Keď sme prekročili hranice, boli sme na ceste 5 mesiacov. Kto nás už pozná vie, že veľmi neplánujeme a s týmto nastavením vznikol aj nápad LAOS. Len necelý mesiac pre tým, ako nám na imigračnom buchli do pasu pečiatku. Welcome to Laos.
Laos bol tak trochu stratégia, tak trochu túžba vidieť túto tajomnú zem, o ktorej som od mnohých ľudí nepočula. Vedeli sme, že chceme čo najviac vyťažiť z krás Thajska, no mesiac na „visa on arrival“ sú na takú magickú krajinu málo, nemyslíte? A tak sme sa rozhodli stráviť nejaký čas na severe Thajska v meste Chiang Mai a dole do Bangkoku prejsť cez Laos (tu odporúčam otvoriť si mapu pre lepšiu predstavu).
Obsah článku
Prechádzame hranice z Thajska do Laosu
Na hraniciach Thajska sme nasadli na autobus, v ktorom sme sa viezli pár minút cez most Friendship bridge na laoské imigračné. Bola to krátka, ničím zaujímavá, no aj tak mierne vzrušujúca cesta ponad rieku Mekong. Most akoby zastával funkciu čarovného prútika, ktorý mení jednu krajinu na dva rozdielne svety. Veď uznajte, most je dlhý len 1350 metrov a vedie z jedného brehu na druhý, koľko sa toho môže zmeniť? Nuž, veľa.
Z Thajského kráľovstva sme ako teleportom prešli do… no prakticky do ľudovodemokratickej republiky Laos. Domy sa zmenili na chalupy pozbíjané z drevených lát, postavené kúsok nad zemou, aby do nich nenatiekla voda. Ako sme sa neskôr ponorili hlbšie do krajiny, z okna skorých ranných autobusov som pred každým domov videla horieť oheň, ku ktorému domáci smerovali ruky. Nechcem vedieť, aká je v tých domoch v noci zima a prievan, najmä v horách na severe.
O ľuďoch
Prvé dojmy o Laose sme si začali vytvárať v meste Huay Xai. V malej dedinke pri Mekongu, kde sa ľudia zastavujú len preto, že leží blízko hraníc. My sme neboli iné. V dedine, kde nič turisticky príťažlivé nie je, sme dni trávili prácou a potulovaním sa v uliciach. Stále naladené na thajskú atmosféru nám udrelo do očí, že ľudia sa prestali usmievať. Samovoľne, no ani len neopätovali naše zdvihnuté kútiky.
Počas cestovania sme ľudí začali postupne spoznávať bližšie. Aspoň tie najočividnejšie laoské črty. Domáci sú pracovití, no za všetkým vidia zisk. Ceny bežne strieľajú len tak z brucha a tá istá vec na troch miestach stojí inak. A peniaze si pýtajú za všetko, aj keď nám len na pumpe dofúkali gumu na skútri. Začala som pochybovať, že sa tu dočkáme nezištnej pomoci.
Niekedy mám pocit, že tu turistov ani nechcú, ale akceptujú ich peniaze. To je jediná vec, čo na turizme vidia. Väčšina z nich nehovorí po anglicky, čo by bolo v poriadku, ale ako majiteľ reštaurácie nemôže rozumieť slovíčku juice? Akoby ani neboli ochotní naučiť sa pár základných fráz, čo by koniec koncov uľahčilo život aj im. Radšej naťukajú číslo na kalkulačke.
Raz, keď sme zháňali paradajku, čiže tomato, ponúkli nám cigarety. A druhýkrát sa v bare Nika pýtala na niečo non-alko. Odpoveď bola whiskey. Ale na tomto sa človek ešte zasmeje.
O krajine a prírode
Príroda je za mňa zatiaľ najväčšie plus krajiny. Zelené lesy a džungle, husto posiate malými špicatými kopčekmi, ktoré som doteraz poznala len z dokumentov o Číne. No dobre, ešte z Vietnamu. Takmer všade v Laose narazíte na nejaký „viewpoint“ na vrchole kopca, na ktorý sa vyškriabete za menej ako hodinu. Tie výhľady ale majú oveľa väčšiu hodnotu.
Oplatí sa požičať si motorku a bezcieľne objavovať okolie. Laos je posiaty riekami a Mekong dokázal do krajiny vteliť svoju pokojnú atmosféru. Predstavte si, že sedíte na brehu a pozorujete obrovskú rieku, ktorá ticho a nerušene tečie. Taká je pre mňa príroda Laosu.
