Prvé riadky tohto článku vznikali kdesi nad Iránom, 3 hodiny od pristátia v Bombaji. Od kúpy letenky prešli 4 mesiace a už je to tu.
Pár dní pred odchodom sú emócie vždy najintenzívnejšie a väčšinou ako na hojdačke. Uplynulé dni sa vo mne striedala radosť, nadšenie, smútok, nervy, neistota aj strach. Posledný týždeň bol plný vybavovania, balenia, vysťahovávania, práce a lúčenia. Nevedela som, čo skôr, bola som z toho v strese a chcela som už sedieť v lietadle. Mať povinnosti za sebou a hlavu konečne čistú.
Obsah článku
Odlietame
A ako som na tom teraz? Úprimne, zmiešané pocity. Cestovanie milujem, no nemyslite si, že je to vždy iba ružové. Aj ja mám občas strach a občas sa samej seba pýtam, prečo toto robím a načo mi je to treba. Našťastie mi cesta sama dá vždy odpoveď. Momentálne som však vo fáze tých otázok, no budem trpezlivo čakať na odpoveď. A som pripravená na akúkoľvek.
Priamy let Zürich – Bombaj je poloprázdny. Prechádzam uličkou na záchod a skenujem tváre ľudí, zisťujem, že väčšina z nich cestuje domov. Európania by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Tmavé oči sa na mňa pozerajú a nemo kričia, že sa vzďaľujem ďaleko od domova. Na jednej strane vzrušujúce, no dá sa to – nemať strach?
Ako cestovateľka mám jednu užitočnú vlastnosť. Nikdy nemám od krajiny očakávania. Samozrejme, že o nej mám nejaké predstavy, no nie sú to očakávania. Neočakávam, že tam bude krásne a že si to celé užijem. Neočakávam najkrajšie zážitky a takisto neočakávam, že sa nič nestane. No a od Indie už radšej neočakávam vôbec nič.
Raz som v aute počúvala cestovateľský podcast Choď do, ktorý robí Travelistan. Časť bola venovaná práve Indii. Martin v nej spomínal, že ak sú krajiny ako Thajsko, Kolumbia či naše európske krajinky základná škola cestovania, tak India je stredná. Potom je už niečo ako univerzita, kde skúšajúcimi sú Afganistan, Venezuela atď. Mám trému, ako vždy pred skúškou, ale som pripravená maturovať.
Rátam s možnosťou, že sa mi v Indii nebude páčiť. Že nebudem mať nervy na horúčavy, kravský smrad a špinu (hoci tú mám celkom rada, priznávam). Najväčšie obavy mám z preplnených vlakov a prefíkaných zlodejov. Z toho, že prídem o notebook a nebudem môcť pracovať ani písať. Ani tamojší muži nemajú, chudáci, najlepšiu povesť, no upokojuje ma fakt, že väčšina z nich je nižšia ako ja a keď bude zle, kopnem ich kolenom do brady.
Rovnako ma upokojuje aj fakt, že 21-miliónový Bombaj (zlatá Bogota) o niekoľko dní opustíme a poletíme na sever, pod vrcholky Himalájí až ku pakistanským hraniciam. Tam to skôr ako Indiu pripomína budhistický Nepál či Tibet, s budhistickými stúpami a tými farebnými vlajočkami. Postupne pôjdeme dole a ak to bude fakt zlé, jednoducho sa zoberieme a opustíme túto gigantickú krajinu. Pôjdem do Thajska piť kokosy na pláži s ďalšími turistami, a čo. Nemusím nikomu nič dokazovať. Ani sebe.
Pristávame
Posledné metre nad zemou run way-u mi preblyslo hlavou, že sa mi nechce vystupovať. Všetky tie obavy sa miešali s tým, že som unavená. Za posledných veľa hodín som spala len málo hodín. Nemám ani prehľad, všetky časy, časové zóny a posuny sa mi už miešajú. Som spuchnutá a mám zapchatý nos z klimatizácie počas letu. Na letisku nás čakajú ďalšie povinnosti. Imigračné, čakať na batožinu, vybrať peniaze, kúpiť si SIMku a zohnať taxík. Minimálne ďalšia hodina a pol.
Hodina a pol to skutočne bola, no všetko išlo hladko a rýchlo. Vyšli sme z letiska a ovalilo ma dusno, vlhko a teplo. Long time no see, hovorím si. Vzrušenie potlačilo moju únavu. O pol 3 ráno sme už sedeli v Uberi smer hostel, 45 minút autom od letiska. Pohľady z taxíka sú vždy prvé kontakty s krajinou. Síce bola hlboká noc, ale Bombaj nespal.
Welcome to India, welcome to Mumbai
Moje pohľady a myšlienky si ukradli ako prvé domy z mizernom stave. Špinavé, rozpadnuté, zamrežované a s tými takými veľkými krabicami s ventilátorom na oknách. Kričala z nich bieda a chudoba. Ako rýchlo človek dokáže zabudnúť na svoje „problémy“ a pocítiť vďačnosť. Len škoda, že musím cestovať cez pol zemegule, aby som si to pripomenula.
