Nápad na cestu do Turecka sa zrodil podobne ako pri výlete do Arménska. Aj tentokrát boli podnetom lacné letenky, teraz dokonca priama multicity letenka z Bratislavy, odkiaľ zvyčajne nič nelieta. Pegasus Airlines nemal veľa námahy s tým, aby nás zlomil na spiatočné letenky za 70€ na trase Bratislava – Istanbul / Antalya – Bratislava. Zbaliť sa na 3 týždne do 3-kilovej príručnej batožiny bola výzva, aké máme rady. Nakoniec sme boli nútene dokúpiť si jeden väčší batoh na palubu, za čo som na konci výletu bola vďačná, lebo sme si mohli so sebou odniesť aj tradičný turecký čajník a kilo čierneho čaju.
Bratislavské letisko potešilo novou linkou na trase BTS – Istanbul a Antalya. Prečítajte si moje skúsenosti s Pegasus Airlines – recenzia.
Turecko ma utvrdilo v tom, že cestovanie je nevyčerpateľná studnica inšpirácie, pochybovania o svojich presvedčeniach, iných náhľadov na život a hlavne nekonečná kniha príbehov, ktoré by na papieri vyzerali ako lacné sci-fi. Turecko bolo pre mňa iné najmä v tom, že sme za krátky čas zažili niekoľko zapamätateľných stretnutí s miestnymi, ktoré sa stali najvýraznejšou prísadou našej tureckej cesty.
Keď sa ma dnes niekto opýta na Turecko, vynorí sa mi v mysli Cem, Deniz, Yunus, Ibrahim, Soner a aj ten recepčný z hotela v Alanyii, ktorého meno som zabudla. Dnes vám napíšem o tom, akí Turci sú a ako sa o nás jeden po druhom starali. Nezištne a bez toho, aby vedeli o tom, že sa jeden po druhom stávajú súčasťou našej tureckej skladačky plnej láskavých ľudí. Snáď mi šálka čierneho čaju pri mojom počítači pomôže rozpamätať sa na všetky pozorné maličkosti.
Couchsurfing v Turecku
Poznáte koncept couchsurfingu? Funguje už mnoho rokov a jeho cieľom je prepojiť ľudí z rôznych kútov sveta. Nie online, ale fyzicky. Ako už názov napovedá, ponúknete niekomu svoj gauč (couch), aby u vás mohol zadarmo prespať. Alebo naopak, niekto ponúkne gauč vám. Pointa nie je ušetriť na ubytovaní, ale spoznať ľudí z inej krajiny, ich zvyky a podobne. Couchsurfing funguje takmer na celom svete a ponúka cestovateľom možnosť prepojiť sa. Nás táto skúsenosť vzala k miestnym najbližšie ako sa len dalo. Vzala nás ku nim domov.
Turecký couchsurfing sme si vyskúšali v meste Konya. Veľké horúce mesto, ktoré toho pre turistov nemá veľa nachystané, no práve v tom sme videli čaro. Najzaujímavejšia zastávka je Mevlana museum – múzeum zasvätené životu islamského mystika a poeta Rumiho. Nevynechá ju žiadny turista a je na prvom mieste na zozname toho, čo v meste vidieť. V Konyi sme plánovali stráviť iba víkend a prišlo nám to ako ideálna príležitosť na couchsurfing.
Ako sme si našli gauč a zatiaľ najlepšie ubytko v Turecku
Oslovila som niekoľko ľudí, či by sme u nich na víkend mohli ostať. Yunus odpísal ešte v ten deň, že nás môže prichýliť, ale v nedeľu odchádza do Ankary, takže nebudeme môcť ostať dlhšie. Ubezpečili sme ho, že v nedeľu večer už chceme byť v Alanyi, podali sme si virtuálne ruky a 2 dni pred príchodom do Konye sme mali dohodnutý couchsurfing.
