podmienky vstupu do krajiny jednoduché. Treba mať iba cestovný pas, platný 6 mesiacov po opustení krajiny. Po korone je stále v platnosti aj podmienka, že sa musíte preukázať očkovaním proti COVID-19 a v súvislosti s tým je nutné predložiť vyplnený online formulár Vyhlásenie o zdravotnom stave. Po splnení všetkých podmienok dostanete pečiatku do pasu a môžete v krajine ostať 90 dní.

Pokiaľ do Ekvádoru prichádzate z Venezuely či Brazílie, kontrolovať by vám mali aj očkovanie proti žltej zimnici, ktoré je (vraj) nevyhnutné pri návšteve pralesov. Nám pri prechode cez Amazon z Ekvádoru do Peru nikto nič nekontroloval. Pri odchode z krajiny si nezabudnite vybaviť výstupnú pečiatku. Všetky aktuálne požiadavky na vstup do krajiny nájdete na stránke Ministerstva zahraničných vecí.

Presun po krajine

Väčšina turistov využíva na cestovanie po Ekvádore autobusovú dopravu. Výnimočne môžete využiť aj vnútroštátne lety, no vzhľadom na veľkosť krajiny sa neoplatia tak ako napr. v Kolumbii. V odľahlejších častiach a v pralesoch sa využívajú lode.

Medzi väčšími mestami premávajú pravidelné autobusové spoje. Môžete si ich zistiť vopred na stránke busbud.com. My sme si občas kúpili lístok aj pár dní vopred. V menších mestách ľahko nájdete terminál, zistíte odchody autobusov, nemusíte sa spoliehať na internet a rovno si kúpite lístok.

Niektoré spoje premávajú tak často, že stačí prísť na stanicu a počkať na najbližší bus. Záleží na tom, odkiaľ a kam cestujete.

3-týždňový itinerár v Ekvádore – kam ísť a čo vidieť?

Nech už do krajiny prídete odkiaľkoľvek, čaká vás niekoľko týždňové dobrodružstvo, na ktoré tak skoro nezabudnete. Ekvádor sa počas našej návštevy Južnej Ameriky zaradil na popredné priečky, a to najmä vďaka dych berúcej prírode, ochotným ľuďom a rozmanitým zastávkam, ktoré ponúka. Krajinu sme spoznávali mesiac a podľa toho som vytvorila z môjho pohľadu ideálny itinerár v pomere cena/výkon na 21 dní:

Deň 1. – 3.: Quito

Po prílete do Ekvádoru nepodceňte aklimatizáciu. Na úvod si doprajte nenáročnú spoznávačku mesta, free walking tour, kostoly, na ďalší deň Mitad del Mundo, lanovku TeleferiQo a iné super zastávky. Hlavné mesto vás určite na pár dní zabaví, je len na vás, koľko času mu chcete obetovať. Tu nájdete tipy na to, čo robiť a vidieť v Quite, hlavnom meste Ekvádoru.

Deň 4. – 5.: Otavalo

Menšie mestečko smerom ku hraniciam s Kolumbiou, iba 2 hodiny autobusom od hlavného mesta. Turisti do Otavala často zamieria iba na 1dňový výlet z hlavného mesta, čo je podľa mňa škoda. Je to nádherné a pokojné miesto, jedno z najautentickejších z celého Ekvádoru. Okolo nájdete niekoľko vodopádov, trekov alebo lagún, ktoré stojí na to navštíviť. Ostaňte aspoň na jednu noc.

Deň 6. – 8.: Mindo

Z Otavala sa vráťte do Quita a nasadnite na autobus do dedinky Mindo. Zažite cloud forest, pozorujte vtáky, vyrazte k vodopádom. Ideálna zastávka pre tých, ktorí túžia nazrieť do pralesa a oddýchnuť si v tichu prírody.

Tu sa priznávam, že my sme Mindo vynechali. Za dva mesiace sme videli desiatky vodopádov a pralesov, takže nás to nepresvedčilo urobiť si zachádzku po ceste dole, smer Cuenca. Keby sme mali navštíviť iba Ekvádor, v Mindo by sme sa určite na pár dní udomácnili.

Deň 9. – 10.: Cotopaxi

Cotopaxi je najvyšší vulkán v Ekvádore, ktorý leží v rovnomennom národnom parku. Na jeho vrchol môžete vystúpiť – aj samostatne, no odporúčaný je lokálny sprievodca. V Quite či online nájdete niekoľko agentúr, ktoré majú v ponuke výstup na Cotopaxi, stačí hľadať a vybrať si najvýhodnejšiu ponuku.

Trek na Cotopaxi nepatrí medzi jednoduché prechádzky lesom, naopak. Pripravte sa na zimu a výškové metre, ktoré sťažujú každý krok. Využitie mačiek a výstroje je nevyhnutné. Mnoho turistov preto volia jednoduchšiu variantu a vystúpia len do 1. výškového tábora – Jose F. Rivas refuge.

