Provincia Mae Hong Son už dávno nie je neobjavená oblasť na severe Thajska, no v porovnaní s ostrovmi na juhu krajiny tu nadobudnete pocit objaviteľa. Jej čiastočnú izolovanosť strážia kľukaté cesty a ostré zákruty, ktorých nástrahy začali vyhľadávať milovníci strojov na dvoch kolesách. Niet divu, že provinciu preslávil niekoľkodňový motorkový okruh, ktorý dovoľuje spoznať to najkrajšie, čo provincia Mae Hong Son ponúka.
Obsah článku
Chiang Mai, hlavné mesto severného Thajska
Ak vás neláka party život ostrovov na juhu, vydajte sa vyššie a spoznajte ducha mesta Chiang Mai. To sa posledné roky dostalo predovšetkým do hľadáčika digitálnych nomádov, teda ľudí, ktorí si svoju prácu nosia so sebou po svete. Vznikol tu dokonalý mix domácich, batôžkarov a cestovateľov, ktorí sa tu usadia aj na niekoľko týždňov.
Vďaka ohromujúcemu počtu až 117 budhistických chrámov v centre a blízkom okolí sa Chiang Mai nazýva aj kultúrne hlavné mesto. Historické centrum tvorí štvorec o rozlohe len 1,5 kilometrov štvorcových, ohraničený múrmi a umelo vybudovaným kanálom. Cesta dnu tak vždy vedie cez jeden z mostov.
Uličky mesta si získajú pozornosť cestovateľov cez deň rovnako ako večer, keď sa zaplnia stánkami s legendárnymi thajským phad tai-om a kokosovou ryžou s mangom. A verte mi, na ulici v Thajsku majú chute iný rozmer.
Skutočný potenciál Chiang Mai-u však leží za hranicami mesta. Hovorím o prírode, desiatkach vodopádov a rovnakom počte chodníkov v okolitých lesoch. Vkročíte do zelenej rozprávky, pretkanej dračími chrámami a zlatými pagodami.
Požičiavame si skúter
Práve v Chiang Mai sa začína okruh, ktorý nás má zaviesť viac na severozápad, až ku hraniciam s Mjanmarskom. Skúter si prenajímame v jednej z požičovní meste. Ceny sú rôzne a zvyšujú sa spolu s objemom motora. Za 125cc skúter platíme 1200 bathov na týždeň, čo je v prepočte asi 30€. Musím podotknúť, že sme spočiatku máme obavy, ako bude okruh prebiehať, nakoľko hromada blogov upozorňuje na to, že mať dobrú motorku je kľúčové.
Tu preskočím až na záver a prezradím, že sme nemali počas celého okruhu žiadny problém ani s obyčajným skútrom. Určite by som ale okruh neodporúčala tým, ktorí majú s jazdením na motorke po ľavej strane minimálne skúsenosti. Hoci je cesta v dobrom stave a s len malou premávkou (aspoň s ohľadom na štandardy juhovýchodnej Ázie), zákruty dajú zabrať aj skúseným šoférom. Na okruhu Mae Hong Son ich prekonáme takmer 1800.
Začíname okruh Mae Hong Son
Väčšina ľudí vyráža na tento okruh proti smeru hodinových ručičiek. Z Chiang Mai nás vyvádza diaľnica č. 107. Premiérová zastávka patrí chrámu Wat Phra That Chom Kitti, na prvý pohľad ničím výnimočnému. Môžeme sa vyviezť až ku chrámu, no parkujeme na začiatku strmých schodov lemovaných sochami dlhých vlnitých drakov po stranách.
Mních nám na vrchu núka vodu. Je obed a na nebi ani mráčik. Ukazuje smerom na pagodu a do rúk nám podáva malú brožúru. Nevie po anglicky. Zisťujeme niečo málo o chráme a to tom, že bielo-zlaté pagody v sebe údajne ukrývajú pozostatky Buddhu.
