Almeria – úvod do Cabo de Gata

Národný park Cabo de Gata – Níjar, ako sa celým menom nazýva, leží v provincii mesta Almeria – najbližšom väčšom meste pri vstupe do parku, odkiaľ sem vyráža väčšina turistov. Prístavné mesto na brehoch Stredozemného mora za chrbtom skrýva polo púštnu krajina, vďaka čomu je Almeria známa ako jedna z najsuchších a najteplejších oblastí v Európe.

Veľký dojem na mňa urobila silná prítomnosť maurskej kultúry. Vzhľadom na to, že sa stále nachádzame v Andalúzii, by ma to asi nemalo prekvapiť. Faktom však ostáva, že Almeria leží stovky kilometrov vzdialená od pobrežia Afriky či srdca niekdajšieho maurského kráľovstva, takže rozsiahlosť arabského územia na európskom kontinente mi príde až neuveriteľná.

Boli to práve Maurovia, ktorí v roku 955 mesto založili. Názov Almeria je v pôvodnom arabskom znení Almairiyya, teda zrkadlo mora. Postupne sa mesto vyformovalo na prístav a stalo sa centrom obchodu cordobského chalifátu. Veľký význam zohrával obchod s hodvábom.

Najväčšiu spomienku na maurskú minulosť stelesňuje pevnosť Alcazaba, ktorá v tichosti drží prvé miesto ako najväčšia maurská pevnosť v celej Andalúzii. Dodnes zachované obranné hradby týčiace sa nad mestom bude to prvé, čo si všimnete pri príchode do Almerie.

Za návštevu stojí aj pozoruhodná katedrála Encarnación de Almería, ktorá masívnymi kamennými stenami, strážnymi vežami a minimom veľkých okien nie náhodou pripomína obrannú pevnosť. Obraz dnešnej katedrály vznikol v 16. storočí, keď pôvodnú katedrálu zničilo zemetrasenie. Katedrála v Almerii je jednou z mála španielskych chrámov so skutočným obranným charakterom.

Zvyšok času v Almérii sme už len blúdili úzkymi uličkami, kde-tu nakukli do driemajúcich obchodníkov a študovali vystavené jedálne lístky reštaurácií, ktorým dominovali kuskus a tajin, typické severo-africké jedlá.

Z tieňa úzkych uličiek pripomínajúcich mediny si nás slnko privolalo na modernú promenádu, ktorá oddeľovala kaviarne a reštaurácie od piesočnatej pláže. Aj vo februári tu polihovali ľudia na dekách a vystavovali tvár teplým lúčom. Silu slnka zmierňoval neutíchajúci vietor, na ktorí sú vždy pripravení miestni kite surferi. Modrú oblohu tak okrem morských vtákov križovali aj farebné padáky.

Národný park Cabo de Gata v Španielsku

Opustili sme Almeriu a po necelej polhodine jazdy sme prechádzali dedinkou San Miguel de Cabo de Gata, jednoducho len Cabo de Gata. Tak ako všetky ostatné, ktoré sme v parku prešli, aj táto je len malá a chudobná dedinka, kde ľudí živí najmä rybolov a zber soli na susedných soľných pláňach. Inak sa v dedinke vlastne nič nedá vidieť.

V miestnom obchode sme nakúpili zásoby na ďalšie dni a pokračovali sme len o kúsok ďalej do časti La Fabriquilla. Po pravej strane sme míňali dlhú piesočná pláž, po ľavej soľné pláne, na ktorých sme rozoznávali obrysy plameniakov, a pred nami sa dvíhali kopce sopečného masívu Sierra de Cabo de Gata. Už tu sme začínali tušiť, že sme prišli na unikátne miesto.

Cabo je Gata je najmladší národný park v Španielsku, založený v roku 1987 a s rozlohou len 460 km², pričom dĺžka pobrežia je iba 63 kilometrov. Malá rozloha však ukrýva neskutočné prírodné bohatstvo, ktoré je unikátne nielen v Španielsku, ale v celej Európe.

Geologicky Cabo de Gata vznikol vďaka podvodnej vulkanickej činnosti a podvodným erupciám. A práve podmorský svet tvorí najväčšie prírodné bohatstvo parku. Súčasťou Cabo de Gata sú aj chránené morské rezervácie s lúkami morskej trávy posidonia, ktorá sfarbuje plytké vody pri brehoch do gýčovo modrej, pričom táto rastlina tvorí kľúčový ekosystém Stredozemného mora.

Národný park Cabo de Gata v Španielsku nie je oficiálne deklarovaný ako púšť, no i tak sa zaraďuje medzi najsuchšie miesta Európy. Ročne zaprší len pár dní a priemerná teplota je 18 stupňov. Kvôli vysokým teplotám počas leta je ideálny čas na návštevu parku skorá jar alebo neskorá jeseň.

My sme v Cabo de Gata strávili 2 týždne vo februári a nemohli sme si vybrať lepší čas. Inak zosušená vegetácia bola krásne zelená a miešala sa s rozkvitnutými žltými kvetmi a červeným divým makom, ktoré boli v tomto roku vďaka extrémnym dažďom krajšie než obyčajne. Vyššie v kopcoch boli pláne posiate fialovou farbou zakvitnutej materinej dúšky, ktorú sme skôr zacítili ako uvideli. Asi tušíte, aké čaje sme pili po večeroch.

Február okrem iného ponúkal aj ideálne teploty na turistiky, ktorých sme v Cabo de Gata podnikli hneď niekoľko. Jediné mínus miernych teplôt bolo studené more a nemožnosť šnorchlovať, čo nám znemožnilo spoznať významnú časť tohto unikátneho prostredia.

La Fabriquilla, náš prvý domov v Cabo de Gata

Prvé dni v Cabo de Gata sme strávili v časti La Fabriquilla, ktorej názov je odvodený zo starej olovenej huty, ktorá dnes už neexistuje. Výhodou cestovania s campervanom je, že keď sa vám niekde zapáči, jednoducho ostanete. To sa nám presne stalo. Tri dni sme posedávali pred dodávkou, vychutnávali si slniečko, varili alebo si išli so západom slnka zabehať po drevenej promenáde popri dlhej pláži Cabo de Gata. Z terasy jediných dvoch podnikov v tejto časti parku nás sledovali usmiati ľudia pri pohári vína a klesajúce slnko pomaly maľovalo na krajinu oranžový odtieň.

Počas dní v La Fabriquilla sme sa cez okno našej obytky pozerali na kopce nad nami, ktoré nás priam vábili. A tak sme jedno poobedie vymenili sandále za tenisky a sledovali chodník zaznačený v offline mapách Mapy.cz.

V realite sa cesta cez pichľavý vysušený buš podobala turistickému chodníku iba vzdialene a na strmom kamenistom svahu sme to párkrát chceli otočiť. Odhodlanie bolo našťastie silnejšie a tak sme za menej ako hodinu a pol sedeli na kopci Cerro Los Carlos a sledovali z výšky nádherné pobrežie Costa de Almeria.

Na východe sme zazreli ikonický maják, ktorý v noci osvetľuje mys Cabo de Gata. Už počas rímskych a fénických čias slúžila táto oblasť ako navigačný bod, čo naznačujú aj početné zrúcaniny strážnych veží v okolitých svahoch.

San José, metropola Cabo de Gata

Po dňoch v La Fabriquilla sme si to namierili len pár kilometrov vedľa, do najväčšieho mesta v Cabo de Gata. Aj keď hovorím o najväčšom meste, stále ide o malú bielu dedinku s veľkosťou asi 900 trvalých obyvateľov a s ospalou atmosférou, ktorá vystihuje celý národný park. Ticho, pomalosť a pokoj, o tom je Cabo de Gata.

San José síce má svoju vlastnú mestskú pláž a malú infraštruktúru pre turistov aj miestnych, no na ďalších pár dní sme zakempili na vzdialenejšej pláži Playa de los Genoveses, údajne na jednej z najkrajších pláži v Španielsku.

Pláž sme objavili počas pobrežnej túry zo San José na pláž Cale Monsúl, ďalšiu ikonickú pláž v Cabo de Gata. Počas 6 kilometrov sme prešli cez niekoľko opustených pláží, na ktorých sme ledva stretli živú dušu. Pláže lemovali mohutné skalné útesy pozostávajúce prevažne z andezitu a dacitu, typických vulkanických hornín.

Mnohé skalnaté tvary, ktoré sme videli v okolí, nazývajú geológovia vankúšová láva. Je to typ sopečnej horniny, ktorá vzniká, keď sa láva vyleje pod vodou a pri rýchlom ochladení vytvorí zaoblené, „vankúšom“ podobné útvary.

Rovno nad plážou Monsúl leží ďalší prírodný skvost – fosílna (skamenená) duna, ktorá vznikla pred tisícami rokov, keď vietor navial piesok do klasickej piesočnatej duny. Piesok v priebehu rokov pôsobením tlaku a minerálov spevnel, takže výsledkom je duna, ktorá už nie je pohyblivá. Dramatická scenéria pláže Monsúl musela nadchnúť aj Stevena Spielberga, ktorý si túto lokalitu vybral na natáčanie scén z filmu Indiana Jones a posledná krížová výprava.

Na plážach v Cabo de Gata som si zamilovala najmä to, že sú všetky stále divoké a skoro nedotknuté. Vďaka ochrane prírody tu nenájdete hlučné bary ani lehátka so slnečníkmi. Len ticho rušené šumom vetra, ktorý sa v tejto časti Pyrenejského polostrova vie prihlásiť o slovo.

Flóra a fauna v Cabo de Gata

Aj keď sa pohybujeme v suchej polo púštnej oblasti, neznamená to, že tu nie je život. Naopak, na fungovanie v Cabo de Gata sa adaptovalo vyše tisíc druhov rastlín, z ktorých druhy ako napríklad drobné biele kvietky Helianthemum almeriense alebo Antirrhinum charidemi rastúce v skalných stenách sa označujú ako endemity.

Mnohé z rastlín v Cabo de Gata so suchom bojujú pomocou dlhých vyvinutých koreňov, ktoré sú schopné nasávať vodu z hlbších častí zeme. A nesmieme zabúdať ani na dôležitú flóru pod hladinou Stredozemného mora.

Zo zvierat sa tu darí najmä vtáctvu a to hlavne orlovi krátkoprstému, rôznym druhom čajok a bahniakov, ale aj spomínaným plameniakom ružovým. Z väčších cicavcov môžete horách stretnúť divoké kozy a iberské kozorožce, líšky aj menšie hlodavce, no my sme sa dostali do stretu len s hadom križujúcim kamenistý chodník. Nie je výnimočné, že pri šnorchlovaní na pobreží Cado de Gata zazriete medzi stovkami rybičiek aj morského koníka alebo medúzu.

Krátery a vulkány sopečnej krajiny

Kde je sopečné pohorie, tam sú aj vulkány. Mnohé z tých, ktoré sa v Cabo de Gata nachádzajú, ležia pod hladinou mora. Najkrajšiu ukážku prehistorického vulkánu vo vnútrozemí ponúka sopka Majada redonda, ktorej steny ležia nad dedinkou Presillas Bajas. Práve tam sme sa vybrali, keď sme sa po pár dňoch na Playa de los Genoveses rozhodli posunúť ďalej.