Návšteva národného parku Cotopaxi je trochu komplikovaná a najjednoduchšie je to s prenajatým autom. Nad prenájmom môžete uvažovať, ak sa nesnažíte cestovať low-cost a Quito je vaša prvá aj posledná zastávka z Ekvádore. Bez auta môžete Cotopaxi navštíviť kombináciou autobusu, stopu a kráčania. Toto sú dôvody, prečo sme sa Cotopaxi zriekli tiež.

Deň 10. – 12.: Baños

Baños de Aqua Santa, naše najobľúbenejšie miesto v Ekvádore. Mestečko obkolesené kopcami, lesmi a vodopádmi. Dokonalé miesto na dobrodružstvo a relax v jednom. Ako môžete stráviť čas v Bañose si prečítate v tomto článku.

Deň 13. – 14.: Puyo/Tena

Puyo sa považuje za vstupnú bránu do ekvádorského pralesa. A Tena leží ešte ďalej a hlbšie v pralese. Ak vás láka divočina, vyrazte smerom na Puyo a spoznávajte región samostatne alebo so sprievodcom. Do oboch miest odchádzajú priame autobusy z Bañosu. O odchodoch sa informujte na stanici.

Deň 15. – 17.: Cuenca

Po Quite druhé najdôležitejšie a najkrajšie koloniálne mesto v Ekvádore, zaradené do UNESCA. Objavujte mesto s free walking tour, kúpte si niečo na miestnom trhu a vyrazte do národného parku Cajas.

Deň 17. – 20.: Montañita

Posledná zastávka v Ekvádore plná slnka, mora, surfu a psytrancu. Volajú horúce dni na pieskových plážach a príjemné večery na terase pri drinkoch počas happy hour. Ak sa chcete dobre vyspať, ubytujte sa ďalej od centra. Hudbu počuť každý večer až do rána.

O tom, čo nás postretlo cestou do Montañity a aký bol vlastne celý Ekvádor si môžete vypočuť v epizóde Všesvet podcastu.

Deň 21.: Quito – Slovensko

Posledný deň využite na presun do Quita a na letisko. Neplánujte si obchody na minútu presne – autobusy nie sú spoľahlivé, vyskytujú sa meškania a najmä okolo hlavného mesta sú bežné zápchy.

Galapágy

Pre mnohých nepredstaviteľné vynechať slávne Galapágy. My sme ich nenavštívili z dvoch dôvodov – boli sme ucestované a namiesto toho, aby sme sa zas niekde presúvali, rozhodli sme sa zostať týždeň v Montañite a načerpať sily na ďalšie cesty. V neposlednom rade, návšteva Galapág je drahá záležitosť a za týždeň sa váš ekvádorský výlet navýši aj o niekoľko stoviek eur.

Ak sa nechcete vzdať ani Galapágov, ani vysokej sumy na bankovom účte, alternatívou môžu byť tzv. „Galapágy pre chudobných“. Ide o ostrov Isla de la Plata neďaleko Montañity, z ktorej sa musíte presunúť do dedinky Puerto Lopez.

Na záver

Vyššie som spísala 3 týždňový ekvádorský itinerár, ktorý zahŕňa všetky „must see“ a zároveň nezruinuje vaše peňaženky. Medzi jednotlivými zastávkami sa ľahko presuniete hromadnou dopravou a je len na vás, ako veľmi low-cost chcete cestovať. Ak patríte medzi nízko nákladových batôžkarov, pripravte si na spomenutý program cca. 800€ bez letenky. V prípade, že máte menej či viac času na návštevu krajiny, jednotlivé zastávky si môžete skrátiť alebo predĺžiť podľa potreby.

11 super vecí v Baños, jednom z TOP miest v Ekvádore

Čo vidieť v Quite – hlavnom meste Ekvádoru

Ako sa zbaliť na dlhú cestu čo najlepšie?

Ako navštíviť Machu Picchu v Peru

Príspevok 3-týždňový itinerár v Ekvádore pre backpackerov je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Mesto vo výške 2850 m. n. m. nás privítalo chladným a upršaným počasím. Pochmúrnu náladu nerozveselili ani krišňácke bubny, za sprievodu ktorých na námestí rozdávali jedlo tým menej šťastným. Ak hľadáte chutné, lacné vege jedlo v centre, zamierte do Govindy.

Bezpečnosť v Quite

Juhoamerický kontinent je u nás vykreslený ako veľký strašiak. Na jednej strane právom, lebo európska bezpečnosť ani zďaleka nie je štandardom na celom svete. Na druhej strane sme za 4 mesiace stretli milých, ochotných a dobrosrdečných ľudí, ktorí nám pozmenili pohľad na Južnú Ameriku.