V deň D sme odchádzali z Göreme (Cappadocia) a cesta do Konye nám mala zabrať asi 3 hodiny. Boli sme odhodlané ísť stopom. Yunus mi ráno napísal, že ide pracovne do akéhosi mesta hodinu od Göreme, takže nás odtiaľ môže vziať. To by nám výrazne skrátilo stopovaciu trasu, takže sme sa tejto pomoci potešili. Zašli sme na raňajky ku kamošovi Denizovi, vrátili sa späť na hostel, pobalili sa a spravili check-out. Na papier som napísala mesto, kde sme sa s Yunusom mali stretnúť a poslala som mu fotku, že vyrážame.
S batohom na pleciach som ešte pozrela poslednú správu od neho, čo mi cinkla pred sekundou. Písal, že skončil skôr a keďže Göreme je „len“ hodinu od neho, ide po nás. Opýtala som sa, či si je istý a on že hej. Opäť sme si zložili batohy, poslala som mu polohu hostela a sľúbila, že budeme čakať tu.
Cappadocia a Göreme je jedna z najlákavejších a najnavštevovanejších zastávok v Turecku. A je to tam aj cítiť. Preto som pre vás napísala článok Turecko: Cappadocia inak ako všetci ostatní. Inšpirujte sa a vyrazte na iné chodníčky ako davy turistov.
Víkend po turecky
Yunus nás spolu s kolegom vyzdvihol o hodinu pred hostelom. Aj keď bol o viac než 10 rokov starší, sadli sme si a spätne ho dokonca považujem aj za vtipného chlapíka, hoci som sa na jeho humor plne naladila až v druhej polovici víkendu. Už po ceste po Konye sme sa zastavili na jedlo. Deniz nás pred cestou poriadne nakŕmil, takže sme neboli hladné, no Yunus nám aj tak objednal šalát, kávu a čaj.
Po príchode do Konye sme si presadli od kolegu do iného auta. Šoféroval Ibrahim, skrátene Ibo a vtedy sme ešte netušili, že celý víkend ostaneme u neho, nie u Yunusa. Opäť sme sa išli najesť a opäť sme neplatili. „Domov“ sme prišli podvečer, Ibo ihneď nahodil košeľu a odišiel na svadbu. S Yunusom sme si sadli na balkón a ďalšie 4 hodiny preberali život u nás a v Turecku, zvyky, naše životy. No aby ste si nemysleli, že to boli len intelektuálne rozhovory, dostalo sa aj k nadávkam po turecky a tradičnému alkoholu raki.
Medzitým sa vrátil aj Ibo, ktorý si pridal stoličku na balkón. Nerozprával po anglicky, takže mu čo-to preložil Yunus a niečo prekladač. Keď ho konverzácia nudila, nosil nám oriešky a pred spaním spravil tradičnú tureckú kávu. Už v piatok večer bolo jasné, že Turci stelesňujú porekadlo „Hosť do domu, Boh do domu“, hoci ho možno ani nepoznajú.
Keď sme sa v sobotu zobudili, Yunus nebol doma a Ibo nás naložil do auta, aby sme mu v pekárni a potravinách ukázali, čo chceme na raňajky. Všetko sme si doma rozložili na jeden stôl a spolu sa najedli. Nemôže byť ráno bez čaju, takže sme ešte ďalšiu hodinku strávili na balkóne. Tu sme mali možnosť spoznať aj Ibrahima, ktorý včera v anglickej debate nedostal veľa priestoru. Po pár minútach prestalo byť rozprávanie sa cez prekladač v mobile divné a dozvedeli sme sa niečo o čom, o jeho rodine, práci a v celku zaujímavej minulosti. Vysvitlo, že má 57 rokov, macedónske korene a čoskoro ho čakal súd, pretože byť aktivistom v Turecku sa nevypláca.
Ako nasrať Turka
Na víkend v Konyi sme nemali žiadny plán. Chceli sme vidieť iba Mevlana museum a pomotať sa po meste. Ibo sa toho rozhodol zúčastniť s nami, takže sme do mesta vyrazili v trojici a na aute. Múzeum ho veľmi nebavilo a kým my sme si čítali všetky možné tabule a vošli do každej miestnosť (aj to na náš vkus v rýchlosti), Ibo iba sedel v tieni a čakal, kým skončíme.