Prvý deň, tak ako všetky ostatné, trávime striedavo na motorke a (ne)plánovaných zastávkach. Neďaleko Chiang Mai je niekoľko vodopádov a na jednom z nich, známom ako Mok Fa, zastavujeme tiež. Padá zo skál Národného parku Doi Suthep, z výšky 60 metrov. Tu ešte nevieme, že je jedným z najkrajších, ktoré po ceste ešte uvidíme.
Konečne prekračujeme hranice provincie Mae Hong Son. Prvú noc plánujeme stráviť v dedinke Pai. Tá je medzi turistami takisto populárna a pokojnou atmosférou okolitých kopcov láka najmä tých, ktorí dávajú prednosť prírode pred mestom. Možno aj to je dôvod, prečo sa tu kumuluje veľké množstvo moderných hipisákov.
Je po zotmení a mesto začína ožívať. Ulice zapĺňajú night markety. Tu – medzi stánkami s jedlom, oblečením, malými čajovňami aj modernými barmi – pod svetlom lampiónov naberá Pai druhý dych.
Deň druhý v jaskyni
Deň s nálepkou 2 začíname hneď po raňajkách. Sadáme na motorku a zastavujeme už o hodinu, pri jaskyni Tham Lod (tham je po thajsky jaskyňa). Ide o ľahko dostupnú, a pritom jednu z najúchvatnejších jaskýň v Thajsku vôbec. To si uvedomujeme už pri vstupe do jaskyne, kde ešte prirodzené svetlo ako-tak odhaľuje obrovské priestory a vysoké stropy. O pár metrov ďalej sme sa už ponárame do tmy a cestu nám osvetľujú lampáše sprievodcov.
Vnútro tvorí vápenec s masívnou výzdobou, pričom niektoré stĺpové útvary dosahujú výšku aj 20 metrov. Stredom jaskyne preteká sladkovodný prúd a v slabom svetle z plte pozorujeme nespočetné húfy rýb. To všetko s piskotom netopierov nad hlavou.
Jaskyňa je nepochybne pôsobivá, no predovšetkým svojou veľkosťou. Ak ste podobne ako ja, rozmaznaní krásou Demänovských jaskýň, môže vám chýbať rôznorodosť minerálov a ich čarovných farebných kombinácií, ktoré vytvárajú akýsi hlbší detail.
Do jaskyne síce ideme so sprievodkyňou, no tá plnila len úlohu lampáša a o jaskyni sa nedozvedáme nič. Nevedela po anglicky, teda okrem naučených fráz:
„Look like pop-corn“,
„Look like crocodile“,
„look like booby“,
ktoré verklikovala, keď osvetľovala podobizne vytvorené súhrou skál a tieňu. Nášmu talianskemu kamarátovi sa ale veľmi páči a Tham Lod na záver prehliadky označuje za jednu z najkrajších jaskýň, aké kedy videl.
Do Číny pri hraniciach Mjanmarska
Jaskyňu prechádzame rýchlo a už na obed vyrážame ďalej. Ešte dnes chceme vidieť malú unikátnu dedinku, takmer na hraniciach s Mjanmarskom. Reč je o Ban Rak Thai, ktorú pred rokmi založili Číňania, ktorí unikali pred komunistickým režimom. Thajsko im na konci 60. rokov poskytlo azyl a utečenci sa kráľovstvu odvďačili názvom „Rak Thai“, v preklade „milovníci Thajska“.
Číňania sú povestní silnou väzbou k vlastnej kultúre, čo sa pekne odzrkadľuj na vzniku štvrtí China tonw vo veľkých svetových metropolách. Aj tu, okolo malého jazera v listnatých lesoch Thajska, sa zrodil malý kúsok Číny.
Najväčším lákadlom sú domčeky v tradičnom štýle, dvíhajúce sa hore v radoch čajovníkov. V skutočnosti sa ale za idylickým obrázkom ukrýva fakt, že ide o súkromný rezort, ktorí poskytuje rozprávkovo krásne ubytovanie za nehorázne veľké peniaze. Aj to je jednej z dôvodov, prečo sme nespíme tu, ale 6 kilometrov ďalej.