Nad Presillas Bajas začína krátky 3 kilometrový chodník pozdĺž vyschnutého koryta rieky, ktorý nás doviedol priamo do srdca krátera. Hoci prechádzka bola krásna, boli sme sklamané, že sme ostali bez výhľadu na kráter z vtáčej perspektívy. To rýchlo vyriešili Mapy.cz, na ktorých sme našli malý, v realite opäť takmer neviditeľný chodník na kopec bez mena. Konečne sme mali kráter na dlani.

Z krátera sme sa vybrali len pár kilometrov ďalej, na pláž Los Escullos, ktorá takisto patrí medzi najospevovanejšie v Cabo de Gata. Leží neďaleko malej a ospalej dedinky La Istela del Moro, ktorú v lete turisti vyhľadávajú kvôli peknej šnorchlovačke. Tu sme opäť strávili niekoľko krásnych dní.

Z Los Escullos sme podnikli ešte dve pešie túry – jednu po pobreží smerom späť na San José, druhú na vrch Cerro Peñones, ktorý je takisto súčasťou krátera Majada redonda, takže sme mali možnosť vychutnať si pohľad na kalderu aj z druhej strany.

Nedávna banícka minulosť

Počas výstupu na Cerro Peñones sme si nemohli nevšimnúť rozsiahle lomy vo východnej časti parku. Banícky priemysel je s Cabo de Gata silne spojený a neprebieha len posledných pár rokov. To, čo sme z chodníka videli boli bane, v ktorých sa ťažilo zlato už v časoch stredoveku.

Nielen zlato, ale aj striebro a v menšom meď, železo či olovo sa vo viacerých lomoch a baniach ťažilo až do 60. rokov minulého storočia, kedy sa ťažba prestala ekonomicky vyplácať. Dnes už tieto oblasti patria do chráneného územia národného parku a ťažba je zakázaná.

V súvislosti s horninami nesmiem opomenúť ani polodrahokami a vzácne minerály, ktoré sa tu tiež vyskytujú. Koniec koncov, aj podľa jedného z nich je pomenovaný tento národný park. V stredoveku ho Španieli nazvali Cabo de Agates, teda Mys achátov, čo odkazovalo na prítomnosť kameňov vo vulkanickej pôde.

V Cabo de Gata ostali po banskej minulosti už len opustené bane, technické konštrukcie a banícke budovy, ktoré slúžia ako historické pamiatky a múzeá. Za nimi sa môžete vydať do mesta Rodalquilar, kde v lokálnom múzeu bližšie spoznáte banícku históriu.

My sme cez Rodalquilar prešli až na pláž Playazo de Rodalquilar. Cesta k nádhernej pláži obklopenej útesmi a starou zrúcaninou nás viedla cez dolinu Rodalquilar, ktorá tvorí dno ďalšieho krátera v Cabo de Gata.

Las Negras a hipisácka komunita

S našim postupom viac na východ sa menil ráz krajiny. Vytratili sa vysoké kopce posiate zelenou vegetáciou a okolitá príroda sa zmenila na nízke skalnaté kopce a suchý buš. Dorazili sme do dedinky Las Negras, ktorá sa veľkosťou aj rýchlosťou života podobala na všetky predošlé.

Z Las Negras sme podnikli poslednú turistiku v Cabo de Gata. Popri pobreží sme sa po širokom kamenistom chodníku vydali na nádhernú pláž Cale San Pedro, kde sa inak ako pešo alebo loďou nedá dostať.

Po 5 kilometroch sa nám otvoril výhľad za azúrovo modrú zátoku, starú zrúcaninu a dolinku stúpajúcu od mora medzi kopce. Ako sme schádzali k pláži, uvedomili sme si, že vchádzame do malej komunity ľudí, ktorí sa tu usadili v starých opustených domoch a vedú alternatívny spôsob života.

Neskôr sme zistili, že hippie komunita tu žije už asi 40 rokov. Počet ľudí sa neustále mení, no odhadom tu trvalo žije asi 50 ľudí, ktorí s živia najmä predajom remeselných výrobkov, nápojov a potravín turistom.

Agua Amarga – rozlúčka s národným parkom Cabo de Gata

Z Las Negras sme sa postupne presunuli do posledných častí národného parku. Na východnej hranici leží malá a pokojná dedinka Agua Amarga, s peknou plážou a bezbariérovým prístupom. Ako všetky dediny v Cabo de Gata, ani táto okrem relaxu, šnorchlovaniu a pár miestnych reštaurácií neponúka veľa.

Preto sme hneď na druhý deň vyrazili k pláži Playa de los Muertos, ktorá tiež bojuje o titul najkrajšej. V ten deň mali smolu na zamračené počasie a chýbajúce slnečné lúče, ktoré by dodali moru ten idylický modrý odtieň a tak sme z Playa de los Muertos ostali trochu sklamané. Začínali sme tušiť, že to najlepšie v Cabo de Gata máme už za sebou.

Dali sme šanci ešte malej pláži Playa de Coral, na ktorú sme dostali odporúčanie od jednej van liferky, ktorú sme po ceste stretli. Ani táto pláž sa zďaleka nechytala na „naše“ Playa de Los Genoveses či Los Escullos. Naštartovali sme dodávku a vyrazili smerom na prvé veľké mesto Carboneras, aby sme doplnili zásoby po 2 týždňoch obklopených krásnou pustatinou národného parku Cabo de Gata. Tu táto neskutočná a unikátna prírodná rezervácia končí.

Čo vidieť v Seville – 19 vecí v najkrajšom meste Španielska

Camperom po Costa de La Luz v Španielsku

10 najkrajších vecí v španielsko meste Cádiz

Prečítajte si ďalšie blogové články zo Španielska

Príspevok Národný park Cabo de Gata v Španielsku – skrytý klenot Andalúzie je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Ojén – andalúzska biela dedinka

Prvá zastávka nás vzdialila od pobrežia do kopcov, v ktorých sa ukrýva maličká biela dedinka s názvom Ojén. Tvorí ju len malé námestie, úzke uličky a jaskynné útvary tesne nad mestom, ktoré ponúkajú netradičný pohľad na mestečko. Nechcelo sa nám posedávať na káve,takže návšteva Ojénu netrvala dlho. Počasie na zajtra predpovedalo krásny deň. Odviezli sme ešte vyššie do kopcov a noc strávili na parkovisku, kde začína túra na vrch La Concha.

La Concha – posledná turistika v roku 2025

Ráno nás zobudil chlad. Teplomer hlásil, že vonku je rovná 0 a o správnosti tohto údaju nás utvrdzovala srieň na tráve a listoch stromov. Aj preto sme ráno kopli do vrtule a prvý úsek kráčali rezko. Okrem chladu sme bojovali aj s veľkou skupinou Holanďanov, ktorí kráčali podobným tempom ako my, celý čas bľabotali a kazili moju predstavu tichého rána na chodníčku lesom. Na chvíľu som si dala za osobný cieľ predbehnúť ich, čo znamenalo ešte viac zrýchliť tempo a riskovať to, že Nike sa môj nápad s turistikou prestane páčiť.

Skupinu sme nechali za sebou a asi po hodine sa dostali nad les. Zhodili sme prvú vrstvu oblečenia, spomalili krok a konečne si začali užívať slnečný deň. Mierne stúpanie po stráňach kopcov nám dovoľovalo pokukávať po pobreží Costa del Sol cca. 1000 metrov pod nami. Najzaujímavejšia časť túry bol krátky úsek cez skaly podporený reťazami.

Prišli sme do malého sedielka, odkiaľ sme uvideli La Conchu. Snažili sme sa uvidieť v nej mušľu, keďže tak sa vrch nazýva. Nepodarilo sa. Zo sedielka to bolo na vrchol ešte takmer hodinu. Po troch sme boli konečne hore.

La Concha leží vo výške 1215 m.n.m. v pohorí Sierra Blanca a ponúka krásne výhľady od Malagy po Gibraltár. Zjedli sme desiatu, urobili pár fotiek a odchádzali práve vtedy, keď dorazila ukecaná skupinka.

K autu sme zbehli rýchlo, no posledný úsek sa aj tak trochu niesol v duchu „kedy tam už budeme“. Po príchode sme hneď spravili obed a hľadali miesto na spanie na ďalšiu noc. Je to jasné. Ďalšia zastávka je Estepona.

Estepona

Estepona prekvapila. Možno aj preto, že sme netušili, že prichádzame do ďalšieho biela mesta. Kým v lete utekáte pred davmi turistov, v zime sa skôr potešíte, keď mestá nie sú úplne mŕtve. Estepona nebola. Večer som si ukradla čas pre seba a išla sa prejsť po promenáde pri mori. Na terasách aj po 8 večer stále sedeli ľudia a vyzerali tak spokojne, že ma stiahli medzi seba na jedno pivko.

Na druhý deň sme objavovali Esteponu za svetla. Zavolalo si nás niekoľko obchodíkov, no odišli sme len s vonnými tyčinkami. Keď už sme prešli mesto krížom krážom a poobzerali asi všetky farebné črepníky na stenách, sadli sme si na smoothie do Ikigai Tribe Café a otvorili na 2 hoďky notebook. Áno, keď človek cestuje a pracuje, často so sebou nosí noťas a sliedi po príjemných kaviarňach so zástrčkami pri stolíkoch. Niekedy je to otrava, no väčšinu času príjemné. Koniec koncov, lepšie ako stále tá istá kancelárska stolička.

Bol 31. január. S rokom 2025 sme sa rozlúčili v miestnej talianskej reštaurácii na margharite, na ktorej som sa v Taliansku po ceste sem stala závislou. Cez mesto sme prešli naspäť domov a na večer preparkovali na výhľad asi 20 minút nad mestom. Chceli sme Oskara ušetriť od novoročného búchania petárd. Okrem toho, nie každý Silvester máme možnosť sledovať ohňostroje po pobreží Španielska.

Gibraltár – zo Španielska sme prekročili do Anglicka

Z blatistého pľacu, kde sme strávili Silvestra, nás vyhnal lejak. Plánovali sme tam stráviť ešte jeden deň, no riskovali sme zapadnutie. Padlo rýchle rozhodnutie a čerstvo navarený obed sme jedli na parkovisku pri Gibraltáre, s výhľadom na skalu The Rock.

Ráno nás zobudil jemný dážď a silný vietor. Po raňajkách sme nechali zamknuté auto v Španielsku a pešo prešli do Gibraltáru. Už sa hraniciach nás privítal pán so silným britiš akcentom, pri ktorom sa človek musí sústrediť na 120%, aby rozumel aspoň polovicu.

Z ničoho nič sme sa ocitli v inom svete, inej krajine. Krížom cez letisko, na ktorom denne pristanú len 3 či 4 lietadlá z Británie sme prišli do rozostavaného mesta s nádychom metropoly, ktorú navodzovali vysoké presklené mrakodrapy.

