Juhovýchodná Ázia je Mekkou batôžkarov. Kus sveta, ktorý láka celoročným teplom v kombinácii so sladkým životom na ostrove. Laos je však trochu iný. Ako jediný štát v tomto subregióne Ázie nemá prístup k moru, čím vábi skôr dobrodruhov a cestovateľov, ktorých neuspokojujú vychodené chodníčky okolitých krajín. Kým Thajsko rok pred pandémiou navštívilo približne 40 miliónov turistov, Laos iba 9. A práve jeho tajomnosť priťahuje pozornosť tých, ktorí sa rozhodnú objaviť Krajinu miliónov slonov.
S rozlohou cez 236 000 km2 môžeme Laos označiť za pomerne veľkú krajinu. To sa odráža aj na jej diverzite – od desiatok etnických skupín po bohatú rôznorodosť jazyka. Turisticky obľúbenejší a navštevovanejší je sever krajiny, dnes aj vďaka železnici, ktorá v decembri 2022 prepojila hlavné mesto Vientiane s Čínou. Naopak južný Laos ostáva turizmu stále tak trochu za chrbtom, no vďaka svojej odľahlosti uspokojuje nároky tých, ktorí pátrajú po menej populárnych destináciách.
Obsah článku
Hlavné mesto juhu
Ak sa rozhodnete spoznať južný Laos, musíte prejsť cez vstupnú bránu s názvom Pakse. Zďaleka najväčšie mesto na juhu, ktoré je významným dopravným a turistickým uzlom nielen pre tranzit v rámci krajiny, ale aj do susedného Thajska, Vietnamu a Kambodže. Je tak logickou zastávkou všetkých, ktorí putujú Laosom zo severu na juh.
Pakse je domovom približne 70 000 obyvateľov a pestrou zmesou Laosanov, Číňanov a Vietnamcov. Samotné mesto neponúka cestovateľom žiadne zaujímavé pamiatky, no je vynikajúcou základňou pre objavovanie prírodne aj historicky bohatého okolia.
Na jednej strane Pakse ohraničuje Mekong, na druhej úrodná Bolavenská náhorná plošina, ktorej husté tropické lesy ukrývajú dunivé vodopády aj staroveké khmérske chrámy. V časoch najväčších konfliktov bola Bolavenská divočina domovom rebelov a povstalcov. Územím v minulosti viedla tiež Ho Či Minova trasa, ktorá z Laosu urobila najťažšie bombardovanú krajinu v histórii počas tzv. Secret war (tj. Tajnej vojny).
Pozostatky Khmérov v podobe Vat Phou
Najvýznamnejšou pamiatkou južného Laosu je jednoznačne chrám Vat Phou, ktorý je dôkazom prítomnosti starodávnych Khmérov na tomto území. Od chrámu a starovekého mesta dokonca v minulosti viedla cesta až ku najslávnejšej zachovanej pamiatke Angorskej ríše, Angkor Wat v Kambodži. Prečo si vtedajšia civilizácia zvolila práve toto miesto na stavbu chrámu Vat Phou (v laoštine „horský kláštor“) je zjavné. Malebná príroda, vodné zdroje, úrodná pôda, no predovšetkým špicatý kopec tesne nad komplexom, ktorý reprezentuje falický symbol.
Dnes je komplex Vat Phou zaradený do zoznamu UNESCO a navštíviť ho môžete za 50 000 laoských kipov, v prepočte menej ako 3€. Areál tvoria dve umelo vybudované jazerá kamennej cesty, ktoré podľa legiend symbolizujú oceány. Dostanete sa ku dvom pieskovcovým palácom, z ktorých jeden bol určený ženám a druhý mužom. Na konci palácov sa cesta začína dvíhať a nepravidelné kamenné schody sú lemované plumériami. Zem je vďaka týmto stromom posiata malými bielo-žltými kvetmi, v laoštine dok champa, ktoré sú zároveň národným kvetom Laosu.
Schody vás dovedú ku najvyššie položenej skupine ruín, ktoré predstavujú svätyne. Dnes sa spájajú s budhizmom Théravády, no pozostatky jasne naznačujú, že svoje miesto tu mal pôvodne hinduizmus. Neďaleko sa nachádza aj malá jaskyňa a skalné útvary, ktoré údajne slúžili na rituály či obety, ale zachované nie sú žiadne záznamy, ktoré by to potvrdzovali.