Odľahlosť Ban Rak Thai pomáha dedinke zachovať si ospalú a pokojnú atmosféru. Tú rýchlo navnímajú aj návštevníci a lenivo prešľapujú z nohy na nohu okolo jazera. Turistov tu je kvôli odľahlosti pomerne málo, no príjem mesta stojí z veľkej časti aj na nich. Ban Rak Thai je im dobre prispôsobený. Motáme sa pomedzi obchody so suvenírmi a netradične tradičné čínske reštaurácie.
Ban Rak Thai so západom slnka potajomky mení atmosféru. S tmou sa rozsvietili stovky červených a bielych lampiónov, ktoré spolu s odrazom na vlnách jazera vytvárajú magickú atmosféru. Na ubytovanie sa vraciame po tme, s mliečnou dráhou nad hlavou.
Pohodový deň tretí
Dnes nás čaká pohodový deň. Sme blízko mesta Mae Hong Son, hlavného mesta provincie a miesta, kde strávime tretiu noc. Nasávame ranné lúče na terase a nikde sa neponáhľame. Užívame si raňajky v cene ubytovania. Dostali sme vyprážané rezance, toast s lekvárom a ryžovú polievku.
Motorku štartujeme až o 10:00. O 20 minút na to zastavujeme pri všednom vodopáde. Myslím, že začínam byť v tomto smere trochu rozmaznaná. Pani pri vstupe nás posiela do akejsi „Fish Cave“, vraj to máme v cene lístka. Všetci štyria pokrčíme plecami v zmysle „veď prečo nie“ a v itinerári spontánne pribúda ďalšia zastávka.
Keď sa povie Fish Cave, človek nejak prirodzene očakáva ryby a jaskyňu. Rýb sme videli celé stáda, no jaskyňa chýba. Prechádzame sa po chodníku upraveného areálu, ktorý sa ťahá popri rieke na hranici ďalšieho národného parku. Zastavujeme na každom moste a komentujeme enormne veľké ryby pod nami.
Ryby sa nazývajú Pla Mung. Verí sa, že sú posvätné a patria jednému z božstiev. Dorastajú do dĺžky až 1 metra a ak by ste sa ich pokúsili zjesť, otrávite sa. Aj preto sa považujú za sväté. Môžete ich aspoň kŕmiť potravou, ktorá sa dá kúpiť pri vstupe.
Sme v Mae Hong Son, prvá polka za nami
Konečne vchádzame do mesta Mae Hong Son. Opäť nás ubíja teplo. Horské oblasti tejto časti Thajska sú zradné. Cez deň teplota dosahuje aj 30 stupňov a v noci bez problémov klesá pod 10. Chrám Wat Phra That Doi Kongmu tesne nad mestom prechádzame v rýchlosti. Ani výhľady na zelené špicaté kopce naokolo neporážajú útlm, ktorý prichádza s teplom. Ideme na obed a „domov“.
Asi polhodinu ležíme v posteli, keď nás Danielle začína upozorňovať, že máme pred sebou ešte jednu zastávku. Má na mysli tzv. Long-neck Kayan village, vo voľnom preklade dedinu dlhých krkov kmeňa Kayan.
Long neck Kayan village
Ako to už v pohraničných oblastiach býva, miešajú sa tu rôzne etniká, kmene či národnosti, alebo rovnako ako v prípade Ban Rak Thai, usadia sa tu imigranti zo susedných krajín. V blízkosti Mae Hong Son našli nový domov aj ľudia z kmeňa Kayan, unikajúci pred režimom a vojnami Mjanmarska. Aj keď im thajská vláda udelila azyl, legálne nemôžu pracovať a ich jediný príjem tvoria turisti, ktorých sem láka zvedavosť vidieť vysoké náhrdelníky miestnych žien.