Autobusom sme sa odviezli na koniec Gibraltáru – k mešite a majáku nad útesmi. Čajky plachtili v silnom vetre. Sledovali sme Afriku oproti. Pešo sa vybrali po pobreží naspäť. Míňali sme vodopád, delá, pevnosti, a dorazili sme späť do časti Irish town, ktorá boli zaplavené turistami. Anglicko pripomínala architektúra aj červené telefónne búdky. Často sme uvažovali o tom, aké je to asi žiť v takomto mini mestskom štáte s trochu zvláštnou atmosférou.

Cez hranice sme bez kontroly prešli späť do Španielska, nasadli do auta a 2 upršané dni sme prečkali pri malej pláži neďaleko, s výhľadom na Gibraltár a obrovské dopravné lode lenivo tiahnúce na prieplav.

Biele mesto č. 3 – Castellar de la Frontera

Mnohí tvrdia, Costa de la Luz začína Gibraltárom. To pravé Pobrežie svetla však začína až neďalekou Tarifou. Tam sme smerovali menšou obkľukou, opäť ďalej od pobrežia. Intenzívne upršané dni a žiadne slnko nedodávajú energiu našim solárom, takže sme sa potrebovali po ceste nabiť.

Castellar de la Forntera je romantické biele mestečko, ktoré, žiaľ, v tomto období zaraďujem do kategórie „mŕtve“. Ponorené v bielej sme občas mali dojem, že v meste nežije ani živá duša. Až neskôr sa otvorili prvé obchodíky a v debate s predavačkou sme sa dozvedeli, že turisti prichádzajú aj teraz, hoci málo. Nič sme nekúpili a do navigácie hodili mesto Tarifa.

Tarifa, Španielsko – brána do Costa de la Luz

Tarifa bola láska na prvý pohľad. Neviem prečo, proste bola. Pridali sme sa k desiatke ďalších kemperov a zaparkovali na veľkom parkovisku nad mestom, s výhľadom na oceán a pláže tiahnúce sa ďalej na západ. Na pozadí sa dali rozoznať stavby marockého mesta Tanger.

Do centra sme to mali len pár minút pešo a hneď na hranici starého mesta zavoňali Maurovia, tak ako vo veľkej časti južného Španielska. Veľký podiel na tom majú hradby a kupolovité strechy budov v kombinácii s palmami, všetko v žltom podtóne.

V Tarife si nás neopantali historické pamiatky, hoci kostol Inglesia de San Mateo Apostól je krásny zvonku aj zvnútra. Išlo skôr o atmosféru, artesanal obchodíčky s vyloženým tovarom na ulici, hipsterské kaviarne a cerveserie (malé pivárničky), ktoré potešili oko, aj keď v nich človek nesedel.

Ako sme skoro zistili, Tarifa nie je veľké mesto. Také máme rady, lebo človek rýchlo spozná uličky, prestane sa pohybovať s navigáciou a rýchlejšie sa udomácni. Tak sa stalo aj nám, hoci sme v Tarife prežili len spokojné 3 dni.

Poobedia sme trávili prechádzkami po dlhej piesočnatej pláži, typickej pre Costa de la Luz. Krvavo červené západy slnka nad Atlantikom znamenali prechod z teplého dňa do chladného večera. Silný vietor nikdy úplne neustával, len občas zoslabol, no nezdalo sa, že by to niekomu prekážala. Ani nám nie. Akoby všetci prirodzene akceptovali, že takto to na pobreží blízko Afriky proste je. A kitesurferi z toho vyťažili maximum. Z nepríjemnej skutočnosti vytvorili svoju vášeň.

TIP: Tarifa je krásna. Fakt. Presvedčte sa v článku Tarifa – návšteva najjužnejšieho bodu Európy.

Najkrajšia pláž na Costa de la Luz – Bolonia

S Tarifou sme sa lúčili ťažko, no povedali sme si, že dlhšie by sme sa tu už iba zbytočne poflakovali. Nadopované krásou Tarify a divokého pobrežia, ktoré sa tiahlo do neznáma, sme vyrazili na pláž, ktorú nám odporučili 2 kamoši a veľa ľudí o nej hovorí ako o najkrajšej pláži na Costa de la Luz.

Cestovanie obytnou dodávkou po Costa de la Luz je najlepší spôsob, ako túto časť Španielska spoznať. Môžete tak spraviť ešte na požičanom aute, ale auto nie je dom. Verejná doprava existuje len medzi väčšími mestami a robiť si zachádzky na malé pekné miesta je prakticky nemožné. A nedostali by ste sa ani na Bolonia beach, na ktorú pre prichádzali popri starých rímskych vykopávkach, dnes robených ako múzeum.

Po drevených schodoch sme zišli na rozprávkovú pláž, po ktorej sa okrem nás prechádzalo len pár ľudí. Na jednej strane ležala hora, na druhej sa dvíhali pieskové duny, po ktorých sme vyšli až hore. Ticho tohto miesta rušili len vlny rozbíjajúce sa o pobrežie. Tu sa Costa de la Luz stala mojim osobným symbolom pokoja.

Zahara de los Atunes – biele mesto tuniakov

Oprášili sme si piesok z nôh, obuli topánky a zamierili do ďalšieho bieleho mesta na pobreží Costa de la Luz. Pokračovali sme len o kúsok ďalej, do andalúzskeho bieleho mesta Zahara de los Atunes. V minulosti bolo malou rybárskou dedinkou, preslávenou lovom tuniakov, čo sa prenieslo aj do názvu mesta. Dnes už žije najmä z turizmu, krásnych pláží a divokých vĺn, ktoré volajú surferov z celého sveta.

Práve pláž bola najkrajšou časťou mesta. Zahara de los Atunes na pobreží Costa de la Luz v januári upadla do zimného spánku a prebudí ju až turistická sezóna. V celého mesta žila len terasa miestnej cerveserie.

Barbate – málo obľúbené mesto na pobreží Costa de la Luz

Aby som bola úprimná, do Barbate nás pritiahlo veľké parkovisko blízko pri lese, ktoré dovoľovalo Oskarovi voľne sa pohybovať po okolí. Odvďačil sa ako správna mačka a do dodávky nám priniesol myš, ktorá s nami cestovala ešte 3 dni.

Podobne ako Zahara de los Atunes, aj Barbate je spojené v lovom tuniakov. Na pobreží leží malý prístav, z ktorého aj dnes rybári vyrážajú na more. Najkrajšia časť mesta je, čuduj sa svete, široká pláž, ktorú po strane lemujú biele budovy a červený maják.

Pri prechádzke mestom sa mi Barbate javilo ako miesto, ktoré si zachovalo pravú tvár a turisti si ju zatiaľ nesformovali na klasické prímorské letovisko. To ale neznamená, že na nich nie je pripravené. Koniec koncov, Barbate bolo kedysi obľúbenou dovolenkovou destináciu španielskeho diktátora Franca.

Vejer de la Frontera – biele mesto, ktoré nás chytilo za srdce

Prestala som rátať biele mestá, ktoré sme v Andalúzii navštívili. Bolo len v tomto článku ich spomínam 5. Vejer de la Frontera bolo jedným z najkrajších, ktoré sme po ceste obytnou dodávkou v Španielsku navštívili.

Do mesta sme prišli v čase, kedy začali ožívať výklady obchodíkov a čašníci vykladali stoly na terasy. Prešli sme hornou časťou mesta, popri starých hradbách až k niekoľkým výhľadom na mesto zasadené v kopci. Bielu farbu rozbíjali zelené rastliny pri dverách domov a kvety vo farebných črepníkoch na stenách.

Vejer de la Frontera nie je honba za atrakciami, ale za pocitom. Tu môžete pocítiť Andalúziu.

Späť k oceánu do Los Caños de Meca

Doobedu v pueblo blanco, poobede pri oceáne. Cestovanie camperom po Costa de la Luz je pestré. ZenVanka nás doniesla do malej dedinky Los Caños de Meca, ktorú tvorí prakticky len pár domov a, samozrejme, divoká piesková pláž. Nepriťahuje ani tak turistov, ako surferov, pre ktorých sú vlny v tejto oblasti zemou zasľúbenou. Nás pritiahla prechádzka po pláži. Tie sa na Costa de la Luz stali nečakane našou pravidelnou meditáciou.

Pozbierali sme pár mušlí, sledovali surferov hrajúcich sa s vlnami a prešli až k majáku na konci pláže. Bosé nohy sme si omočili v studenom oceáne a neskôr sme ZenVanku nasmerovali k najkrajšiemu miestu, ktoré sme v Španielsku objavili.

Surferská dedinka El Palmar

Prišli sme do dedinky El Palmar, ktorú od oceánu delí len pláž. Všetko dôležité sa dialo na jednej ulici. Terasy barov boli natočené k pláži, odkiaľ sme hneď prvý večer sledovali západ slnka pri živej hudbe. Španielskej. Ľudia tancovali. Muži aj ženy. Vo vzduchu voňala marienka. Všetci zabalení v šáloch, ale s úsmevom na tvári. Užívali si. Hneď nám bolo jasné, že tu chceme na pár dní ostať. Takouto atmosférou sme sa potrebovali na moment obklopiť.

Na druhý deň sme zašli do najbližšej požičovne surfov. Obsluhoval nás Charly, z ktorého sme si posledný večer spravili kamoša. Natiahli sme sa do neoprénov a hodili sa do ľadového, gýčovo modrého oceánu. Za hodinu sme chytili 2 vlny a omrzli nám chodidlá. Šťastné.

Z El Palmaru sa odchádzalo ťažko. Pokúsili sme sa vybaviť si dobrovoľníctvo v spomínanej požičke surfov a vedľajšom bare, ale neúspešne. Charly bol milý a loboval za nás. Nepodarilo sa. Nevadí. Odišli sme, lebo o pár dní chceli byť v komunite v Portugalsku, kde sme mali stráviť pár týždňov. Vtedy sme ešte nevedeli, že to 2 dni pred príchodom padne.

Biely Conil de la Frontera

Z El Palmaru sme nešoférovali ďaleko. Zaparkovali sme v meste Conil de la Frontera, v bielom meste už ani neviem koľkom. V supermarkete sme si kúpili vývar na thajskú polievku a mestom prešli na pláž a späť k autu. Viac ako mesto nám nadchla predstava teplého zeleninového vývaru. To najlepšie, čo sme mohli uvariť počas sychravého dňa.

Milovaný Cádiz

Cádiz bol na zozname zastávok už dlho. Bez neho by sme zo Španielska neodišli. Jedno z najstarších miest Európy, v ktorom prítomnosť iných národov cítite už pri vjazde do mesta. Kupolovitý kostol so zlatou strechou, ikona mesta inak pokojného, s vôňou oceánu v uliciach. Jedno z najkrajších miest, ktoré sme v Španielsku navštívili.

TIP: O Cádize som napísala samostatný článok, ktorý vás prevedie mestom. Pozrite si 10 najkrajších vecí v španielskom meste Cádiz.

Posledná zastávka camperom po Costa de la Luz – Jerez de la Frontera

Posledná zastávka po Costa de la Luz a pre nás na čas aj v celom Španielsku sa volala Jerez de la Frontera. Málo známe mesto, ktoré prekvapilo. Krásne historické centrum s minimom turistov nám ukazovali, že už sme v kúte Španielska.