4000 ostrovov na rieke Mekong
V Pakse sa cesta po Laose nekončí. Naopak, je východiskovým bodom pre návštevu najjužnejšej časti Laosu, kde Mekong končí svoju veľkolepú 1993 kilometrov dlhú púť naprieč celou krajinou. Tu, na samotných hraniciach s Kambodžou, vytvára Mekong deltu desiatok malých riek, spomedzi ktorých vykúkajú piesočné ostrovy. Oblasť je známa ako Si Phan Don, v preklade 4000 ostrovov.
V delte vznikol labyrint ostrov, z ktorých obývané sú mnohé, no turistom prispôsobené len 3 – Don Khong, Don Khon a Don Det. Kým Don Khong je najväčší spomedzi všetkých ostrovov, ani zďaleka sa neteší takej pozornosti ako druhé dva spomenuté. Na Don Dete sme si počas návštevy Laosu vytvorili základňu aj my. Z Pakse cesta trvá asi 3 hodiny, minivanom a následne loďou. Hneď po vylodení sme zamierili do jednej z farebných drevených reštaurácií v „centre“, kde nás obsluhoval beloch s angličtinou s citeľným slovanských prízvukom.
„Where are you from?“, opýtala som sa na konci objednávky. „From Slovakia,“ odpovedal pán so širokým úsmevom a modrým batikovaným klobúkom. „Super, my tiež.“ Toto náhodné stretnutie nám prinieslo nové priateľstvo a otvorilo nám dvere k bližšiemu poznaniu života na ostrovoch Mekongu.
Andrea a Vilo opustili Slovensko pred mnohými rokmi. 10 rokov pracovali v Británii, potom sa vydali na cesty, nejaký čas žili v Thajsku a odtiaľ vyrážali aj do iných kútov juhovýchodnej Ázie. Na Don Det sa dostali „náhodou“ ešte v časoch, kedy tam nebol internet a elektrina len pár hodín denne. Spriatelili sa s rodinou, ktorá dodnes vedie druhú najstaršiu reštauráciu na ostrove. Nejaký čas s nimi ostali, pomáhali budovať rodinný podnik či školu na vedľajšom ostrove a postupne sa stali súčasťou rodiny. Pravidelne sa vracali, až sem napokon presťahovali svoj život z Thajska a dnes je to už 9. rok, čo volajú Don Det svojím domov. O tejto oblasti a ľuďoch vedia viac, ako akýkoľvek bedeker a množstvo informácií, ktoré nižšie spomeniem, čerpám práve z rozhovorov s nimi.
Život uprostred Mekongu
Don Det je malý ostrov, dlhý len necelé 4 kilometre a široký menej ako 2. Aj keď ho obmýva sladká voda, na ostrovnej atmosfére mu to neuberá. Na jeho brehoch nájdete niekoľko pieskových pláží so vstupom do rieky, ktoré počas horúcich dní v hlavnej sezóne bez zaváhania využijete. Don Det má povesť party miesta s hippie atmosférou, no v skutočnosti je ostrov tichý a väčšina barov stíchne ešte pred 11tou.
Don Det je so susedným ostrovom Don Khon prepojený mostom, čo môžete krásne využiť a oba prejsť na požičanom bicykli. Určite máte čo objavovať. Oblasť Si Phan Don je prírodne zaujímavá oblasť, čo má na svedomí Mekong. Ten v niektorých častiach vytvára tzv. katarakty, teda riečne pereje, v ktorých sa pokojný tok rieky mení na rozbúrenú masu vodu rútiacu sa cez úzke kaňony. Práve na území Si Phan Don vytvoril Mekong najširšie vodopády v juhovýchodnej Ázii, Khone Phapheng.
Mekong ale zastáva omnoho dôležitejšiu rolu. Rybolov tvorí hlavnú časť obživy miestnych obyvateľov a až donedávna bol domovom ohrozeného druhu sladkovodného delfína, orcely tuponosej. Tá do týchto oblasti prichádzala z Kambodže proti prúdu Mekongu, no aj kvôli výstavbe hydroelektrárni ju už v Laose nenájdete. Aj v Kambodži žije posledných 92 jedincov.
Život domácich
Izolovanosť Si Phan Don spomaľuje rýchle napredovanie, na ktoré naskočil zvyšok krajiny. Na rozdiel od iných častí zeme, žijú tu najmä etnickí Laosania, ktorí do značnej miery ostali verní pôvodným tradíciám a zvykom. Budhizmus dodnes tvorí významnú súčasť životov miestnych, čo odzrkadľujú početné ceremónie, ktoré majú v spoločnosti svoje miesto bez ohľadu na biznis a turizmus. V Laose sa do dnešných čias dodržiava zvyk, že všetci dospievajúci chlapci musia minimálne dva týždne stráviť ako mnísi v kláštore. Potom sa z nich stávajú muži.