Najpravdepodobnejšie nepríjemné zážitky, ktoré vás môžu v Quite postretnúť, sú vreckové lúpeže. To ale nie je výnimočné ani u nás. Pozor na mobily a peňaženky v kapsách. Do mesta si so sebou zoberte len menší obnos peňazí, aby ste náhodou neprišli o všetko, čo máte. Pas vždy nechávajte na izbe, so sebou si berte len fotokópiu.

Rovnako obozretní buďte aj s mobilom v rukách, keď sa počas cesty mestom budete orientovať v mapách. Môže sa stať, že vám niekto šikovný vytrhne mobil z ruky a pravdepodobne ho už nedobehnete. Priznávam, že my sme s touto vecou neboli na 100% opatrné a o mobily sme neprišli. Klop klop klop.

Naše zlaté pravidlo: byť doma do zotmenia. Ak náhodou ostanete dlhšie do večera v podniku, choďte na hotel taxíkom. Aj keď je vzdialený len 15 minút. Po tme si to jednoducho pýtate. Ak budete ostražití a dodržíte týchto pár pravidiel, pobyt v Quite si určite užijete.

Aklimatizácia

Mnohí turisti aklimatizáciu podceňujú, no netreba ju brať na ľahkú váhu. To sme si uvedomili aj pri mladej babe z Holandska, ktorá Free walking tour ukončila predčasne. Hneď potom, ako na začiatku odpadla.

Hoci našincom sa výška 2850 m. n. m. nemusí zdať kritická, vplyv nadmorskej výšky budete cítiť najmä pri stúpaní do kopca či po schodoch. V rámci aklimatizácie sa všeobecne odporúča piť veľa vody, vyhýbať sa mliečnym výrobkom, mať po ruke horkú čokoládu alebo niečo sladké. Ak plánujete v Ekvádore väčšie treky, doprajte si čas. Vulkány vám neutečú.

Čo vidieť v Quite

Hoci je historické centrum Quita pomerne mále a na jeho pešie spoznávanie vám stačí deň, o program sa postarajú aj atrakcie v okolí, ktoré by ste určite nemali vynechať. Na Quito si teda vyhraďte 2 až 3 dni, počas ktorých môžete navštíviť napríklad:

1. Prejdite sa s Free walking tour

Tento tip nájdete skoro v každom mojom článku a nevynechám ho ani teraz. Spoznať príbehy mesta, ktoré sa nepíšu v žiadnom turistickom sprievodcovi je na nezaplatenie. Vášho guida môžete navyše zavaliť otázkami o všetkom, čo vás zaujíma. Za celú skúsenosť zaplatíte dobrovoľný poplatok, ktorý sa odvíja od toho, ako sa vám prehliadka páčila.

My sme Free walking tour absolvovali cez Masaya hostel, v ktorom sme boli ubytované. Na nete však nájdete veľa agentúr, ktoré prehliadky ponúkajú, napríklad Free walking tour Ecuador.

2. Nevynechajte Basilica del Voto Nacional

Dominanta mesta, ktorá sa nie iba náhodou podobá na parížsky Notre Dame. Kostol môžete za 3 doláre navštíviť aj z vnútra, dokonca sa môžete vyšplhať aj do jednej z jeho veží.

Ak sa na stavbu budete pozerať pozorne, možno vám neujde, že na vonkajšej fasáde kde-tu chýba socha. Uhádli by ste, prečo? Je to z dôvodu, že vďaka týmto maličkostiam sa kostol oficiálne považuje za nedokončený, čím sa cirkev vyhla plateniu daní.

3. Ochutnajte najlepšie čokolády sveta  

Vedeli ste, že z Ekvádoru údajne pochádza najlepšie kakao na svete? My sme v rámci free walking tour absolvovali aj návštevu miestnej „kakaovne“, kde sme vyskúšali rôzne druhy kakaových bôbov a oceňovaných čokolád. Ak by ste si domov chceli doniesť nejaký suvenír v sladkej podobe, vojdite napr. Republica del Cacao.

4. Spoznajte kultúru prostredníctvom kostolov

V centre Quita nájdete množstvo kostolov, ktoré svojou výzdobou nezaostávajú za svetoznámou Basilicou. Za zmienku stojí napr. Church of the Tebernacle či Inglesia de Nustra Senora de la Mercedes, ktoré ale určite neminiete pri potulkami mestom.  

5. Socha Panny Márie

Staré mesto Quita je z jednej strany ohraničené Basilicou, z druhej sochou Panny Márie. Áno, je to tá socha s krídlami, kvôli ktorým si ju ľudia často mýlia s anjelom. Môžete si ju obzrieť aj z bližšia, no hoci nie je veľmi vzdialená od centra, z bezpečnostných dôvodom sa tam odvezte buď pešo, alebo taxíkom. Áno, aj za bieleho dňa.