Nechcene sme navštívili aj miestny Alcazar a zoznámili s Arabskou históriou mesta. Z Alcazaru sme mali výhľad na katedrálu neďaleko. Kostolov, chrámov a katedrál sme na tejto ceste minuli už desiatku, ale táto vynikala. Prestavaná z mešity na kostol, pričom sa v nej mieša barok, gotika a neoklasicizmus.

Okrem to pamiatok má Jerez aj nehmotné bohatstvo. Je považovaný za kolísku flamenca a španielskeho vína sherry. Unikátnym zážitkom v Jereze je návšteva bodegy, kde môžete pozorovať výrobu, ale aj ochutnávku tohto vína.

Víno sme neochutnali, no za to sme si na miestnom trhu kúpili pol kila nefalšovaných churrosiek. Časť sme zjedli priamo na trhu aj so šálkou horúcej čokolády, zvyšok sme si odložili na cestu k portugalským hraniciam.

Čo vidieť v Barcelone – zoznam 12+ vecí

Do Španielska po stopách Salvadora Dalího

Elche a Orihuela – Maurova v okolí Alicante

Čo vidieť v Seville – 19 vecí v najkrajšom meste Španielska

Príspevok Camperom po Costa de la Luz v Španielsku je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Najväčšou výhodou cestovania vanom je, že môžete zastaviť kdekoľvek a úplne odpadá otázka „ako sa tam dostaneme.“ ZenVanka nám dovolila spoznať aj miesta, ktoré sa v bežných itinerároch nenachádzajú. Práve takéto miesta ma priviedli k záveru, že mnohé španielske TOPky v mojom osobnom rebríčku nie sú španielske TOPky. Vyhľadávaná Valencia bola snáď najväčším španielskym sklamaním. Prosím, odpustite mi všetci, ktorí Valenciu milujete.

Po Valencii sme si s Nikou povedali, že najvyhľadávanejšie letoviská sú miesta, ktorým sa chceme vyhnúť. Na jednej strane nič moc, keďže píšem cestovateľský blog a nepíšem o miestach, ktoré má toľko ľudí v hľadáčiku. Na druhej strane však nechcem zapredať svoju cestovateľskú dušu čítanosti môjho malého blogu. A tak padlo rozhodnutie: Alicante obídeme oblúkom a zamierime o niečo severnejšie. Vydali sme sa k menej známym mestám, ktoré svoj šarm uchovávajú v autenticite.

Vitajte v Elche neďaleko Alicante

Do navigácie sme zadali Elche (vyslovuj Elče). Zaparkovali sme blízko železničnej stanice a do mesta vhupli popri fontáne s obrovskou španielskou vlajkou. Na pravej strane nás otvorená brána pozývala prejsť sa chodníčkami palmového parku. Ak je Elche, vo valencijskom dialekte Elx, niečím známe, tak sú to práve datľové palmy.

Elche v sebe ukrýva veľkolepú palmovú oázu, ktorú vo 8. storočí zriadili Arabi a vybudovali premyslený zavlažovací systém používaný doteraz. V celom meste rastie viac než 200 000 palmám, ktoré v minulosti slúžili prevažne na poľnohospodárske účely a produkovali ďatle. Palmový háj v Elche je dnes najväčším v Európe, jedným z najväčších na svete, zaradený v UNESCO a určite patrí medzi to hlavné, čo vidieť v Elche.

Prešli sme ku hradu Alcázar de la Señoría, ktorý v minulosti slúžil ako obranná pevnosť. Impozantne pôsobia valcovité veže a palmy okolo jej dodávajú exotický nádych. V okolí pevnosti sa nachádzajú dôležité archeologické náleziská a pozostatky základov, ktoré pripomínajú vrstvy dejín Elche – iberské, rímske, islamské aj kresťanské.

Už od pevnosti je viditeľná bazilika Santa María, najkrajšia stavba, ktorú v Elche môžete vidieť. Základy kostola stoja na starobylej mešite, ktorú najviac pripomína modrá dlaždicová strecha viditeľná z viacerých miest v meste. Úplnú krásu baziliky doceníte až keď sa postavíte pred vyrezávaný vchod. Detailnejší pohľad vás na pár chvíľ určite zdrží.

Bazilika Santa María v Elche sa každoročne stále dejiskom miestneho festivalu Misterio de Elche. Ide o stredoveké liturgické divadelné predstavenie o Nanebovzatí Panny Márie, ktoré sa hrá každý rok v auguste a je zapísané ako nehmotné kultúrne dedičstvo UNESCO.

TIP: Chcete vykročiť ešte viac mimo vychodených turistických chodníkov? Inšpirujte sa našou cestou camperom po pobreží Costa de la Luz, najkrajším pobrežím v Španielsku.

Pokračujeme po Elche

Zvyšok návštevy mesta Elche sme sa nechali viesť uličkami, ktoré si nás zavolali. Tesne pred Vianocami boli vyzdobené budovy aj palmy, a na námestiach sa konali vianočné trhy, vďaka ktorým bolo v centre živo. Pomalým krokom sme sa motali ulicami niekde medzi Plaza de la Glorieta a Plaza de la Mercé. Po preplnenej Barcelone a nie zrovna vydarenej Valencii nám Elche potvrdilo, aké mestá chceme navštíviť.

TIP: Už ste asi pochopili, že nie sme na veľké mestá, no Barcelona je povinná zastávka, ktorá stojí za to. Na všetky pekné miesta vás vezmem v článku Čo vidieť v Barcelone: zoznam 12+ vecí.

Z predchádzajúceho písania ste mohli mať pocit, že Elche je malé komorné mesto. V skutočnosti sa zmestí medzi 20. najväčších miest pevninského Španielska. Historicky patrí medzi najstaršie mestá v Španielsku. Osady na území Elche existovali už v prehistorických dobách. Až do 5 storočia p.n.l. sa tu nachádzalo iberské mesto Helike.

Moslimský nádych, ktorý je v Elche citeľný, priniesli Arabi niekedy medzi 8. a 9. storočím. V tých časoch sa mesto presťahovalo na svoje súčasné miesto. Maurovia, berberské kmene a moslimovia zo severnej Afriky, vládli až do začiatku 13. storočia, kedy ich vyhnali kresťania. Zaujímavosťou je, že vyhnaním Maurov Elche postupne stratilo až tretinu svojej populácie.

Na záver návštevy Elche spomeniem ešte jednu dôležitú vec, ktorá sa s mestom spája. Elche totiž nie je preslávené len palmami, ale aj obuvou. Obuvníctvo sa tu začalo rozvíjať niekedy v 19. storočí a ostalo do dnes. Tvorí tak jedno z najdôležitejších centier obuvníckeho priemyslu v krajine.

Smer Orihuela, Španielsko

Elche sme zamávali za rozlúčku a na noc zaparkovali na tichom parkovisku pri miestnom safari parku. Ráno nás zobudil dážď. Ten sa nás držal celú cestu a chvíľu sme dokonca zvažovali, že to nebudeme tlačiť.

Napokon sa počasie upokojilo a my sme tak na hodinku mohli nakuknúť do ďalšieho maurského mesta – Orihuela. Pred príchodom do mesta sme sa ešte zastavili pri soľnom jazere. V okolí sa ich nachádza niekoľko a za ideálnych podmienok (tzn. za slnečného počasia a nie počas a po silných dažďoch, smola) sú sfarbené do ružova. Najznámejšia v okolí je Salinas de Torrevieja.

Už v úvode poviem, že Orihuela nás nenadchla tak, ako Elche v predchádzajúci deň. Možno za to mohlo chladné daždivé počasie, ktoré zmenilo atmosféru. Možno tak trochu aj zvláštni ľudia, ktorých sme v uliciach kde-tu míňali. Tak či onak som rada, že sme to s Orihuelou nevzdali.

Orihuela leží na hranici regiónu Murcia, stále v provincii Alicante, len 35 kilometrov od Elche a s Elche má vlastne veľa spoločného. Najmä palmové háje a maurskú minulosť, ktorá najviac formovala dnešnú podobu mesta.

Nad mestom môžete zahliadnuť ruiny hradu Castillo de Orihuela, ktoré poukazujú na strategickú polohu. Práve okolité kopce pohoria Sierra de Orihuela dodávajú mestu nevšednú podobu. A najkrajšie pamiatky mesta sú už tradične kostoly.

Krátke potulky mestom Orihuela

Prvá pamiatka, popri ktorej sme do mesta vhupli, na nás urobila dojem. Hovorím o kostole Santas Justa y Rufina s vysokou vežou a strechou z výraznej modrej škridle. Nie je ťažké uhádnuť, že v minulosti sa chrámom ozývali islamské, nie kresťanské modlitby. Kostol údajne dodnes nie je dokončený. Výstavba sa pozastavila v roku 1761.

O pár ulíc na to sme stáli pod vysokou zvonicou katedrály z roku 1564, no krajšia časť nás čakala o čosi ďalej. Náhodne sme narazili malé zelené nádvorie s krížom uprostred, obkolesené chodbami. Pomedzi oblúky sme zazreli trh za rohom, kde na stoloch ležala čerstvá zelenina a ovocie.

Prešli sme Orihuelou až k domu a múzeu významného španielskeho poeta Miguel Hernándeza, ktorý tu žil spolu s rodinou. Nenápadný skromný domček typický pre túto oblasť zo začiatku 20. storočia. Tu sme sa otočili a centrom kráčali naspäť k autu. Sychravý deň sme presvetlili čerstvou focacciou za 1,50 v miestnej pekárni a cez úzke uličky s kamennou dlažbou sme sa pomaly lúčili s Orihuelou.

Orihuela leží necelých 60 kilometrov z Alicante a spolu s Elche vám pripravia super jednodňový výlet z Alicante. Oplatí sa prenajať si auto. Na jeden deň strasiete pozlátko bohatého letoviska a pocítite skutočnú maurskú minulosť Španielska.

Do Španielska po stopách Salvadora Dalího

10 najkrajších vecí v španielskom meste Cádiz

Tarifa – návšteva najjužnejšieho bodu Euŕopy

Čo vidieť v Seville – 19 vecí v najkrajšom meste Španielska

Roadtrip po severovýchodnom pobreží Talianska

Thessaloniki – 16 vecí, čo vidieť a spoznať

Príspevok Elche a Orihuela – Maurovia v okolí Alicante je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Katalánsko je jedným zo 17 autonómnych regiónov Španielska, ktoré má svojbytný ráz. Miestni rozprávajú väčšinou katalánsky, ktorá sa od španielčiny odlišuje. Vo vnútrozemí môžete vystúpiť na vrcholy Pyrenejí, na juhu sa okúpete vo vodách pobrežia Costa Brava – pobrežia, ktoré si ako prvé získalo pozornosť zahraničných turistov.

Práve na pobreží, neďaleko francúzskych hraníc, sme si urobili prvú zastávku na honbe po živote a diele jedného z najväčších umelcov minulého storočia. Čakali nás spolu 3 významné zastávky, ktoré domáci označujú ako Dalího trojuholník.

Na mieste celoživotnej tvorby

Prvá zastávka nás priviedla do Portlligat, tichej rybárskej dedinky neďaleko väčšieho, no stále malého mestečka Cadaqués. Práve tu sa Dalí v roku 1930 usadil spolu so svojou ženou a múzou Galou, o ktorej si povieme viac v závere. V Portlligat žili až do Galinej smrti v roku 1982.