Niektorí ľudia prežijú život v biede iba preto, že sa narodili v istej časti planéty. A to je celé, skončili, Hneď na začiatku. My máme v živote stovky možností vydať na smerom, akým chceme a stať sa tým, kým chceme. A ani si neuvedomujeme, aký obrovský dar to je. Nie všetci ho majú. Nie všetci máme rovnakú štartovaciu čiaru.
Aj keď sa nám v živote niečo poserie, máme okolo seba rodinu, priateľov a systém, ktorí nás podrží. Ako taká záchranná sieť, ktorá je tam, keď padneme. Máme sa v živote dobre a ani sme pre to nemuseli nič urobiť. Môžem zavolať rodičom z mobilu tých 8000 kilometrov ďalej, ktorí sa majú tiež dobre. Jasné, všetci bojujeme s nejakým démonom, s nejakým trápením. No my máme v rukách obrovskú moc. Moc niečo zmeniť.
Na ceste k hostelu
Ošarpané domy popri ceste nezmizli, ale pribudli ľudia spiaci na ulici na kartónoch. Veľmi veľa ľudí. Na toto ma ani Medellín nepripravil. Tí šikovnejší si o plot natiahli igelitovú plachtu, ktorá ich aspoň čiastočne ochránila od pomaly končiacich monzúnových dažďov. Mokré šaty sa sušili povešané na plote. Na kartónoch ležali muži aj ženy, starí aj mladí, ale aj deti vychudnuté na kosť. Ulica si nevyberá. A popri nich kde-tu prebehol vypasený potkan s dlhým chvostom.
Celý tento pohľad na ľudskú tragédiu dopĺňala… Hádajte čo. No predsa hora odpadkov. Všade. Niektoré vyhodené vo vreciach pri ceste, niektoré bez vriec, iba lietali popri ceste. No a teraz si predstavte celú túto scenériu v kope – polorozpadnuté budovy, rozbité cesty, desiatky káblov visiacich z pouličného osvetlenia, smeti a ľudia spiaci na ulici v preľudnenej krajine. Neviem z hlavy dostať presvedčenie, že ľudia sú morom tejto planéty.
Deň prvý
Prvú polku dňa som bola stále unavená, lebo ľudia na hosteloch nerozumejú, že keď žijú v zdieľanej izbe s ďalšími 7 ľuďmi, nezačnem ráno telefonovať ako v kaviarni. Spali sme asi 6 hodín a z hostelu vyšli až na obed. Úžasný indický obed.
Asi dve hodiny som bojovala sama so sebou a s teplom, v ktorom človeka oblievajú kropaje potu, aj keď len sedí na tom úžasnom indickom obede. Potom sme sa zaplietli do úzkej uličky so stánkami, kde sa viac ako dvaja ľudia vedľa seba nezmestili, takže sme sa strkali alebo jeden druhého púšťali. Do toho nám všetci nám chceli niečo predať. Nádych výdych.
Ani neviem, v ktorom momente sa to zlomilo. Hodila som sa do pohody a začala si užívať ten smrad, teplo a špinu. Asi vtedy, keď sme vyšli z trhov a okolo seba som mala aspoň pol metra osobného priestoru. Keď si nás prestali všetci všímať, na chvíľu som sa mohla uvoľniť a nechať opadnúť všetko, čo držalo moje telo v pomyselnom kŕči.
Zvyšok dňa sme strávili v slume s človekom, ktorý tam vyrastal a žije. Trochu som sa zorientovala v tom, kde sa práve nachádzam. Naladila som sa. Začala vnímať život okolo mňa v súvislostiach a trochu popustila z toho, že mám vlastne nervy, že ľudia žijú inak. Že sú iní.
Domov sme išli vlakom. Vytrčená von cez otvorené dvere som sledovala ľudí, ktorí išli z práce domov do slumu. Aj oni sledovali mňa. Som pre nich rovnako exotická ako oni pre mňa.
Zo stanice sme išli pešo, napriek tomu, že sme po zotmení už nechceli byť von. Ten polhodinový pochod večerný Bombajom bol super. Iný. Po zotmení mestá pulzujú inak ako cez deň, hlavne tie, v ktorých sa počas žeravého dňa nedá existovať.
Večerný street food a prekračovanie križovatiek, pri ktorých nesmieš rozmýšľať, iba kráčať. Tie motorky ťa obídu.
Asi už mám odpoveď na otázku zo začiatku článku.
Na záver
Na cestovaní milujem tie kontrasty. Čím väčšie, tým lepšie. India bude jedna z krajín, v ktorej budem veľa vecí predýchavať. A veľa nechápať. A veľa sa naučím a veľa si uvedomím. Poďme sa zoznámiť.
Ako vyzeral náš 200 hodinový jogový kurz v Indii