6. Pozrite si Quito z hora lanovkou TelefériQo

Nemôžete z Quita odísť bez toho, aby ste sa previezli touto lanovkou. Lanovka vás za 8,50 odvezie do výšky takmer 4000 m. n. m., odkiaľ budete mať mesto ako na dlani. Keď sa mu otočíte chrbtom, upúta vás majestátny vulkán Pichincha.

Vyrazte čím skôr. My sme na lanovku nastupovali hneď v otváracích hodinách a keď sme sa vracali o cca. 2 hodiny späť, obchádzali sme dlhočizný rad čakajúci na lístky.

7. Ochutnajte Ceviche alebo vegetariánsku verziu Cevichocho

Typické jedlo, ktoré nenájdete iba v Ekvádore. Pripravuje sa zo surovej ryby alebo kreviet, čerstvého šalátu a červenej cibule, poliate čerstvou limetkovou šťavou. Vegetariánska verzia nahrádza morské plody bielou fazuľou.

8. Zohrejte sa s Canelazom

Canelazo je tradičný ekvádorský drink, ktorý vás zahreje počas daždivých dní. Obsahuje likér, šťavu z ovocia podobné pomaranču, vody a cukru. Chuť dotvára korenie a celý nápoj sa podáva horúci.

9. Mitad del Mundo

Názov krajiny Ekvádor sa odvodzuje od slovíčka „equatorial“, teda rovník. Pár kilometrov od Quita je vybudované malé mestečko Mitad del Mundo, v preklade stred zeme. Okrem čiary, ktorá zobrazuje pomyselný rovník tu nájdete aj imitáciu dediny pôvodného obyvateľstva, múzeum, observatórium, reštauráciu a iné atrakcie, ktoré vás zabavia aj na pol dňa. Viac informácií nájdete na webovej stránke.

10. Vyrazte do Otavala

Otavalo je menšie mesto približne dve hodiny od Quita. Zaslúži si dlhšiu návštevu ako jednodňový výlet z hlavného mesta, no ak chcete ušetriť čas a máte iné plány, lepšie ako nič. Do Otavala turisti mieria najmä kvôli tradičným trhom, ale aj vodopádom a lagúnam v okolí.

Na záver

Hlavné mesto Ekvádoru, Quito, vám ponúka program minimálne na 2 dni. Historické centrum je malé a bez problémov sa v ňom presuniete pešo. Mimo mesta môžete využiť autobusovú dopravu, Uber alebo žlté taxíky, ktoré nie sú o mnoho drahšie. Buďte ostražití vo večerných hodinách a zvážte potulky mestom za tmy.

Welcome to Ecuador

3-týždňový itinerár v Ekvádore pre backpackerov

11 super vecí v Baños, jednom z TOP miest v Ekvádore

Z Ekvádoru do Peru po Rio Napo

Príspevok Čo vidieť v Quite – hlavnom meste Ekvádoru je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Počas celej cesty sme prechod po Rio Napo v mali mysli, no bližšie sme nič neriešili. Bola to možnosť, no jej uskutočnenie otázne. Predsa len to malo znamenať časovo, ale aj psychicky a fyzicky náročnejšiu alternatívu. Nechali sme to na pocit. Riešiť sme to začali až vtedy, keď sme si povedali, že už prišiel čas pohnúť sa do Peru.

Cesta sa začína v El Coca

Samozrejme, že sme tomuto dobrodružstvu povedali jednohlasné ÁNO. Toto rozhodnutie so sebou prinieslo dni a hodiny v dopravných prostriedkoch, pred ktorými sme mali po vyše dvoch mesiacoch v autobusoch rešpekt. Nuž ale teraz alebo nikdy. No a kedy keď nie teraz?

Najskôr sme sa museli dostať z dedinky Montañita na úplnom západe Ekvádoru do dedinky El Coca na opačnej strane krajiny. V praxi to znamenalo 21 hodín v 3 autobusoch na 2 prestupy. V spojení s nočákom to nie je až také dramatické, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, no aj tak vyčerpávajúce.

V El Coca sme vystúpili o 3 poobede.  V miestnom hoteli sme si vopred zabookovali dve noci, nech si stihneme vybaviť povinnosti a zároveň vyfúknuť medzi presunmi. Puerto Francisco de Orellana, známe ako El Coca, je väčšie mesto na brehu Rio Napo, kde nemieri veľa turistov. Zväčša len tí, čo smerujú na rieku. Tu sme si na druhý deň museli vybaviť dve dôležité úlohy – oraziť si do pasu exit stamp a kúpiť si lístok na loď, ktorá nás odvezie do Nuevo Rocafurte.

Druhá zastávka s názvom Nuevo Rocafurte

Z El Coca trvá cesta do Nuevo Rocafurte 8 hodín pomalšou, no lacnejšou alternatívou. Druhá možnosť je 4 hodinová cesta speed boat za dvojnásobnú cenu. Jasné, že sme volili možnosť č. 1. Veď máme predsa čas.