Keď sa sem na začiatku 30. rokov minulého storočia prisťahovali, Portlligat bol iba malou rybárskou osadou s niekoľkými skromnými domami. Tento ráz si zachovala dodnes. Čas sa tu akoby zastavil, utlmovaný tichom mora a strážený skalnatými výbežkami pobrežia. Niet divu, že Dalí tu našiel pokoj a útočisko pre svoju tvorbu.

Dalí v Portlligat kúpil len ošarpanú rybársku chatku. Nasledujúcich 40 rokov dom dotváral, dokupoval okolité pozemky a chatky, ktoré k sebe pripájal. Keďže s Galou nemali deti, celý jeho majetok vrátane domu odkázal Španielsku. Vláda sa ho rozhodla uchovať a sprístupniť verejnosti v takmer nedotknutom stave a s pôvodným zariadením. Návštevníci sa tak môžu priblížiť k Dalího súkromiu a miestu, kde vznikali jeho najvýznamnejšie diela.

Sám Dalí sa vyjadril, že človek nemôže pochopiť jeho maľby, dokým nespozná Portlligat. Hovoril o ňom ako o ideálnom mieste pre jeho tvorbu. Vravel, že celé okolie hralo s ním a podporovalo jeho produktívnosť a tvorivosť. Čas tu podľa Dalího plynie pomalšie, každá hodina má svoj vlastný rozmer, zasadená do absolútneho pokoja. Verím, že len skutočný umelec môže o prostredí hovoriť ako o živej bytosti. Snáď aj preto bol Portlligat jeho jediným oficiálnym bydliskom.

Dom ako múzeum aj umelecké dielo

Salvador Dalí bol všestranný umelec so záujmom na viacerých frontoch. Nevenoval sa len maľbe, ale aj kresleniu, sochárstvu, filmu, šperkom a na umelecké dielo pretvoril aj svoj dom. Kvôli obmedzenej veľkosti sú lístky limitované a je nutné kúpiť ich na určitú hodinu, v sezóne ideálne vopred. Môžete tak urobiť na tejto oficiálnej stránke Salvador Dalí House-Museum.

Prehliadka domu je komentovaná a kvôli časovému harmonogramu nás vždy sprievodkyňa trochu popohnala. Aj keď je dom priestranný, nedokáže poňať všetkých zvedavých návštevníkov, ktorých bolo aj v decembri hojne.

Po vstupe do domu sme sa ocitli v malej predsieni, ktorej dominuje vypchatý ľadový medveď stojaci na zadných. Medveďa kedysi dostal od priateľov a do domu si ho previezol z apartmánu v Paríži. Ako sme si neskôr všimli, Dalí mal slabosť na vypchaté zvieratá. V knižnici si vystavil 2 labute, ktoré počas života plávali v Portlligat. Okrem vypchatého medveďa je zaujímavým kúskom predsiene aj gauč a kreslo, ktoré sám dizajnoval.

Z Medvedieho lobby, ako sa predsieň nazýva, sme po pár schodoch vyšli do kuchyne s masívnym dreveným stolom, veľkým krbom a komínom, ktorý takisto navrhoval Dalí. V 30. rokoch, keď dom ešte nebol poriadne renovovaný, využíval kuchyňu ako svoje štúdio. V tých časoch v dome ešte nebola zavedená elektrina a po západe slnka si plátno osvetľoval lampami, ktoré používajú rybárske lode, keď vyrážajú na lov v noci. Detaily miestnosti dotvárali doplnky ako svietniky, busta gréckeho chlapca, morská hviezdica, sušené kvety, plagát na stene. Všetko spolu dokonale ladilo.

Tretia časť domu bola pôvodne ďalšia rybárska chatka, ktorú Dalí dokúpil, pripojil k domu a vytvoril z nej knižnicu. Umelec rád a veľa čítal. Dokonca aj diela, ktorým nerozumel. Kant, Schopenhauer, Nietzsche, neskôr Freud či Breton. Jeho prístup k literatúre bol svojský ako samotný Dalí. Tvrdil, že neuznáva knihy, iba vzdelanie. Dokonca iba také vzdelanie, ktoré obohatí jeho metódy a tvorbu.

Keď maľoval, často Galu prosil, aby mu čítala diela veľkých autorov. Nie preto, aby počúval, ale preto, aby sa mohol ponoriť do hluku slov. Knihy a dva obrazy visiace v knižnici sú jediné repliky v dome. Originály jeho dvoch malieb, Cadaqués a Port Alguer, visia v Dalího múzeu vo Figueres.

Do Dalího najväčšieho súkromia

Cez terasu sme prešli do pracovných častí domu – do jeho kancelárie, miestnosti pre modelov a štúdia. Pomaly sme začali chápať tón, v ktorom sa nesie atmosféra celého domu. Minimalistické, ale nie prázdne, čisté a presvetlené, odvážne, ale nie gýčové. Na stenách kancelárie viseli fotky popredných surrealistov a osôb, ktoré si Dalí vážil – Max Ernst, Trotsky, André Breton, René Crevel.

Štúdio je najdôležitejší priestor celého domu a vzniklo až v roku 1949, po jeho návrate z USA. Môžeme nahliadnuť na rozpracované diela, ktoré tu zanechal, keď sa po Galinej smrti z domu odsťahoval a nikdy ich nedokončil. Schody zo štúdia nás zaviedli do miestnosti, ktorá prezrádzala Dalího vášeň pre optiku a zrakové ilúzie. Pri fotografii zo svadobného dňa manželov Dalíovcov stoja zrkadlá a kaleidoskopy, z ktorých niektoré vynašiel sám umelec.

Dalí každý deň skoro vstával a prísne dodržiaval svoj režim. Po raňajkách začal pracovať až do obeda, kedy si dal krátku pauzu a išiel si na desať minút zaplávať. Potom zjedol obed a vrátil sa ku práci, pri ktorej zotrval do pol siedmej. Návštevy prijímal vždy až po pol siedmej, keď dokončil prácu.

Cestou do spálne sme prešli okolo klietky, v ktorej zvykli poletovať 3 kanáriky. Dalí klietku zriadil kvôli Gale, ktorá túžila mať v dome štebot vtákov. Konečne sa dostávame do spálne, ktorej srdcom sú dve postele so železným priečelím. Pravá posteľ patrila Gale, ľavá Dalímu. Po pravej strane izby sa otváral veľký polkruhový krb, opäť navrhovaný umelcom samým.

Záverečné časti domu predstavujú posledné pristavené časti – miestnosť s fotografiami po stenách, ktorú vytvorila Gala. Pozornému oku neujde Dalího v spoločnosti významných ľudí ako Pablo Picasso, Coco Chanel aj bývalý španielsky diktátor Franco.

Na konci prehliadky nás sprievodkyňa opustila a my sme si mohli pozrieť vonkajšie časti domu – záhrada, olivové stromy, aj bazén v tvare mužského pohlavného údu, pri ktorom manželia prijímali návštevy. Svoje súkromie si strážili a do domu púšťali hostí len zriedka. Vedľa bazéna sme prešli okolo reprodukcie gauču v tvare pier na pozadí s pneumatikami Pirelli – jasný odkaz na umelcov záujem o americký pop art.

Biele Cadaqués

Ak vás niekedy cesty dovedú až k Dalího domu v Portlligat, neprehliadnite dedinku Cadaqués v susednej zátoke. Leží v najsevernejšej časti pobrežia Costa Brava, v preklade „Drsného pobrežia“, ktoré svoje pláže ukrýva v malebných zátokách medzi skalnatými útesmi. Už v minulom storočí sa Cadaqués tešilo pozornosti bohémov a umelcov, okrem Dalího napríklad Einsteina, Picassa, Thomasa Mana a ďalších. Avšak až potom, ako sa neďaleko usadil Salvador Dalí, sa Cadaqués stalo skutočnou oázou umelcov.

Napriek prestížnej minulosti do Cadaqués nesmerujú davy turistov, aby zistili, prečo si toto miesto získalo srdcia slávnych umelcov. Naopak, úspešne si uchovalo si ráz ospalej dedinky, ktorý najčastejšie vyhľadávajú Barcelončania snažiaci sa na víkend zabudnúť na život v preľudnenom veľkomeste. Od návštevy mestečka mnoho ľudí odrádza jeho poloha mimo hlavných turistických ťahov.

Takisto sa do Cadaqués inak ako vlastnou dopravou dostanete len ťažko a keď už sem zamierite, záverečné kilometre vás prevedú cez kopce, ktoré výhľady na biele mestečko ďaleko od Andalúzie zahaľujú až do poslednej chvíle.

Cadaqués síce má čo ponúknuť, no určite to nie sú historické pamiatky. Z tých stojí za pozornosť asi len kostol Església de Santa Maria zo 16. storočia, o ktorého výzdobu sa čiastočne pričinil aj Dalí. Najkrajšia časť mesta je centrum, v ktorého uličkách sa nie je ťažké stratiť a potom opäť nájsť. Západ slnka si väčšina ľudí vychutnáva z reštaurácií a tapas barov pozdĺž malej promenády.

Až keď pochopíte, že v Cadaqués sa nie je za čím hnať, dokážete naplno precítiť potenciál tohto miesta. Pri trochu šťastia sa aspoň vzdialene priblížite k tomu, ako ho opísal Salvador Dalí.

Do múzea v divadle

Druhá zastávka na Dalího trojuholníku nás zavolala do jeho rodného mesta Figueres. Tu stojí Dalího divadelné múzeum, 3. najnavštevovanejšie múzeum v celom Španielsku. Umelec múzeum sám navrhol a vybudoval na ruinách starého divadla, ktoré podľahlo požiaru počas Španielskej občianskej vojny.

Po 14 rokoch práce ho v roku 1974 sprístupnil verejnosti ako miesto veľkolepej oslavy surrealizmu. Dalí sa projektu ujal naplno, starostlivo dohliadal na každý detail pri jeho zrode a z obyčajné múzea vytvoril interaktívne miesto, kde sa človek umením baví. Autor múzeum vybudoval ako priestor, ktoré má pôsobiť na všetky zmysly, ale predovšetkým má návštevníkov zoznámiť so základnými ideami surrealizmu. Nielen obrazy, ale celý priestor zamýšľal postaviť ako veľký surrealistický objekt.

Teatre-Museo Dalí dáva ľuďom príležitosť prejsť si Dalího tvorbou od prvých surrealistických konceptov až po najznámejšie diela poprednej osobnosti tohto umeleckého smeru.

Pri presune priestorom pochopíte filozofiu, ktorá sprevádzala celú Dalí tvorbu – provokovať, šokovať, pobúriť, znechutiť. Okolo jeho mena sa vznášal oblak kontroverznosti, čo Dalímu vôbec neprekážalo, práve naopak. Už v mladosti sa prejavovala jeho výstredná osobnosť a z jeho osobných denníkov vieme, že už v tínedžerskom veku prejavoval odhodlanie dokázať niečo veľké.