Po hodinovej návšteve múzea mi bolo jasnejšie, kto je Mevlana a kto sú súfisti, ale ako to už býva, čím viac viete, tým viac otázok máte. Preto sme si dali za úlohu nájsť nejakú Rumiho knihu po anglicky. Hneď cez cestu začínali uličky trhoviska, kde na začiatku svietilo malé kníhkupectvo. Po anglicky sme našli iba malú brožúrku s Rumiho prísloviami. Vtedy napochodoval do obchodu Ibo, prehodil pár slov s predavačom po turecky a ten nám už balil do tašky knižku aj s brožúrou o múzeu. Všetko už bolo zaplatené.
Ibo nás doviedol do malej lokálnej čajovne s plastovými stoličkami na chodníku. Miestni čajíčkari boli očividne Ibovi kamoši. Hneď sa okolo nás zhŕkli a niečo sa ho vypytovali, smiali sa a pritom z nás nespúšťali oči. Boli na nás zvedaví, ale rovnako aj my na nich. Všetci sme si dali čaj a opäť sa vytiahol prekladač. Tentokrát padla reč na Boha. Ani jeden z nich nevedel pochopiť, že žiadneho neuctievame, nemodlíme sa a nechodíme do kostola. Veď predsa Allahu Akbar, Allah je najväčší a tak to proste je. Chvíľu sme posedeli, podebatili a presunuli sa ďalej. Za čaj sme nezaplatili, tentokrát ani Ibo. Dostali sme ho darom.
Konečne sme sa stretli s Yunusom. Išli sme spolu do obchodu s motorkami a zjednávali s predavačom lepšiu cenu za skúter. Úspešne. Oslávili sme to ďalším čajom. Odtiaľ sme sa všetci štyria presunuli do časti Sille – malá dedinka neďaleko Konye, kde dlho spolunažívali Gréci a Turci. Chvíľu sme sa prešli uličkami a začali sme hľadať jedlo. Predsa len, bolo už takmer pol 4 a okrem ranného böreka sme nezjedli nič.
Ako sme si povedali „ups“
Našli sme reštauráciu s výhľadom na okolité kopce. Chlapci si dali polievku a pizzu, my Mercimek Çorbasi (šošovicovú polievku) a turecké gözleme. Popri jedle sme s Nikou zosnovali záludný plán, že potajomky zaplatíme, lebo už nám bolo trápne, že nás stále pozývajú a oni by nás určite nenechali zaplatiť. Nika sa pod zámienkou záchodu vytratila a dlho nechodila. Začala som tušiť komplikácie. Keď si opäť prisadla, zdelila mi, že pokladníčka urobila chybu a bude treba doplatiť pár lýr.
Celý plán začal stroskotávať a nakoniec sa úplne zosypal, keď čašník prišiel ku stolu a niečo povedal po turecky. Nerozumeli sme nič, no veľa sa dalo vyčítať z výrazu Iba a Yunusa. Ibo sa v sekunde očividne nahneval, vyrazil od stola a hodnú chvíľu sa nevracal. Pochopili sme, že náš šľachetný čin sa premenil na pekný malér. Dokonca aj Yunus, ktorý s nami ostal sedieť pri stole, sa chytal za hlavu.
Ibo sa vrátil po chvíli so všetkými peniazmi za účet a bez slova nám ich strčil do tašky. Dokonca chudákom čašníkom zobral naspať aj malý tringelt, čo sme im nechali. Niečo rozhorčene rozprával Yunusovi, potom sme sa postavili a mlčky odišli k autu. Cestou nám Yunus preložil, že Ibo zdrbal celý manažment reštaurácie, že ako si to predstavujú brať peniaze od žien a ešte aj cudziniek. Zmocnil na nás pocit, že sme ho nielen nahnevali, ale aj urazili. Našťastie mu to netrvalo dlho a večer, keď sme v obývačke znova iba my traja pozerali tureckú telenovelu, pili čaj a jedli baklavu, opäť s úsmevom vám vysvetľoval všetky intrigy z obrazovky. Nuž, ak chcete nasrať Turka, stačí len zaplatiť za účet.