Hoci to nebol náš prvý krát v oblasti pralesa, po ceste nás čakali úplne iné výhľady, aké sme videli do teraz. Na les sme sa pozerali z hnedej rieky, ktorej brehy lemovali vysoké, husté, ssýtozelené stromy s lianami až po zem. Z korún storočných stromov každú chvíľu vyletel kŕdeľ papagájov. Zvuk lodného motora z času na čas prehlušil krik opíc či iných zvierat, ktoré som nevedela s určitosťou identifikovať. Aj napriek tomu, že som väčšinu času mala dojem, že sme v opustenom kúte sveta, kde-tu sa medzi stromami vynorila dedinka s pár domami. Tie vyzerali, akoby tam odjakživa patrili. Jednoduché, drevené, s oknami bez skla a so strechami z listov banánovníka. Absolútna súhra s okolím.

Po 8 hodinách na lodi s malou prestávkou na obed sme sa vylodili v Nuevo Rocafurte. Posledná dedinka na Rio Napo pred hranicami s Peru. Na ulici sme sa opýtali na hotel. V dedine bol síce iba jeden, ale na prekvapivo dobrej úrovni a dokonca aj s wifi. S majiteľom sme si rovno dohodli loďku, ktorá nás odvezie do ďalšej dediny, tentokrát už peruánskej. Pravidelná lodná doprava medzi dedinami nepremáva a iná možnosť ako prevoz s domácim neexistuje. Aj keď cesta trvá len hodinu, boli sme ľahšie o 60$.

Prvá zastávka v Peru

Naša prvá peruánska zastávka sa nazývala Pantoja (čítaj Pantocha). Malá dedinka s cca. 500 obyvateľmi, ktorí sa živia prevažne rybolovom, výukou na miestnej škole alebo prevádzkujú malé „biznisy“ v rámci dediny. Na breh sme vystúpili v nedeľu na pravé poludnie. Privítalo nás neznesiteľné teplo a domáci s pivom v ruke. A očividne nie s prvým.

Čakali nás tri povinnosti: opýtať sa na hotel, vybaviť entry stamp a kúpiť lístok na loď. Hotel bol našťastie neďaleko, takže sme si zložili veci a zobrali so sebou iba pasy. Angličtina domácich ležala hlboko na bode mrazu, takže sme zo seba museli vydať to najlepšie, čo sa na nás za 2 a pol mesiaca nalepilo. Vďaka týmto základom sme vyrozumeli, že pečiatku na imigračnom dostaneme až po 6 večer, lebo elektrina v dedine funguje len od 6 do 11. Čo sa dá robiť, išli sme teda na pivo…

Za jedno poobedie sme si našli v dedine 3 dobrých kamarátov. Pána, ktorý vlastní tamojší obchod a popri tom predáva benzín, jeho otca, ktorý mu pomáha a majiteľa „reštaurácie“, u ktorého sme našli obed v podobe šošovice s ryžou. Lokálne ženy si, naopak, udržovali odstup a miestami sme mali pocit, že na nás zazerajú. Možno neveria, že chceme udržiavať priateľské vzťahy s mužmi bez „bočných úmyslov“.

Prvá komplikácia

10 minút pred šiestou sme boli nastúpené pred policajnou stanicou. Úradník si dával na čas a nás sa zmocnil stres, ktorý postupne počas celého večera gradoval. Najskôr nás podrobne vypočúval asi polhodinu, kde sme boli a kde chceme ísť. Potom nás poslal do vedľajšej budovy, kde nám lekárka mala skontrolovať potvrdenie o COVID očkovaní. Povinné sú 3 dávky, my sme mali jansenovské 2, čo je, samozrejme, platné a rovnocenné. Jej sa to však nezdalo a začala niekde vyvolávať, ako postupovať. Riešila to tak precízne, že sa ma na chvíľu zmocnil pocit, že nám to potvrdenie ani nevystaví. Nakoniec ale papiere podpísala a my sme sa vrátili k prvému úradníkovi, ktorý nám po ďalšej polhodine vypočúvania a klepania do počítača buchol do pasu vytúžený štempel.

Čiastočne sa nám uľavilo, no hneď na to sme dostali informáciu, že loď, na ktorú sme mali zajtra nasadnúť, nejde. Vraj zmenila plány a ide iným smerom, tak snáď na ďalší deň. Zmocnil sa nás uragán zmiešaných pocitov a na hoteli s plesnivými stenami sme podrobne diskutovali, čo vlastne pre nás táto informácia znamená. Najhorší možný scenár by bol zmeškať let z Iquitosu, čo by sa mohlo stať v prípade, keby sme sa omeškali čo i len o jeden ďalší deň. Menej hrozné, no stále trochu desivé bolo, že sme uviazli v dedine bez ničoho na nevedno ako dlho. Bez internetu, bez signálu, bez toho, aby sme vedeli, na ako dlho.