Jeho cieľavedomosť ho doviedla ďalej ako k obyčajnej umeleckej sebarealizácii. Vytvoril okolo seba imidž a na svete snáď nebol fotograf, ktorý by odmietol príležitosť namieriť objektív na Dalího fúziky. Všetko okolo seba dokázal speňažiť a svojou láskou k materializmu sa netajil. Otec surrealizmus André Breton ho prezýval Avida Dollars, teda chtivý dolárov.

Kontroverzia okolo jeho mena nebola hraná. Salvador Dalí bol výstrednou osobnosťou, ktorá trpela rôznymi výstrelkami a čudesnými fóbiami. Spomenúť môžem napríklad jeho posadnutosť hmyzom či odpor k mravcov, ktoré sa objavujú v mnohých z jeho diel.

V ďalšom zo známejších obrazov, Veľký masturbátor, odráža svoju fóbiu zo sexu a fyzickej blízkosti, ktorú otvorene priznával. Nevyhol sa škandálom a počas jeho života vystúpilo niekoľko umelcov, ktorí Dalího obvinili s plagiátorstva. Z Kráľovskej akadémie krásnych umení v Madride ho vylúčili, pretože odmietal absolvovať záverečné skúšky z výtvarného umenia. Vraj preto, že na univerzite nebol nik dostatočne kompetentný na to, aby ho skúšal. A hoci sa Dalí zdal byť človekom, ktorý na pravidlá nedbal, 10 rokov po prijatí do skupiny surrealistov ho z nej vylúčili. Dôvod? Príliš akademický štýl maľby.

Predstavenie s názvom Dalí

Už prvá miestnosť Dalího divadelného múzeá nás strháva priamo in medias res, rovno do vôd surrealizmu. Vo vysokom kruhovom nádvorí, bývalom hľadisku divadla, sa ocitneme zoči voči obrovskej inštalácii, ktorá je úvodom do toho, čo predstavuje surrealizmus – spojiť nespojiteľné.

O tom je dielo Daždivý taxík, ktoré spája obrovskú sochu kyprej ženy stojacej na čiernom cadillacu, ťahajúcej reťaze pripevnené ku Trajánovmu stĺpu vytvoreného z pneumatík. Na jeho vrchole sa krčí druhá žena uväznená v pneumatike. Všetko sa odohráva pod loďou, z ktorej visia vyformované obrovské kvapky. Vnútri cadillacu pritom neustále prší. Absurdné snové dielo, ktoré stiera hranice reality. Dalí inštaláciu označil ako najväčší surrealistický monument na svete.

Aj návštevníci, ktorí nie sú vášniví milovníci umenia, dozaista ocenia aspoň Dalího popredné diela. Medzi ne určite patrí obraz Stálosť pamäti. Vzniklo v časoch jeho ranej a najproduktívnejšej éry, začiatkom 30. rokov. Hlavným predmetom obrazu sú roztekajúce sa hodiny, ktoré visia cez okraj predmetov. Hlavnú myšlienku, ktorú sa Dalí snažil pretaviť do diela, vyčítame práve z hodín. Čas je relatívny, vôbec nie pevný, objektívny ani lineárny. Reagoval tým na moderné myslenie 20. storočia, ako aj teóriu relativity jeho priateľa Alberta Einsteina. Čas sa topí na pozadí skalného pobrežia v okolí jeho srdcového mesta Cadaqués.

Prerod

V závere Dalího múzea sa dostávame k dočasnej expozícii a k dielu, ktoré umelec označil za jedno zo svojich najväčších. Ústredná postava obrazu Madonna z Portlligat je tentokrát zobrazená realisticky a pozorovateľ si nekladie otázky, o koho ide. Svoju manželku Galu premenil na levitujúcu Pannu Máriu, ktorá drží v rukách dieťa Ježiša. V skutočnosti ide o konkrétneho chlapca z Cadaquésu. Celý obraz je rozčlenený do geometrických tvarov, pričom autor tento smer označil ako nukleárny surrealizmus.

Ako to už v umení býva, na pochopenie odkazu v konkrétnom diele musíme bližšie poznať pozadie autora, jeho tvorbu či dobu. Madonna z Portlligat vznikla v roku 1949, kedy sa Dalí definitívne odklonil od freudovského surrealizmu a obrátil sa v metafyzike, mysticizmu a katolicizmu. Viera má byť odpoveďou na rozpad sveta a oddelenými geometrickými útvarmi reaguje na hrozbu atómových zbraní. Dalí opakovane tvrdil, že Hirošima bola jeho duchovným prebudením a po druhej svetovej vojne nastal jeho vnútorný, a tým pádom aj umelecký prerod.

Ten sa jasne prejavuje v ústrednej ženskej postave, v ktorej nevidíme ani štipku erotiky, ale skôr duchovnosť a ženskosť. Aj tento prerod mal za následok postupný odklon od surrealizmu. Dalí bo naďalej presvedčený, že oslobodzuje podvedomie, no zároveň v ňom začal vidieť vnútorný chaos.

Dalího studňa inšpirácie

Madonna z Portlligat a Gala v podobe Panny Márie tvorila premostenie do našej poslednej zastávky na ceste po Dalího trojuholníku. Priviedla nás do dedinky Púbol so stredovekým nádychom, kde však turistov neláka nič okrem hradu, ktorý Dalí kúpil Gale v roku 1969 ako miesto odpočinku a úniku. Gala tento dar prijala, no pod jednou podmienkou – manžel doň môže vstúpiť len po jej písomnom zvolení. Dalí bol v mnohých smeroch nekonvenčný a taký bol aj jeho vzťah s manželkou.

Galine skutočné meno je Elena Ivanovna Diakonova, ktoré prezrádza jej ruský pôvod. Napriek tomu, že bola dôležitou ženou v živote mnohých umelcov a intelektuálov, vieme o nej len málo. Vyrástla v Moskve, získala dobré vzdelanie a bola brilantnou študentkou. V roku 1912 odišla do sanatória vo Švajčiarsku, kde sa liečila na tuberkulózu. Tu spoznala svojho prvého manžela, surrealistického poeta Paula Éluarda.

Vzťah im dlho nevydržal a kým v roku 1929 stretla Dalího, prežila aféry ešte s niekoľkými významnými mužmi. Aj pre nich, podobne ako pre katalánskeho umelca, bola Gala múzou a objavovala sa v ich tvorbe. Dalího bok už nikdy neopustila, hoci počas ich vzťahu mala veľa milencov. Napokon zomrela v dome v Portlligat v roku 1982. Dalí dom hneď po jej smrti opustil a presťahoval sa na hrad do Púbolu, kde žil 2 roky, až kým stavbu nezachvátil požiar a Dalí neutrpel poranenia, ktoré ho pripútali na vozík. Zomrel v roku 1989 a pochovaný je pod javiskom svojho divadelného múzea v rodnom meste.

Pevnosť symbolizujúca koniec

Gala sa rýchlo stala Dalího biznis manažérkou, spravovala jeho financie, komunikovala s galériami, zjednávala podmienky. Mala veľký podiel na tom, že sa Dalí presadil na medzinárodnej scéne a jeho meno sa stalo symbolom vplyvu, moci a prestíže aj mimo výtvarného umenia. Dalí niekoľkokrát povedal, že za všetkými jeho úspechmi stojí ona. Napriek všetkému ostala len slabo viditeľnou postavou v tieni talentovaného umelca.

V druhej polovici 60. rokov Gala cítila potrebu dištancovať sa od jej postavenia v Dalího živote. Čoraz menej sa ukazovala na verejných akciách po jeho boku a v chirurgických zákrokoch a exotických olejov túžila nájsť stratenú mladosť. Neskôr mala dokonca verejne známy vzťah s istým hercom a spevákom. Gala bola manželkou, ktorej bola vernosť cudzia, no ani to nezmiernilo Dalího posadnutosť jeho osobnou múzou. Svedčí o tom aj fakt, že na mnohých obrazoch sa podpísal ako Gala Dalí.

Dalí túžil Gale kúpiť dar dostatočne veľký na to, aby bol hoden ich lásky. Rozhodol sa pre zámok v Púbole, ktorý leží neďaleko Cadaqués a tiež blízko miesta, kde sa v roku 1934 zosobášili. Hrad bol výlučne Galiným zázemím a Dalí sa v ňom pričinil iba o rekonštrukciu z pôvodného stavu a o maľby na strope, aby ho Gala vždy našla vo svojom nebi.

V hrade, rovnako ako v dome v Portlligat, ostalo všetko pôvodné vybavenie. Prechádzali sme miestnosťami, ktoré naozaj vzbudzovali dojem stredovekého hradu a pôsobili chladne. Z nádvoria sme vstúpili do vnútorných priestorov a prešli jej spálňou, hosťovskou izbou (mimochodom nazvanou Red room), kuchyňou aj obývacou miestnosťou. V jedálni sme mohli nahliadnuť na posledné Dalího dielo, na ktorom pracoval.

Hoci zámok v dedinke Púbol bol darom z lásky, v skutočnosti sa stal skôr symbolom konca. Symbolom starnutia, izolácie, odchodu, samoty aj prichádzajúcej smrti. Po Galinom odchode do večnosti sa suterén stal jej kryptou, kde leží pochovaná. Bez Dalího, s vypchatou žirafou.

Viac informácií o hrade v Púbole nájdete na oficiálnej stránke Gala Dalí Castle.

10 najkrajších vecí v španielskom meste Cádiz

Camperom po Costa de la Luz v Španielsku

Čo vidieť v Seville – 19 vecí v najkrajšom meste Španielska

Tarifa – návšteva najjužnejšieho bodu Európy

Elche a Orihuela – Maurovia v okolí Alicante

Menton – žltý klenot Azúrového pobrežia

Čo vidieť v Barcelone – zoznam 12+ vecí

21 vecí, čo vidieť v Jerevane

Backpackovanie Tureckom, časť 1.

Príspevok Do Španielska po stopách Salvadora Dalího je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Padova, moje talianske mestské naj

Tak ako veľká časť Talianska, aj Padova v minulosti patrila pod rímske impérium, neskôr pod benátske. Ak je niečím Padova známa dnes, tak prívlastkom univerzitné mesto. V roku 1222 sa tu zrodila 2. najstaršia univerzita v Taliansku, ktorej lekárska fakulta bola preslávená po celej Európe. Do jej pitevne môžu návštevníci nazrieť aj dnes. Nahliadnu tak do najstaršej dochovanej lekárskej posluchárne na svete. Prístupná je aj kazateľna, v ktorej kedysi prednášal samotný Galileo Galilei ako učiteľ.

Naša návšteva Padovy začala na námestí Prato della Valle. Stredom námestia je prekrásny elipsovytý park s fontánou a 78 impozantnými sochami. Práve vďaka tomuto námestiu sa pre mňa Padova stala láskou na prvý pohľad. Ako sme neskôr zistili, postavy zobrazujú významných ľudí, ktorý kedysi pôsobili v Padove.

Stojac na námestí je nemožné nevšimnúť si renesančný chrám Basilica di Sant‘ Antonio. Meno a pamiatku nesie po sv. Antonínovi Paduánskom, chudobnom mníchovi, ktorý odmietal život v prepychu a luxuse. Do vnútra baziliky sme sa nepozreli, no keby sme tak urobili, videli by sme hlavný oltár s bronzovými reliéfmi od Donatella, ktoré zobrazujú život a skutky sv. Antonína.

