Severovýchodné pobrežie Talianska sme nechali za chrbtom a pokračovali ďalej na západ. Ešte pred Chioggiou na južnom konci benátskej lagúny sme si kvôli počasiu urobili zastávku v meste Padova. V meste, ktoré spätne zaraďujem medzi najkrajšie mestá severu.
Obsah článku
Padova, moje talianske mestské naj
Tak ako veľká časť Talianska, aj Padova v minulosti patrila pod rímske impérium, neskôr pod benátske. Ak je niečím Padova známa dnes, tak prívlastkom univerzitné mesto. V roku 1222 sa tu zrodila 2. najstaršia univerzita v Taliansku, ktorej lekárska fakulta bola preslávená po celej Európe. Do jej pitevne môžu návštevníci nazrieť aj dnes. Nahliadnu tak do najstaršej dochovanej lekárskej posluchárne na svete. Prístupná je aj kazateľna, v ktorej kedysi prednášal samotný Galileo Galilei ako učiteľ.
Naša návšteva Padovy začala na námestí Prato della Valle. Stredom námestia je prekrásny elipsovytý park s fontánou a 78 impozantnými sochami. Práve vďaka tomuto námestiu sa pre mňa Padova stala láskou na prvý pohľad. Ako sme neskôr zistili, postavy zobrazujú významných ľudí, ktorý kedysi pôsobili v Padove.
Stojac na námestí je nemožné nevšimnúť si renesančný chrám Basilica di Sant‘ Antonio. Meno a pamiatku nesie po sv. Antonínovi Paduánskom, chudobnom mníchovi, ktorý odmietal život v prepychu a luxuse. Do vnútra baziliky sme sa nepozreli, no keby sme tak urobili, videli by sme hlavný oltár s bronzovými reliéfmi od Donatella, ktoré zobrazujú život a skutky sv. Antonína.
Namiesto toho sme vykročili uličkou, na ktorej konci na nás svietila k opátstvu San Giustina. Pred dómom mali stálo niekoľko stánkov, kde si ľudia môžu kúpiť ruženec a fotku Panenky Márie.
Naspäť k autu sme sa vracali uličkami Židovskej štvrte. Neviem, koľkými mestami musím ešte prejsť, aby ma prestali fascinovať úzke talianske uličky, farebné fasády a tmavozelené okenice. Na každom rohu to láka vstúpiť do kaviarní a foccacerií, do ktorých sme občas vkročili aspoň nadýchať sa omamnej vône roztopeného syra a olivového oleja.
Ako sme prvýkrát zapadli
Z Padovy sme sa vrátili na pobrežie, aby sme videli ešte Chioggiu, ale o tej ste si prečítali už v minulom článku. Ak nie, článok Roadtrip po severovýchodnom pobreží Talianska je tu. Po niekoľkých intenzívnych dňoch a spoznávačkách sme sa rozhodli prečkať daždivé dni prácou a zaparkovať kúsok pod mestom Ferrara. Na Taliansku sme si už za ten čas obľúbili tzv. „Free motorhome areas“ – parkoviská pre karavany a camper vany, ktoré môžete na krátky čas využiť úplne zadarmo. Všetky majú vodu, niektoré aj elektrickú prípojku.
2 dni sme kempovali na malom trávnatom pľaci cca. pre 4 domy na kolesách. V sobotu ráno sme plánovali vyraziť skoro, aby sme stihli obzrieť Ferraru a ak čas dopraje, aj Bolognu. Pobalené nasadáme, otáčam kľúč, motor naskočí, zaradím jednotku a kolesá sa šmýkajú na mieste. Skúšam sa pohnúť ešte párkrát, no vyhrabala som pod nami ešte väčšiu bahnitú jamu. Veľmi rýchlo prišlo uvedomenie, že bez pomoci sa nepohneme. Naša ťažká casita sa za 2 intenzívne daždivé dni ponorila do trávnika ako do močiara.