Odkiaľ pochádza táto tradícia nie je úplne jasné. Niektoré legendy tvrdia, že tieto doplnky mali ženy chrániť pred útokom tigra, ktorých ich vďaka nim nemohol zahryznúť do krku. Iné tvrdia, že dlhé krky odpudzovali mužov z iných kmeňov. A ďalšie povery vravia, že je to len obyčajný doplnok krásy.
Aby tých legiend nebolo málo, s dlhokrkými ženami sa spája ešte jedna. Vraví sa, že keď si ženy po rokoch dajú náhrdelník dole, hlava im spadne na stranu a udusia sa. Skúšam si to predstaviť, no netuším, či je to možné.
Ešte pred príchodom do dediny som trochu skeptická. Ako to bude prebiehať? Prídeme tam a budeme sa na ne pozerať? Ideme do ľudskej ZOO či ako?
Prichádzame ku vstupu. Platíme 250 bathov za osobu a čítame, že peniaze idú na podporu ľudí z dediny. Do akej miery to je pravda, neviem. Schádzame po schodoch dole k rieke a za mostom oficiálne vchádzame do dediny.
Opíšem vám ju, nech si ju viete predstaviť. V skutočnosti ide o cca. 300 metrovú úzku uličku so stánkami po stranách, kde v každom predávajú to isté – veci, čo nepotrebujete. A predávajú to ženy s dlhými krkmi.
Moje obavy z ľudskej ZOO sa čiastočne naplnili. Kráčame pomedzi stánky a striedavo pozeráme na tovar a v úsekoch na ženy. Všetkým štyrom nám je to trápne a trochu nekomfortné. Môj zlý pocit zmierňuje iba fakt, že väčšina žien je usmievavá a vyzerajú spokojne. Od jednej ženy si kupujem akési silne aromatické korenie na vdychovanie. Poriadne ostré, až mi oči zalejú slzy.
Pred príchodom do dediny som snívala o krásnych fotkách tradičných žien z pôvodných kmeňov. Takých, aké majú všetci fotografi – cestovatelia. Takých, aké nemá hocikto. Aké by mi možno niekto niekde niekedy uverejnil. Teraz, keď som tu, vzdávam sa tejto predstavy. Vzdávam sa toho byť jedna z desiatok ľudí, ktorí si od týchto ľudí dennodenne pýtajú fotky. Od ľudí, ktorí sa vzdali domova kvôli vojne. Ako píšem, ľudská ZOO.
Venujem im pár úsmevov, pýtam sa na niektoré produkty (fakt som si veľmi chcela niečo kúpiť). Pomaly sa vraciam na začiatok uličky a tlieskam žene, ktorú Bianka spontánne učí hula-hop.
Moje osobné NAJ
Prichádzame domov a opäť na chvíľu zaliezame po postelí. Začína sa ozývať únava. Ani sme si nevšimli, ako sa za oknom objavila tma. V izbe, kde túto noc spíme všetci štyria spolu, prebieha hlasovanie o tom, kto je hladný a odhodlaný vyraziť na night market.
Už keď parkujem skúter si v duchu ďakujem, že som sa nechala prehovoriť na večerný výjazd. Ocitáme sa v ďalšej kapitole rozprávky o severnom Thajsku, pri malom jazere v centre Mae Hong Son. Ohraničujú ho nízke lampy v pravidelných rozostupoch, ktoré súčasne lemujú aj chodník okolo neho. To celé v objatí skromných stánkov na kolesách, so strechou z plastových igelitov a vôňou spáleného oleja vo vzduchu.
Celému obrazu dominujú nádherné pagody na opačnom brehu jazera. Áno, všetky pagody sú nádherné, ale tieto sú niečím špeciálne. Možno svetielkami, ktoré sa ťahajú nielen z nich, ale aj z chrámu za nimi a vyzdobených vežičiek okolo. A možno pokojnou atmosférou, ktorú ani tých pár ľudí potulujúcich sa okolo nechce narušiť vravou. Len kde-tu počuť krik malých mníchov v oranžových habitoch, naháňajúcich sa za múrmi chrámu. Prechádzame uličkami okolo a spoza každého rohu na nás vyskakuje stále nový a nový chrám. Rovnako krásne osvetlený, rovnako tichý. Takmer zabúdame na hlad.