Druhý deň v Pantoja

Napriek prvotným obavám sa sme rozhodli prijať situáciu, ktorá nastala a užiť si fakt, že sme uviazli na autentickom mieste uprostred džungle. Bez ďalších turistov, s ktorými obyčajne zdieľame všetky momenty. Stačí iba zmeniť pohľad na vec a z nočnej mory sa stane sen. Celé doobedie sme strávili na brehu Rio Napo, čítali knihu, pozerali na rieku a zdravili sa deťom utekajúcim zo školy. Na obed sme išli ku nášmu kamarátovi na šošovicu s ryžou a na olovrant ku druhému kamarátovi na čerstvý melón. Záver dňa sme sledovali deti, ako odvážne skákali do zakalenej vody a bez problémov preplávali na pieskový ostrov v strede rieky, kde pri západe slnka hrali futbal. Na moment som zbadala obrovskú jednoduchosť v životoch miestnych. Na brehu zakotvila loď, ktorá nás na druhý deň mala odviezť ďalej. Náš čas v Pantoje sa pomaly končil.

Tretí deň a 14 hodín na lodi

Deň začínal za tmy. Pred 4. ráno sme nahadzovali batohy na loď, ktorá nás mala priviezť do dedinky Santa Clotilde. Tu sme mali len prenocovať a na ďalší pokračovať loďou do Iquitosu, našej konečnej zastávky. Ticho rána prehlušoval iba zvuk motora. Mala som otvorené okno, pozerala na milióny hviezd a užívala si chladný vánok. Pôvodne som mala v pláne pokračovať v spánku, no oči sa nevedeli zavrieť. Tma začala postupne šedivieť a pomaly som dokázala rozoznať obrysy stromov. Po tisíci krát som oľutovala ukradnutý foťák a po miliónty krát som sa cítila tak malá. Farby oblohy začali ružovieť, potom sa ružová zmenila na oranžovú, až sa na oblohe objavila žiarivá guľa. Konečne som na moment zavrela oči, ale len preto, aby som precítila teplo, ktoré so sebou priniesla. Loď občas zastala, aby nabrala nových pasažierov, až sme napokon boli úplne plní.

Kým ráno sa zdalo ako malý zázrak, zvyšok dňa by som popísala slovom peklo. Sedačky boli úzke a tvrdé, takže v polovici dňa som už menila svoju polohu v priemere každých 20 minút. Ešte neznesiteľnejšie bolo obrovské, ale fakt obrovské teplo, ktoré všetkých mučilo od doobedia aj po poobedný dážď, ktorý so sebou prinieslo. Cez deň bolo šťastnejším riešením zavrieť okienka lode, aby na nás nepražilo priame slnko. To ale znamenalo, že dnu neprúdil takmer žiadny vzduch a aj keby prúdil, mal by 40 stupňov.

O 6 večer, opäť za tmy, sme vystúpili v Santa Clotidle. Všetci pasažieri sme kráčali tým istým smerom – k hotelu. Pred hotelom sedel tučný pán na plastovej stoličke, ktorý ľudom jednou rukou podával kľúče a druhou bral peniaze. Dostali sme izbu bez teplej vody a bez prikrývky, no už sme nemali silu to s niekým riešiť. Aj tak sme si ľahli len na 4 hodiny. Na druhý deň sme mali budík o 2.30.

Posledný deň na rieke

Z izby nás vyprevádzali šváby. Ešteže sme sa o ich existencii dozvedeli až ráno, lepšie sme spali. So Santa Clotilde sme sa lúčili o 3 ráno, opäť za tmy. Toto ráno však bolo úplne iné ako to pred 24. hodinami. Namiesto hviezd nás sprevádzal hustý lejak a hromy v pozadí. Asi po polhodine plavby sa nám pokazila loď. Ďalšiu hodinu sme v tme stále na rozbúrených vlnách, loď sa kývala z boka na bok a ja som si v hlave premietala krízový plán, čo robiť v prípade, ak sa potopíme. Na pozitívnej nálade nikomu nepridávali ani naši kapitáni, ktorí zmätene pobehovali hore dole po lodi a snažili sa opraviť motor. Napokon sa to podarilo a za sprievodu neutíchajúceho dažďa sme pokračovali po prúde rieky.

Pred obedom sme sa vylodili v malej dedinke Mazán. Tu sme si vzali všetky veci, aby sme si skrátili plavbu loďou o niekoľko hodín. Namiesto toho prešli naprieč po pevnine na tuk-tuku, aby sme sa mohli nalodiť na finálny úsek plavby. Čakali nás posledné dve hodiny na Amazonke, ktorá nás doviedla až Iquitosu. Za sebou máme 5 dní na Rio Napo a zážitky na celý život. Ďakujem.