Prosíme o pomoc
Parkovisko susedilo s akýmsi rybárskym klubom, ktorý každý deň navštevovalo niekoľko áut. Zopár ich prišlo aj v to upršané ráno. S pomocou rúk, prekladača a základov španielčiny sme lokálnym postarším Talianom vysvetlili, s akým problémom sa potýkame. Jeden pán si dlho zamyslene šúchal bradu a radil sa s druhým. Nakoniec povedal, že keď príde druhé „auto blanco“, to nám pomôže. Nasadol do auta a odišiel.
Išli sme teda „domov“, urobili si raňajky, začali čítať knihu a čakali na auto blanco. To síce prišlo, no nič sa nedialo, nik nechodil. Vrátili sme sa teda naspäť opýtať sa, že ako teda. Vo vykúrenej miestnosti sme našli hrať dvoch chlapíkov a jednu ženu karty a piť kapučíno. Vyzeralo to tak, že na našu pomoc sa zabudlo. Žena niečo nadiktovala do mobilu a vystrčila na nás displej. „Traktor má defekt, takže nepríde“. Asi čakala, že nás tým vybaví, ale bola na omyle. Odmietali sme odísť, pretože boli naša jediná nádej.
Žena teda skúšala vytočiť ďalšie čísla, medzi inými aj miestneho starostu. Muži medzitým len sedeli a čakali. Ich povzdychy a klopkanie prstami po stole nám aj cez jazykovú bariéru veľmi jasne naznačovali, že ich obťažujeme. Na moment sa mi zacnelo za milovanou Áziou, kde by už dávno obehli polovicu dediny a auto by sme vytlačili, nech sa deje čokoľvek.
Pomoc prichádza
Teplú miestnosť s neochotnými ľuďmi sme opustili s odhodlaním vyjsť na ulicu a vypýtať si pomoc tam. Počas chladného daždivého dňa sme na ulici stretli presne 0 ľudí. Po pár minútach sa pri nás zastavila žena z rybárskeho klubu, čo obvolávala dedinu. Vraj o 5 minút príde pomoc.
Stalo sa. Onedlho sa spoza rohu vynoril prdkajúci traktor (či čo), v tesnom závese s chlapíkmi, ktorí prerušili svoje kartové dejchánky. Ani vyťahovanie a viazanie lana sa nezaobišlo bez lamentovania, dudrania a zazerania. Iba pán na traktore sa usmieval a poprial nám šťastnú cestu. S dvojhodinovým oneskorením vyrážame do Ferrari.
Smer Ferrara, Taliansko
Prekračujeme hranice Benátska a vstupujeme do tretieho talianskeho regiónu našej cesty – Emilia-Romagna. Ani nie po hodine cesty parkujeme 20 minút od centra slávneho mesta Ferrara. Zababušené sme vykročili do mesta, za ktorého dnešnú podobu sa zaslúžila rozsiahla rekonštrukcia v 16. storočí. Kroky nás doviedli k jeho srdcu, hradu Castello Estense.
Hneď pár krokov vedľa sme sa ocitli pod Palazzo del Comune, pôvodnej rezidencii rodu Este, dnes radnici. Práve sa nachádzal v rekonštrukcii a jeho stenu lemovalo lešenie a plachta, takže nám veľká časť jeho esencie ostala skrytá. Prešli sme ešte pár uličkami v okolí a obzreli stánky vianočných trhov, ktoré tu stáli už na konci novembra.
Tak ako ma Padova nadchla, Ferrara, naopak, neočarila. Historické centrum je pekné a v porovnaní s farebným Talianskom bola červeno-oranžová tehlová architektúra konečne niečo nové, no moje srdce si nezískala. Uvidíme, či sa to podarí Bologni.
Bologna, ukáž, čo skrývaš
Návšteva Ferrari nám nezabrala veľa času, takže sme do navigácie pridali aj Bolognu, vzdialenú iba 40 minút jazdy. Zaparkovali sme na drahšom, no stráženom parkovisku takmer v centre. V Taliansku si radi za takého parkovanie priplatíte, verte mi.