Dlhá cesta na najvyšší vrch Thajska
Štvrtý deň má byť dlhý, aspoň tak vravia Google Maps. Málo zastávok a veľa kilometrov. Vyrážame o 7 ráno a prekvapuje nás chlad, ktorý nám pod preniká pod kožu aj cez niekoľko vrstiev vrátane páperky. Náš taliansky spolupútnik zastavuje a navlieka na seba ešte jednu vrstvu – pršiplášť. Nedočkavo čakáme na prvé slnečné lúče, ktoré ponad kopce a husté lesy prenikajú do údolia až o dve hodiny neskôr.
Síce deň trávime iba v sede, no užívame si ho ako každý iný. Cesta nás vedie pomedzi ryžové polia a banánovníky, cez malé dedinky aj ponad ne. Niekoľkokrát zastavujeme, iba natiahnuť nohy či uložiť momenty na iCloud.
Pagody na streche Thajska
Na našu jedinú oficiálnu zastávku dňa, Doi Inthanon, prichádzame až o 3 poobede. Sme späť v provincii Chiang Mai. Doi Inthanon je známe meno a to hneď z viacerých dôvodov. Je tak nazvaný celý národný park, rovnako aj najvyšší vrch celého Thajska a tesne pod ním, na samotnej streche Thajska, stoja dve mohutné pagody. Dosť dôvodov na návštevu, nemyslíte?
Je to tak, na najvyšší vrch Thajska sa môžete vyviezť na motorke. Povedali by ste, že sa ocitnete vo výške cez 2500 m. n. m.? Cestou hore, v zákrutách pomedzi dažďový prales zmiešaný s borovicami sme opäť vytiahli bundy.
Pri pagodách pod Doi Inthanon je cítiť, že Chiang Mai je neďaleko. Kumuluje sa tu množstvo turistov, ktorých sme nechali za sebou pred dvomi dňami v Pai. Všetci sa tu stretávame, aby sme sa pozreli na stavbu, ktorú dalo postaviť thajské kráľovské letectvo na počesť kráľa a kráľovnej. Pagody – dvojičky (Royal Twins Pagodas) ležia uprostred dobre udržiavaných záhrad a spolu s výhľadom široko-ďaleko sú zastávkou, ktorá je peknou čerešničkou na záver okruhu Mae Hong Son.
Zastavujeme na neskorý obed, ktorý pokročilou hodinou pripomína skôr večeru a vchádzame do mesta Chom Thong, poslednej nocovačky nášho dobrodružstva. Večer sa ešte dohadujeme, ako bude vyzerať záverečný deň. Všetci sme unavení, no večerná debata sa preťahuje až do polnoci. Akoby sme si chceli užiť posledný spoločný večer pred tým, než sa v Chiang Mai opäť rozlúčime a budeme cestovať každý po svojom.
Posledný deň
Ráno si dávame na čas a z postele sa zbierame tesne pred 9. Nevadí, aj tak nás dnes čaká len záverečná zastávka a hodinová cesta domov. Návšteva kaňona v parku Mae Wang trvá menej než hodinu a okrem nás sú tu najmä skupinky thajských dôchodcov, ktoré si robia skupinové pri každom druhom strome. Nie, nehejtím, je to úžasné 😊. Zas a znova nás ničí teplo. Sadáme si na studený kokos.
Po kaňone sa rozdeľujeme. Bianka a Danielle idú ešte na dva chrámy, my to vzdávame a mierime naspäť do Chiang Mai. Celkom sa teším sa najbližšie dni, ktoré strávim iba za notebookom.
Už na začiatku cesty som vedela, že Mae Hong Son bude neobyčajný zážitok. Myslím si to aj teraz – o týždeň na to pred stanom v meste Chiang Rai, posledný deň v Thajsku. Zajtra prekračujeme hranice do Laosu.