Ideme ďalej, stopujeme, trpíme
V nedeľu ráno sme si dali s Ibom posledné spoločné raňajky. Ráno musel ísť čosi vybaviť, no ubezpečil nás, že u neho môžeme ostať ako dlho chceme, kľudne aj pár ďalších dní. Boli sme však už rozhodnuté pokračovať. Tešili sme sa na more a mali sme rezervované ubytovanie na ďalšie dni. Yunus, náš hostiteľ, ktorého sme od včera nevideli, sa s nami rozlúčil len cez telefón, lebo po ceste za nami dostal defekt na bicykli. Keď sme sa nad tým spätne zamysleli, bolo vtipné uvedomiť si, že on nás akceptoval na couchsurfingu, ale hodil nás na gauč k svojmu kamošovi, ktorý sa nám venoval viac ako on. A mimochodom, nebol to gauč, ale veľká manželská posteľ a dovtedy najlepšie ubytko, čo sme v Turecku mali.
Od Alanye nás delilo 300 kilometrov, kam nás mal dostať zdvihnutý palec. Turecká dobrosrdečnosť nás nenechala stáť pri ceste ani 10 minút. Turecké stopovačky sú zážitok, ale samotné jazdy boli niekedy utrpením. Viete ako sa u nás hovorí, že niekto fajčí ako Turek? Po krátkom pobyte v tejto krajine som pochopila, ako veľmi trefné je toto porekadlo.
Turci ozaj fajčia ako Turci. Jednu o druhej, stále a všade. No a samozrejme aj v aute. Najhoršie to bolo počas jazdy na diaľnici, keď sme mali zapnutú klimatizáciu a vtedy sa okná predsa neotvárajú. Auto bolo tak zadymené, že nás štípali oči a po 2 hodinách jazdy som oľutovala, že som v ten deň vytiahla posledné čisté tričko.
Zo všetkých áut, čo sme počas cesty po Turecku stopli, sa nefajčilo iba v jednom, aj to podľa mňa preto, že to bol nový nablýskaný voz s koženými sedačkami a miestny čávo si ho nechcel zasmradiť hneď z úvodu. Zároveň to bolo najluxusnejšie auto, ktoré nám zastalo. Zvyčajne nás vzali iba tí, čo jazdili na starých a hrdzavých autách, ktoré svoje najlepšiu éru nechali roky za sebou.
Aj s cigaretami Turci ostávajli gentlemani a každý jeden nás vždy ponúkol (a ak by to znelo, že fajčia len muži, tak nie, ženy nezaostávajú). Keď sme stopli Sonera smerom na pobrežie, hodinu sme stáli pri ceste a varili na ohni čaj. Keď sme stopovali z Alanye do Side, vzali nás chalani, ktorí sa otočili a vrátili, aby nás mohli zobrať a ešte nás aj vysadili pred hotelom, aj keď smerovali úplne inde.
Milujem kultúry, ktoré majú čas. Aj také, ktoré sa neboja byť špinavé a nenasadzujú si masku „som viac ako naozaj som“. Turci nám ukázali úprimnú, štedrú a pohostinnú tvár a taký obraz o Turecku si nateraz v sebe odložíme. Verím, že pri ďalšej návšteve ho nič nezmení, iba potvrdí.
13 cool vecí, čo nezmeškať v Istanbule
Amasra – neobjavený klenot na pobreží Čierneho mora
6 tipov na nenáročné levady na Madeire
Dovolenka Thajsko – sever vs. juh
Skúsenosti s Pegasus Airlines – recenzia a moje hodnotenie