Welcome to Peru

Ako navštíviť Machu Picchu v Peru

Ako navštíviť Machu Picchu čo najlacnešie

Čo vedieť pred návštevou Dúhovej hory v Peru

3-týždňový itinerár v Ekvádore pre backpackerov

Príspevok Z Ekvádoru do Peru po Rio Napo je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

1. Waterfall hunting na bicykloch

Za mňa úplné NAJ, čo môžete v Bañose robiť. Poldenný výlet na bicykloch po trase Ruta de las Cascadas je budget friendly zážitok, ktorý nemôžete vynechať. V meste je niekoľko požičovní bicyklov, ktoré vás za celý deň zinkasujú sumou 6$. My sme si ich požičali cez túto agentúru. Čaká vás 3 hodinový zjazd, 7+ vodopádov a nezabudnuteľný zážitok.

2. Andrenalín na rafte

Ak už máte za sebou deň na bikoch, čo tak venovať druhý deň raftovačke? Okolo Baños preteká Rio Pastaza, ktorá sa postará o váš ďalší zážitok. Ceny sa mierne líšia, no určite si nič nebookujte vopred online. Je to zbytočné a hlavne zbytočne drahšie. Všetko vybavíte v meste deň pred tým. V cene je odvoz, vybavenie a obed.

TIP: Ak sa ubytujete v Hostal D‘Mathias, za dobrodružstvo na rafte zaplatíte iba 18$, čo je o viac ako polovice menej ako pri ostatných tour.

3. Odmeňte sa banánom v čokoláde  

Nebudeme si klamať, dobrý dojem z miesta vždy dotvára aj jedlo. Po aktívnych dňoch sa môžete odmeniť niečím chutným, čo tak banán v čokoláde s orieškovou posýpkou? Za 0,75$ budete 5 minút sladkom nebi. Áno, je to vegan.

4. Rooftop bar

Ak nie ste fanúšikom čokolády, čo tak pivo? Crater Rooftop bar síce nepatrí medzi nie najlepšie, na akom sme boli, no na západ slnka pri dobrom pive netreba veľa. Obetujte mu jeden večer.

5. Termálne kúpele

Baños vás bude rozmaznávať. Čo je lepšie ako zrelaxovať po celom dní v horúcej vode? V meste sa nachádza niekoľko termálnych kúpeľov rôznej ceny a kvality. My sme sa jeden večer čľapkali v Termales de la Virgen. Nepatria síce medzi najnovšie, no za 4$ sme mali super lokálny zážitok a kúpačku rovno pod vodopádom. Inak, je povinná kúpacia čiapka, ktorú ale kúpite aj na mieste.

6. Po vlastných na Casa del Arbol

Hlavný dôvod, prečo ľudia navštevujú Casa del Arbol (stromový dom) je hojdačka ponad strmý kopec. V meste vám budú ponúkať tour za 5$ až 10$, no s úsmevom odmietnite. Okrem toho, že sa sem môžete dostať aj miestnym autobusom za pár centov, môžete zážitkové hojdanie spojiť s výdatnou prechádzkou. Z mesta sa na Casa del Arbol dostanete za cca. 2 hodiny, no pripravte sa na neustále stúpanie do kopca. Trasa je dobre značená na maps.me. Odmenou vám bude výhľad na mesto, príroda bez turistov a dobrý pocit. Naspäť do Baños sa môžete zviezť busom alebo stopom. Na vstup do areálu si pripravte 2$.

7. Turistika v okolí

Baños je obklopený kopcami, čo môžete využiť a prejsť okolité vrchy po vlastných. Potrebné informácie a dobre značené trasy nájdete v meste na info centre.

Asi najvýraznejším vrchom v okolí je stále aktívny vulkán Tungurahua, ktorý naposledy vystrašil obyvateľov v roku 2008, kedy po výbuchu museli mesto evakuovať. Dnes sa môžete na vulkán pozrieť zblízka v rámci 2 dňovej tour. Ak sa necítite na podobný výstup, Tungurahua môžete obdivovať z Casa del Arbol alebo z výhľadu Ojos de Volcan.

8. Canopy alebo Zipline

Ak sa z nejakého dôvodu rozhodnete vynechať Ruta de las Cascadas, navštívte aspoň Canopy ponad vodopád Agoyán. Tak a naspäť sa v starej „lanovke“ preveziete za 2$, no môžete si to dať aj ziplinom pre ešte adrenalínovejší zážitok. Pri Bañose však nájdete niekoľko možností na ziplinovačku, takže ak ste fanúšikom podobnej zábavy, tu si prídete na svoje.

9. Rozmaznajte sa na masáži

Počas prechádzky ulicami natrafíte na množstvo salónov, ktoré majú v ponuke rôzne druhy masáží – od relaxačných, cez športové až po čokoládové. Kvalita a ceny ale nie sú rovnaké, preto vám odporúčam urobiť si menší research pred tým, ako sa pre nejakú rozhodnete. My sme síce na masáží boli, no salón vám odporúčať nebudem, lebo to od kvality malo ďaleko. Za hodinovú „masáž“ sme zaplatili 25$ po zľave, takže rátajte s podobným číslom.