O turistoch v Laose a o tom, prečo cestujeme
Juhovýchodná Ázia je Meka backpackovania. Prepáčte mi tie anglicizmy, ale toto slovíčko skutočne nemá slovenský ekvivalent. Znamená to jednoducho sa zbaliť do batoha, sadnúť do lietadla, vystúpiť kdesi v Bangkoku a na pár mesiacov žiť úplne iný život v úplne inom svete. Prespávať v lacných hosteloch v zdieľaných izbách, občas (alebo často) ísť na party a pracovať na spomienkach, ktoré vo vás budú žiť ešte veľa rokov.
Takto sme začínali. Ja aj Nika, ale aj mnohí ďalší. Ak nad niečím podobným premýšľate, choďte do toho s vedomým, že je to závislosť. A ja nerozumiem ľuďom, ktorí jej neprepadnú. Keď už raz okúsite jednu dávku, budete chcieť ďalšie. Juhovýchodná Ázia je väčšinou len začiatok.
Pri backpackovaní v JV Ázii je dôležité zmieniť, že vekový priemer je odhadom 25 rokov. Prichádzajú davy mladých ľudí, ktorí (ne)dokončili vysokú školu a prišli sa hľadať. Mladosť má jednu nedoceniteľnú schopnosť a tou je schopnosť adaptovať sa na zmeny, prispôsobiť sa hocičomu a ten komfort k životu až tak netreba. Hlavne, nech to nestojí veľa. Veď kto má v 25ke peniaze?
No nič netrvá večne, človek zostarne, naberie viac skúseností a zrazu začnú byť špinavé sprchy nepohodlné. Pochopenie pre opitých a hlučných ľudí, ktorí o 2 ráno zobudia celý dorm sa vytráca. A hoci Laos znie tak tajomne a neobjavene, nie je to tak. Aj tu sme v JV Ázii. V tej, čo som opísala vyššie.
India bola cestovateľská perla. Stačí len prísť do krajiny a pozorovať jej tep. Laos je zas taký, že všetci chodia na tie isté miesta, navštevovať tie isté veci. Lokálni zaniknú v dave. Všade hŕba ľudí, kde je ťažké sadnúť si v tichosti a oceniť prítomný moment. Aspoň ja to mám tak, že chcem čo najrýchlejšie utiecť z toho hluku.
Tu sa dostávame do bodu, v ktorom mňa už takéto cestovanie neuspokojuje. Nechcem vyznieť rozmaznane ani namyslene, prosím, nechápte to tak. Ale chrámov už som videla tisíc, vodopádov dve tisíc a džunglí… V nejakom momente sa to cestovanie preklenulo to toho, že nechcem odškrtávať veci a pamiatky z bucket listu.
A čo teraz?
Dnes už preferujem čosi iné. Nechcem cestovať, chcem žiť cestovaním. Chcem niekde ostať dlhšie, spoznať predavačku v potravinách za rohom a tetu v mojom obľúbenom stánku na night markete. Chcem zdieľať momenty s cestovateľmi, ktorých najkrajší zážitok nebola party minulú stredu. Chcem sedieť na ulici pred domom a sledovať všedný deň. Už nechcem (len) zážitky, chcem spoznať život.
Na záver ešte chcem podotknúť…
Nechcem Laosu krivdiť. Mala by som podotknúť dva dôležité fakty, ktoré majú vplyv na našu cestu Laosom. Prvý – cestujeme takmer pol roka, začíname cítiť únavu a tá značne ovplyvňuje naše vnímanie a celkové dni. Druhý – laoské víza máme na mesiac, ktorý nemôžeme (resp. nechceme) prekročiť a preto sme kopli do vrtule. A to je veeeľmi zásadná zmena, keď človek cestuje pomaly a ak sa mu ešte nechce, jednoducho ostane tam, kde je. O tento luxus sme kúpou letenky späť domov prišli.
Tiež je dôležité si uvedomiť, že som tu napísala iba moje subjektívne dojmy z Laosu, ovplyvnené mnohými ďalšími vecami. Laos je nádherná krajina, s citeľnou kultúrou a neopakovateľnou prírodou. Ak môžete ísť, choďte. Bude sa vám tu páčiť.
Mae Hong Son – 5 dňový okruh na motorkách po severe Thajska