Namiesto toho sme vykročili uličkou, na ktorej konci na nás svietila k opátstvu San Giustina. Pred dómom mali stálo niekoľko stánkov, kde si ľudia môžu kúpiť ruženec a fotku Panenky Márie.

Naspäť k autu sme sa vracali uličkami Židovskej štvrte. Neviem, koľkými mestami musím ešte prejsť, aby ma prestali fascinovať úzke talianske uličky, farebné fasády a tmavozelené okenice. Na každom rohu to láka vstúpiť do kaviarní a foccacerií, do ktorých sme občas vkročili aspoň nadýchať sa omamnej vône roztopeného syra a olivového oleja.

Ako sme prvýkrát zapadli

Z Padovy sme sa vrátili na pobrežie, aby sme videli ešte Chioggiu, ale o tej ste si prečítali už v minulom článku. Ak nie, článok Roadtrip po severovýchodnom pobreží Talianska je tu. Po niekoľkých intenzívnych dňoch a spoznávačkách sme sa rozhodli prečkať daždivé dni prácou a zaparkovať kúsok pod mestom Ferrara. Na Taliansku sme si už za ten čas obľúbili tzv. „Free motorhome areas“ – parkoviská pre karavany a camper vany, ktoré môžete na krátky čas využiť úplne zadarmo. Všetky majú vodu, niektoré aj elektrickú prípojku.

2 dni sme kempovali na malom trávnatom pľaci cca. pre 4 domy na kolesách. V sobotu ráno sme plánovali vyraziť skoro, aby sme stihli obzrieť Ferraru a ak čas dopraje, aj Bolognu. Pobalené nasadáme, otáčam kľúč, motor naskočí, zaradím jednotku a kolesá sa šmýkajú na mieste. Skúšam sa pohnúť ešte párkrát, no vyhrabala som pod nami ešte väčšiu bahnitú jamu. Veľmi rýchlo prišlo uvedomenie, že bez pomoci sa nepohneme. Naša ťažká casita sa za 2 intenzívne daždivé dni ponorila do trávnika ako do močiara.

Prosíme o pomoc

Parkovisko susedilo s akýmsi rybárskym klubom, ktorý každý deň navštevovalo niekoľko áut. Zopár ich prišlo aj v to upršané ráno. S pomocou rúk, prekladača a základov španielčiny sme lokálnym postarším Talianom vysvetlili, s akým problémom sa potýkame. Jeden pán si dlho zamyslene šúchal bradu a radil sa s druhým. Nakoniec povedal, že keď príde druhé „auto blanco“, to nám pomôže. Nasadol do auta a odišiel.

Išli sme teda „domov“, urobili si raňajky, začali čítať knihu a čakali na auto blanco. To síce prišlo, no nič sa nedialo, nik nechodil. Vrátili sme sa teda naspäť opýtať sa, že ako teda. Vo vykúrenej miestnosti sme našli hrať dvoch chlapíkov a jednu ženu karty a piť kapučíno. Vyzeralo to tak, že na našu pomoc sa zabudlo. Žena niečo nadiktovala do mobilu a vystrčila na nás displej. „Traktor má defekt, takže nepríde“. Asi čakala, že nás tým vybaví, ale bola na omyle. Odmietali sme odísť, pretože boli naša jediná nádej.

Žena teda skúšala vytočiť ďalšie čísla, medzi inými aj miestneho starostu. Muži medzitým len sedeli a čakali. Ich povzdychy a klopkanie prstami po stole nám aj cez jazykovú bariéru veľmi jasne naznačovali, že ich obťažujeme. Na moment sa mi zacnelo za milovanou Áziou, kde by už dávno obehli polovicu dediny a auto by sme vytlačili, nech sa deje čokoľvek.

Pomoc prichádza

Teplú miestnosť s neochotnými ľuďmi sme opustili s odhodlaním vyjsť na ulicu a vypýtať si pomoc tam. Počas chladného daždivého dňa sme na ulici stretli presne 0 ľudí. Po pár minútach sa pri nás zastavila žena z rybárskeho klubu, čo obvolávala dedinu. Vraj o 5 minút príde pomoc.

Stalo sa. Onedlho sa spoza rohu vynoril prdkajúci traktor (či čo), v tesnom závese s chlapíkmi, ktorí prerušili svoje kartové dejchánky. Ani vyťahovanie a viazanie lana sa nezaobišlo bez lamentovania, dudrania a zazerania. Iba pán na traktore sa usmieval a poprial nám šťastnú cestu. S dvojhodinovým oneskorením vyrážame do Ferrari.

Smer Ferrara, Taliansko

Prekračujeme hranice Benátska a vstupujeme do tretieho talianskeho regiónu našej cesty – Emilia-Romagna. Ani nie po hodine cesty parkujeme 20 minút od centra slávneho mesta Ferrara. Zababušené sme vykročili do mesta, za ktorého dnešnú podobu sa zaslúžila rozsiahla rekonštrukcia v 16. storočí. Kroky nás doviedli k jeho srdcu, hradu Castello Estense.

Hneď pár krokov vedľa sme sa ocitli pod Palazzo del Comune, pôvodnej rezidencii rodu Este, dnes radnici. Práve sa nachádzal v rekonštrukcii a jeho stenu lemovalo lešenie a plachta, takže nám veľká časť jeho esencie ostala skrytá. Prešli sme ešte pár uličkami v okolí a obzreli stánky vianočných trhov, ktoré tu stáli už na konci novembra.

Tak ako ma Padova nadchla, Ferrara, naopak, neočarila. Historické centrum je pekné a v porovnaní s farebným Talianskom bola červeno-oranžová tehlová architektúra konečne niečo nové, no moje srdce si nezískala. Uvidíme, či sa to podarí Bologni.

Bologna, ukáž, čo skrývaš

Návšteva Ferrari nám nezabrala veľa času, takže sme do navigácie pridali aj Bolognu, vzdialenú iba 40 minút jazdy. Zaparkovali sme na drahšom, no stráženom parkovisku takmer v centre. V Taliansku si radi za takého parkovanie priplatíte, verte mi.

Bočnými uličkami sme vhupli do centra najväčšieho mesta regiónu Emilia-Romagna. Aj napriek jej veľkosti sa o Bologni hovorí ako o meste na jeden deň. Zamierili sme rovno k najväčšej „atrakcii“ mesta – dvom šikmým vežiam Torii Pendeti. Zvažovali sme, či si pozrieme aj Bolognu z výšky. Až 500 schodov vedie na vrchol vyššej, 98 metrovej veže, no napokon sme sa rozhodli stráviť čas v meste na zemi. Druhá veža hneď oproti je vysoká len 48 metrov. Niekoľko rokov po zahájení stavby ju z bezpečnostných dôvodov zámerne znížili.

Namierime si to rovno k ikonickému chrámu Basilica di San Petronio, ktorý svojou architektúrou pôsobí trochu neupratane. Polka kostola taká a druhá onaká. Za bujným výzorom baziliky údajne stojí fakt, že počas jej stavania prišli na rad dôležitejšie stavby a na baziliku neostali peniaze. Iný príbeh hovorí o tom, že bazilika sa stavala s víziou prekonať aj Baziliku sv. Petra vo Vatikáne, čo sa nepáčilo vtedajšiemu pápežovi. Dnes sa Basilica di San Petronie môže pochváliť aspoň prvenstvom najväčšej baziliky postavenej z červených tehál.

O kúsok ďalej, na námestí Piazza del Nettuno, si moju pozornosť získala Neptúnova fontána, kde rybo-ženám naspodu striekala voda priamo z bradaviek. Tvorca fontány údajne schválne nasmeroval sochu tak, aby Neptúnove genitálie smerovali priamo na miesto, kde vtedy sídlili mníšky. Vtipálek.

Chvíľu sme tam stáli a pozorovali atmosféru. Ulice boli plné ľudí. Rovnako podniky a ich terasy. Veľa mladých, cool oblečených zjavne študentov. Nikoho očividne netrápilo, že vonku je len 6 stupňov. Zabalení v šáloch sedeli pod ohrievačmi pri pohári vína a hlasno debatovali. Bolognu som si sama pre seba zadefinovala ako „taliansky Berlín“.

Talianska pizza je balzam na dušu

Bolo už po šiestej a začal sa ozývať hlad. Obedovať sme dnes ešte nestihli a keďže som sa za krátky čas v Taliansku stala závislá na pizzy, voľba bola jasná. Odbočili sme z rušne obchodnej ulice Via dell’Indipendeza a za rohom vošli podniku L’Antica Pizzeria da Michele. Neplánovane sme sa ocitli v reštaurácii, kde si Julia Robert vo filme Jedz, modli sa a miluj dala po príchode do Talianska skvelú margharitu. Presnejšie povedané, ocitli sme sa v jej pobočke, originálna prevádzka je v Neapole. V menu túto pizzu promovali ako najlepšiu na svete. Tak teda dajte.

O pár minút nám na stole nám pristála pizza väčšia ako tanier. Nepreháňam, veď pozrite fotku. A či bola najlepšia na svete? To neviem, ale bola skvelá. Talianske pizze sú láska. Už teraz mi chýbajú.

Ahoj, Ligúria

Po 3 hodinách motania sa v Bologni sme naštartovali nevykradnuté auto a opustili Bolognu. Opäť sa nám stala útočiskom free motorhome area, tentokrát kdesi pod Modenou. Ráno sme sa zobudili do zamrznutého ráno. Teplomer statočne hlásil 1 stupeň. Tráva popri parkovisku bola schovaná pod bielym srieňom. Vidina tepla na pobreží nás vábila ako sirény námorníkov. Nebolo ani 7 hodín, keď som si upíjala z kávy v termo hrnčeku popri šoférovaní do dedinky Levanto pri pobreží Cinque Terre. Sem sme dorazili po pár hodinách jazdy cez zasnežený priesmyk.

Príspevok Cez Taliansko od jedného pobrežia k druhému je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Prvé dva dni sa niesli v znamení čo najrýchlejšieho presunu do Talianska, kde máme naplánované prvé zastávky. Prvý deň to sme to potiahli neďaleko slovinského Mariboru. Cestovať na dodávke bez diaľničnej známky trvá. Večer sme mali na konte 541 kilometrov za 9 hodín. Parkovali sme už za tmy, údajne kdesi pri pekných jazerách. Tie sme videli až ráno, keď sa nad nimi v jesennej šedi vznáša hmla.

Prvá noc bola chladná a ani ráno teplota nestúpala závratným tempom. Teplomer hlásil 4 stupne. Kvôli môjmu obmedzenému prístupu k notebooku počas posledných dní sme sa rozhodli spojazdniť Starlink a doobedie venovať pracovným veciam. Muskov satelitný internet sme zvažovali už dlhšie.

Elonova politika mi nie je sympatická, no už sme sa niekoľkokrát presvedčili, že mobilné dáta či e-simky sú nespoľahlivé a namiesto internetu nám prinášali len nervozitu a stres. Keď človek dlhodobo pracuje na cestách, nemôže si to dovoliť. Nechce. A tak sme si povedali, že máme dosť lacných riešení, čo nefungujú a rozhodli sme sa investovať do toho najlepšieho, čo aktuálne na trhu existuje. Žiaľ, priniesol to Elon Musk.