10. Spoznajte Amazon

Ak z Baños neplánujete pokračovať ďalej do Amazonu, zvážte jednodňový výlet do okolia dedinky Puyo, 60 kilometrov na západ. Tour zabezpečuje odvoz, miestneho guida, návštevu vodopádu, prechádzku popri Rio Puyo, obed, spoznávanie tamojšej flóry a fauny a zoznámite sa aj s lokálnym dažďovým pralesom. Tak ako všetky výlety, aj tento si môžete zarezervovať aspoň deň vopred v agentúre v Baños.

11. …a omnoho viac

Toto je len pár aktivít, ktoré sme v Bañose absolvovali aj my, resp. sme premýšlali nad podobnými výletmi. Môžete tu však absolvovať omnoho viac. Paragliding, canyoneering či lezenie, to všetko na vás čaká v Baños, vstupnej bráne do Amazonu.

Kde bývať?

Baños ponúka množstvo ubytovaní, od budget friendly možností až po spa rezorty či ubytovania ďalej od centra, no obklopené pralesom. My sme bývali 4 noci v dormoch v Hostal D’Mathias a môžem ho len odporučiť. Súkromné lôžko v zdieľanej izbe, poloha v centre, dobré wifi a dobre vybavená kuchyňa, ktorú môžete kedykoľvek použiť.

V Baños nájdete aj dobre známu sieť hotelov Selina, ktorá síce nepatrí medzi najlacnejšie možnosti, no stále nezruinuje vašu peňaženku a ponúka hostelové ubytko na lepšej úrovni. Ak sa túžite ukryť ďalej od rušného centra a nerobí vám problém priplatiť si, skúste Samari Spa Resort.

Ako sa dostať do Baños, Ekvádor?

Z Quita

Autobus z Quita chodí pravidelne a pomerne často, od 6 rána do 5 večera z južnej autobusovej stanice Quitumbe Bus Terminal. My sme cestovali spoločnosťou Amazonas za približne 5$. Cesta trvá 3,5 hod. pri dobrej premávke.

Z Montañita

Z dedinky Montañita chodí raz denne priamy nočný autobus o 9 večer. V Baños vystúpite o 7 ráno. Inak môžete presun riešiť s prestupom v Guayaquil.

Z Cuenca

Z Cuenca chytíte priamy autobus z Terminal Terreste niekoľkokrát denne, prípadne bus s možnosťou prestupu v Guayaquil. Cesta trvá približne 7,5 hod. a zaplatíte 10$.

Na záver

Baños bude zaručene patriť medzi vaše najkrajšie spomienky na ceste po Ekvádore, či dokonca po Južnej Amerike. Nebojte sa tu stráviť aj 3 dni, mesto ponúka veľa možností, ktorými si môžete vyplniť dni. Inšpirovať sa môžete aj storkami na mojom Instagrame.

Welcome to Ecuador

3-týždňový itinerár v Ekvádore pre backpackerov

Čo vidieť v Quite – hlavnom meste Ekvádoru

Z Ekvádoru do Peru po Rio Napo

Príspevok 11 super vecí v Baños, jednom z TOP miest v Ekvádore je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Už pár kilometrov za hranicami mi bolo jasné, že prichádzame do úplne inej krajiny. Všetko bolo sivšie a o čosi menej zelené. Faunu tvorili najmä kaktusy a sukulenty snažiace sa prežiť na kamenných stráňach padajúcich až dole ku korytu rieky. Prvé hodiny autobusom sme mali výhľady na hlboké kaňony. Celkom iná krajina ako tá, na ktorú sme sa pozerali doteraz.

Prvé miesto, v ktorom sme zhodili backpacky bolo Otavalo, iba 3 hodiny autobusom od kolumbijských hraníc. Nechápala som, ako je možné, že iba pár kilometrov od hraníc leží tak rozdielny svet. Čerstvý vzduch, všade naokolo vysoké vulkány a v uliciach voňalo palo santo.

Najväčšia zmena, z ktorej som nevedela odtrhnúť oči, boli ľudia. Trochu nižší, trochu tmavší, trochu viac indiáni. Staršie ženy chodili stále tradične oblečené a tmavé vlasy mali upravené vo vrkočoch. A muži nemali o nič kratšie vlasy. V porovnaní s Kolumbijcami boli vážnejší, uzavretejší, menej usmievaví, no rovnako milí a ochotní poradiť.

Čo vidieť v Quite – hlavnom meste Ekvádoru

3-týždňový itinerár v Ekvádore pre backpackerov

11 super vecí v Baños, jednom z TOP miest v Ekvádore

Z Ekvádoru do Peru po Rio Napo

Ako navštíviť Machu Picchu čo najlacnejšie

Príspevok Welcome to Ecuador je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.