Bočnými uličkami sme vhupli do centra najväčšieho mesta regiónu Emilia-Romagna. Aj napriek jej veľkosti sa o Bologni hovorí ako o meste na jeden deň. Zamierili sme rovno k najväčšej „atrakcii“ mesta – dvom šikmým vežiam Torii Pendeti. Zvažovali sme, či si pozrieme aj Bolognu z výšky. Až 500 schodov vedie na vrchol vyššej, 98 metrovej veže, no napokon sme sa rozhodli stráviť čas v meste na zemi. Druhá veža hneď oproti je vysoká len 48 metrov. Niekoľko rokov po zahájení stavby ju z bezpečnostných dôvodov zámerne znížili.
Namierime si to rovno k ikonickému chrámu Basilica di San Petronio, ktorý svojou architektúrou pôsobí trochu neupratane. Polka kostola taká a druhá onaká. Za bujným výzorom baziliky údajne stojí fakt, že počas jej stavania prišli na rad dôležitejšie stavby a na baziliku neostali peniaze. Iný príbeh hovorí o tom, že bazilika sa stavala s víziou prekonať aj Baziliku sv. Petra vo Vatikáne, čo sa nepáčilo vtedajšiemu pápežovi. Dnes sa Basilica di San Petronie môže pochváliť aspoň prvenstvom najväčšej baziliky postavenej z červených tehál.
O kúsok ďalej, na námestí Piazza del Nettuno, si moju pozornosť získala Neptúnova fontána, kde rybo-ženám naspodu striekala voda priamo z bradaviek. Tvorca fontány údajne schválne nasmeroval sochu tak, aby Neptúnove genitálie smerovali priamo na miesto, kde vtedy sídlili mníšky. Vtipálek.
Chvíľu sme tam stáli a pozorovali atmosféru. Ulice boli plné ľudí. Rovnako podniky a ich terasy. Veľa mladých, cool oblečených zjavne študentov. Nikoho očividne netrápilo, že vonku je len 6 stupňov. Zabalení v šáloch sedeli pod ohrievačmi pri pohári vína a hlasno debatovali. Bolognu som si sama pre seba zadefinovala ako „taliansky Berlín“.
Talianska pizza je balzam na dušu
Bolo už po šiestej a začal sa ozývať hlad. Obedovať sme dnes ešte nestihli a keďže som sa za krátky čas v Taliansku stala závislá na pizzy, voľba bola jasná. Odbočili sme z rušne obchodnej ulice Via dell’Indipendeza a za rohom vošli podniku L’Antica Pizzeria da Michele. Neplánovane sme sa ocitli v reštaurácii, kde si Julia Robert vo filme Jedz, modli sa a miluj dala po príchode do Talianska skvelú margharitu. Presnejšie povedané, ocitli sme sa v jej pobočke, originálna prevádzka je v Neapole. V menu túto pizzu promovali ako najlepšiu na svete. Tak teda dajte.
O pár minút nám na stole nám pristála pizza väčšia ako tanier. Nepreháňam, veď pozrite fotku. A či bola najlepšia na svete? To neviem, ale bola skvelá. Talianske pizze sú láska. Už teraz mi chýbajú.
Ahoj, Ligúria
Po 3 hodinách motania sa v Bologni sme naštartovali nevykradnuté auto a opustili Bolognu. Opäť sa nám stala útočiskom free motorhome area, tentokrát kdesi pod Modenou. Ráno sme sa zobudili do zamrznutého ráno. Teplomer statočne hlásil 1 stupeň. Tráva popri parkovisku bola schovaná pod bielym srieňom. Vidina tepla na pobreží nás vábila ako sirény námorníkov. Nebolo ani 7 hodín, keď som si upíjala z kávy v termo hrnčeku popri šoférovaní do dedinky Levanto pri pobreží Cinque Terre. Sem sme dorazili po pár hodinách jazdy cez zasnežený priesmyk.