Až poobede sme opäť naštartovali, aby sme večer zaparkovali na poslednom voľnom mieste na bezplatnom parkovisku rovno pred univerzitou v Terste. Pravidelné vrčanie skútrov nám napovedalo, že vonku je teplejšie. Po slovenskej (a slovinskej) realite nás 15 stupňov krásne hrialo a napriek tomu, že sme spali pri ceste, čakala nás príjemná pokojná noc.

Terst – hlavné mesto regiónu

Taliansky roadtrip začíname v hraničnom meste Terst (Trieste). Aj s pestrou milosťou pod nadvládou Rimanov, Rakúšanov či Benátčanov nás toto prístavné mesto privítalo nefalšovanou talianskou atmosféru, ktorej hlavnou prísadou boli hluční domáci, od rána posedávajúci na káve a aperitive.

TIP: Týmto očarujúcim mestom vás podrobnejšie prevedie môj článok Čo vidieť v Terste za jeden deň.

Hlavné mesto Furlandsko-Julského Benátska je vymaľované farebnými domčekmi, malými lokálnymi barmi a kaviarničkami, reštauráciami s morskými plodmi a architektúrou, ktorá mlčky odkazuje na niekdajšiu dôležitosť Terstu.

Prehliadku mesta sme začali aj skončili na námestí Piazza Unita d’Italia v srdci historického centra. Nádherné štvorcové námestie z troch strán ohraničujú dôležité vládne budovy, zo štvrtej strany more. Cez úzke uličky sme vystúpili k hádam najdôležitejším historickým pamiatkam mesta – pevnosti a katedrále San Giusto. Ak niekde cítiť vplyv Rimanov, tak je to tu.

Ešte v ten deň sme odišli z mesta a odparkovali na malom parkovisku pri lese za obcou Opičina, len 8 kilometrov od Terstu. Bola sobota a kde-tu sa vynorili domáci so psom, ktorých úzka cestička zaviedla do džungle oranžových stromov. Zvedavosť nám nedala a na druhý deň ráno sme sa išli pozrieť aj my. Po chvíľke sme sa ocitli pri malom močiari, no údajne jednom z najväčších v tejto oblasti. Vyzeral mŕtvo, no podľa info tabule je zdrojom rozmanitého života v ňom aj okolo neho.

Jaskyňa sa po taliansky povie Grotta

Program ďalšieho dňa bol jasný a naplánovaný ešte doma – najväčšia sprístupnená jaskyňa na svete, Grotta Gigante, a honosný zámok Miramare stojaci priamo nad útesmi. Zaplatili sme vstup a kým sme čakali sa sprievodkyňu, čudovala som sa, že aj mimo sezóny je tu kopa ľudí. V skupine nás bolo viac než 30 a ja som si na okamih spomenula na návštevu Harmaneckej jaskyne, kde sme sa mesiac dozadu stretli pri vstupe presne štyria.

Hodinová prehliadka s miestnou sprievodkyňou bola fajn. Bezprostredne po vstupe do jaskyne sa niekoľkokrát ozvalo užasnuté „wau“. Priestory boli naozaj „gigante“ a z dna jaskyne nás od stropu delilo viac než 100 metrov. To je presne dĺžka, ktorú sám v tme zlanil chlapík v roku 1908, keď jaskyňu objavil.

Z jaskyne to bola len chvíľa ku zámku, ktorý sa dal postaviť Maximilián Habsburský. Mal reprezentovať jeho dôležitosť a postavenie. Sám Maximilián tu s manželkou nejaký čas prebýval a čas trávil v záhradách, ktoré sa udržiavajú doteraz.

Grado, predohra Benátkam

Prespali sme kdesi na pol ceste medzi zámkom a mestečkom Grado. Nasledujúci deň bol upršaný a čisto pracovný. Aj preto sme do Grada dorazili až poobede. Posledné lúče dňa sme si vychutnali s privretými očami, tvárou nasmerovanou k slnku a s kávou v ruke, priamo v meste pri jednom z kanálov. Výhodou cestovania mimo sezóny je to, že keď už to nie je masovka, nikto moc nerieši.

V tú noc nás okrem vetra zobudil dážď aj silný nárazový vietor. Občas som sa cítila ako dieťa v kočíku, ktoré sa mama snaží uspať. Aj zvonkohra v aute občas zacinkala. Keby som už nebola veľká, tiež sa možno rozplačem. Ráno sme sa zobudili do iného sveta. Príjemné počasie vystriedal citeľný chlad a v diaľke sa objavili zasnežené vrcholky Karnských Álp. Ich chlad v noci vietor privial až k nám.

Ráno sme nasmerovali topánky do uličiek mestečka. Grado leží na niekoľkých ostrovčekoch v lagúne a s pevninou ho spája dlhá hrádza. V lete rušné, turistami obľúbené miesto, mimo sezóny ospalá rybárska dedinka, ktorej ticho rušia len čajky a kostolné zvony. Hneď pri vstupe do centra sme narazili na prístav s jachtami odparkovanými jedna vedľa druhej. V kanáli za rohom zas rybári zmotávali siete a chystali sa vyraziť na more.

Grado je neveľké mestečko a asi po hodine túlania sa v uličkách sme mali pocit, že už sme videli všetko. Bolo už takmer 9 hodín, no kaviarne ani obchody zatiaľ neožívali. Za tých pár dní v Taliansku sme si všimli, že si domáci ráno dávajú načas.

Keď Grado bolo ešte Aquileia

V minulosti bolo Grado súčasťou mesta Aquileia, jedného z najväčších miest Rímskej ríše. Odčlenilo sa v 5. storočí, keď obyvatelia utiekli do lagúny pred nájazdom Hunov a postavili tam pevnosť. Odvtedy sa začala písať sláva mestečka Grado, ktorú si udržalo dodnes.

To sa nedá povedať o spomínanej Aquileie, kedysi živom a rušnom meste so strategickou polohou pri jantárovej ceste, ktorá spojovala Stredozemné more a severnú Európu. Dnes svoju niekdajšiu slávu vyvažuje množstvom historických pamiatok. Medzi najdôležitejšie patrí bazilika, ktorej najvýznamnejšiu časť tvoria podlahové mozaiky zobrazujúce momenty z bežného života miestnych. Mozaiky boli odhalené až v roku 1909 a takmer o storočie neskôr sa celý archeologický areál zapísal do zoznamu UNESCO.

Benátky nie sú nič dlžné svojej povesti

Ešte v ten deň sme zaparkovali v kempe San Giuliano pri Benátkach. Narýchlo sme zjedli obed a chytili autobus do Benátok. Pre mňa premiéra, pre Niku po rokoch opakovanie. Bolo mi jasné, že svetoznáme mesto ležiace na 118 ostrovoch v Benátskej lagúne bude krásne, ale v skutočnosti bolo ešte krajšie.

Tepnou mesta je Canal Grande, z ktorého sa rozvetvuje ešte 114 ďalších menších kanálov. Všetky lemujú farebné domčeky stojace presne na hranici kanála. Brehy poprepájali na zemi mosty a vo vzduchu šnúry, na ktorých visí opraté prádlo.

Potulky Benátkami sme neplánovali a mesto sme križovali len uličkami, ktoré si nás zavolali. Takto sme sa dostali hneď na začiatku do Židovskej časti, kde sa v roku 1516 usadili prví Židia, ktorí sa venovali kovoliatectvu. V benátštine sa toto slovo označuje ako geto či gheto.

Onedlho na to sa začali brány do židovskej časti mesta každý večer zatvárať, aby židovské prostredie ostalo oddelené od kresťanského. Samotní Židia si dokonca platili vojakov, aby brány strážili. V čase najväčšieho rozkvetu Benátok žilo v meste asi 5000 Židov. V tom čase výraz gheto začali postupne prijímať aj ostatné európske národy, v ktorých mestách sa Židia usadzovali. A ako vieme, slovo gheto sa používa dodnes, aj keď v trochu inej konotácii.

Benátske NAJ z NAJ

Po viac ako hodine kráčania sme dorazili na námestie Plaza San Marco, jedno z najdôležitejších miest v Benátkach. Jeho dominantou je chrám sv. Marka, ktorého výstavba začala v roku 1063 a skončila o 10 rokov neskôr. Odvtedy bol chrám ešte niekoľkokrát upravovaný, čo malo za následok prelínanie východných a západných architektonických vplyvov z rôznych období. Je pozoruhodné, že táto pestrá zmes štýlov spolu ladí.

Zaujímavosťou je, že chrám sv. Marka je už tretím kostolom, ktorý leží na tomto mieste. Prvý, aj s telesnými pozostatkami sv. Marka – patróna Benátok, podľahol požiaru. Ten druhý bol zámerne zbúraný, aby uvoľnil miesto dnešnej stavbe. Dnes je chrám jednoznačne jednou z najkrajších stavieb celých Benátok.

Na konci námestia, s chrámom sv. Marka stále za chrbtom, sa nám objavila ďalšia pozoruhodná stavba a zároveň druhá najvýznamnejšia benátska pamiatka. Dóžov palác, postavený v 9. storočí, slúžil ako rezidencia pre benátskych dóžov.

Dóža je pojem pre bývalých vladárov Benátskej republiky, ktorá existovala viac než 1000 rokov. Aj keď bol dóža hlavným predstaviteľom aristokracie, reprezentoval republiku navonok a bol volený na doživotie, jeho funkcie boli limitované a kontrolované. V priebehu rokov sa objavili snahy ustanoviť jeho vládu ako dedičnú, no Benátčania nemali záujem upadnúť do moci vládychtivej dynastie. Namiesto toho na panovanie dóžu dohliadalo 6 tribúnov, od roku 1310 až desať. Predstavovali najvyššiu súdnu moc republiky.

Chioggia, Benátky ďaleko od Benátok

Roadtrip po severovýchodnom pobreží Talianska končíme na južnom konci Benátskej lagúny. Malú rybársku dedinku tvoria farebné domčeky, úzke uličky a niekoľko kanálov, čím si dedinka vyslúžila prezývku Malé Benátky. Historicky dôležitá udalosť sa odohrala neďaleko odtiaľto v 14. storočí, keď Benátky v námornej bitke porazili Janov a na dlho získali prevahu nad Stredozemným morom.

V neskorom novembri sme tu veľa turistov nestretli a hovorí sa, že aj cez sezónu je miestom, ktoré turizmus ešte úplne neprevalcoval. Chioggiu spája most s moderným letoviskom Sottomarina, ktorá je svojou dlhou piesočnou plážou ideálnym miesto pre všetky letné radovánky, ktoré sa spájajú s letnou dovolenkou na pobreží Jadranského mora.

Zaujíma vás pokračovanie nášho roadtripu? Prešli sme nádhernými mestami Padova, Ferrara a Bologna, zapadli sme, jedli pizzu väčšiu ako tanier a pozreli si Neptúnov penis. Všetko si prečítate v článku Cez Taliansko od jedného pobrežia k druhému.

Príspevok Roadtrip po severovýchodnom pobreží Talianska je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.