Keď sa do rodiny pripletie choroba, lieči sa bylinkami. Ak nepomáhajú, privolá sa akýsi rodinný šaman. Návšteva nemocnice je možnosť len v akútnych prípadoch. Koniec koncov, na Don Dete a väčšine okolitých ostrovov aj tak žiadna nie je. Treba vyraziť na pevninu, no zdravotný systém v Laose je beztak mizerný. Veľkú váhu zohráva aj fakt, že domáci si musia za všetko platiť.
Nemyslím len zdravotníctvo, ale aj školy. Na Don Dete sa nachádza len jedna škola s jedinou triedou, ktorú navštevujú všetky deti od 5 do 10 rokov. Staršie musia dochádzať na ostrov Don Khong alebo na pevninu. Na univerzitu sa dostanú len v prípade, ak si ju rodina môže dovoliť zaplatiť. Často sa stáva, že z niekoľkých súrodencov dostane vysokoškolské vzdelanie len jeden.
Nedávno mala rodina bežne aj 8 detí, no dnes už toto číslo kleslo asi o polovicu. Rodiny žijú v malých drevených domoch na podstavcoch a jednu izbu zdieľajú aj tri generácie. Chatrče sú vystavané popri Mekongu a vo vnútrozemí ostrovov sa nachádzajú obrábané políčka na pestovanie, pričom prevláda najmä ryža. Laos je jeden z tých ázijských národov, kde sa ryža raňajkuje, obeduje aj večeria.
Okrem ryže sú súčasťou jedálničku živočíchy z Mekongu. Nehovorím len o rybách, ale aj žabách či hadoch. Avšak aj v oblasti rybolovu prichádza ku zmenám, ktoré opäť súvisia s elektrárňami. Pre ľudí v oblasti 4000 ostrovov je pritom kľúčové, aby si na život vystačili s tým, čo ponúka príroda okolo. Dovoz nielen potravín, ale prakticky všetkého do tejto oblasti je finančne nákladný a na život domácich môže mať negatívny dopad.
Laosania sa považujú za príjemných a usmievavých ľudí, čo sa nám nie všade v krajine potvrdilo. Na Don Dete tomu tak ale skutočne je. Domáci sú priateľskí a zachovávajú si črty typické pre tento kút Ázie. Značný kus trpezlivosti je pre náturu Európana nevyhnutný. Laos je ľudovodemokratická republika, v anglickej skratke LPDR, no domáci si túto skratku prekladajú inak. Lao people don’t rush, teda Laosania sa neponáhľajú, čo ich dokonale vystihuje.
Hlavná turistická sezóna je na Si Phan Don od novembra do mája. Tieto mesiace sú obdobím sucha, malého počtu zrážok a vysokých teplôt. Iný príbeh je to v období dažďov. Hladina vody stúpne aj o 5 metrov, prúd je silnejší a berie so sebou usadeniny, ktoré menia farbu rieky zo zelenej na kalnú hnedú. Kúpanie neprichádza v úvahu.
Don Det kedysi a dnes
Turizmus decentne pozmenil tvár troch najnavštevovanejších ostrovov. Najvýraznejšie sa to odrazilo na poskytovaní turistických služieb, renovácii drevených bungalovov určených na ubytovávanie turistov a premene jednoduchých reštaurácií s vnútorným ohniskom na príjemné podniky s dušou a výhľadom na Mekong. Nedávno sa na časti Don Detu vystavala asfaltová cesta. Turisti ostali sklamaní, že dedinka prišla o svoj pôvodný šarm, no domáci si ju nemôžu vynachváliť. Počas dažďov sa prašné cesty premenia na bahno, do ktorého bez problémov zapadnete po kolená a na prejazd motorkou môžete zabudnúť.
Okrem cesty žiadne stavby na ostrovoch nepribúdajú a s veľkou pravdepodobnosťou ani nebudú, nie je na to miesto. Zastavanie úrodnej pôdy je pre obyvateľov nemysliteľné, lebo by prišli o veľkú časť obživy. Je teda otázkou budúcnosti, ako 4000 ostrovov bude zvládať narastajúci nápor turistov, ktorí skôr či neskôr objavia tento kúzelný kút Loasu.
