10 vianočných dní s našimi v Malage a okolí ubehli ako voda. Tých pár dní zakotvených na jednom mieste nám dovolili na chvíľu vydýchnuť, čo sa prirodzene preklopilo v chuť opäť vyraziť. Plné odhodlania znova cestovať sme preniesli veci a mačku „domov“ do ZenVanky, otočili kľúčom v zapaľovaní a vyrazili. V Malage sme ešte netušili, že smerujeme k najkrajšiemu pobrežiu južného Španielska – Costa de la Luz.
Obsah článku
Ojén – andalúzska biela dedinka
Prvá zastávka nás vzdialila od pobrežia do kopcov, v ktorých sa ukrýva maličká biela dedinka s názvom Ojén. Tvorí ju len malé námestie, úzke uličky a jaskynné útvary tesne nad mestom, ktoré ponúkajú netradičný pohľad na mestečko. Nechcelo sa nám posedávať na káve,takže návšteva Ojénu netrvala dlho. Počasie na zajtra predpovedalo krásny deň. Odviezli sme ešte vyššie do kopcov a noc strávili na parkovisku, kde začína túra na vrch La Concha.
La Concha – posledná turistika v roku 2025
Ráno nás zobudil chlad. Teplomer hlásil, že vonku je rovná 0 a o správnosti tohto údaju nás utvrdzovala srieň na tráve a listoch stromov. Aj preto sme ráno kopli do vrtule a prvý úsek kráčali rezko. Okrem chladu sme bojovali aj s veľkou skupinou Holanďanov, ktorí kráčali podobným tempom ako my, celý čas bľabotali a kazili moju predstavu tichého rána na chodníčku lesom. Na chvíľu som si dala za osobný cieľ predbehnúť ich, čo znamenalo ešte viac zrýchliť tempo a riskovať to, že Nike sa môj nápad s turistikou prestane páčiť.
Skupinu sme nechali za sebou a asi po hodine sa dostali nad les. Zhodili sme prvú vrstvu oblečenia, spomalili krok a konečne si začali užívať slnečný deň. Mierne stúpanie po stráňach kopcov nám dovoľovalo pokukávať po pobreží Costa del Sol cca. 1000 metrov pod nami. Najzaujímavejšia časť túry bol krátky úsek cez skaly podporený reťazami.
Prišli sme do malého sedielka, odkiaľ sme uvideli La Conchu. Snažili sme sa uvidieť v nej mušľu, keďže tak sa vrch nazýva. Nepodarilo sa. Zo sedielka to bolo na vrchol ešte takmer hodinu. Po troch sme boli konečne hore.
La Concha leží vo výške 1215 m.n.m. v pohorí Sierra Blanca a ponúka krásne výhľady od Malagy po Gibraltár. Zjedli sme desiatu, urobili pár fotiek a odchádzali práve vtedy, keď dorazila ukecaná skupinka.
K autu sme zbehli rýchlo, no posledný úsek sa aj tak trochu niesol v duchu „kedy tam už budeme“. Po príchode sme hneď spravili obed a hľadali miesto na spanie na ďalšiu noc. Je to jasné. Ďalšia zastávka je Estepona.
Estepona
Estepona prekvapila. Možno aj preto, že sme netušili, že prichádzame do ďalšieho biela mesta. Kým v lete utekáte pred davmi turistov, v zime sa skôr potešíte, keď mestá nie sú úplne mŕtve. Estepona nebola. Večer som si ukradla čas pre seba a išla sa prejsť po promenáde pri mori. Na terasách aj po 8 večer stále sedeli ľudia a vyzerali tak spokojne, že ma stiahli medzi seba na jedno pivko.
Na druhý deň sme objavovali Esteponu za svetla. Zavolalo si nás niekoľko obchodíkov, no odišli sme len s vonnými tyčinkami. Keď už sme prešli mesto krížom krážom a poobzerali asi všetky farebné črepníky na stenách, sadli sme si na smoothie do Ikigai Tribe Café a otvorili na 2 hoďky notebook. Áno, keď človek cestuje a pracuje, často so sebou nosí noťas a sliedi po príjemných kaviarňach so zástrčkami pri stolíkoch. Niekedy je to otrava, no väčšinu času príjemné. Koniec koncov, lepšie ako stále tá istá kancelárska stolička.
Bol 31. január. S rokom 2025 sme sa rozlúčili v miestnej talianskej reštaurácii na margharite, na ktorej som sa v Taliansku po ceste sem stala závislou. Cez mesto sme prešli naspäť domov a na večer preparkovali na výhľad asi 20 minút nad mestom. Chceli sme Oskara ušetriť od novoročného búchania petárd. Okrem toho, nie každý Silvester máme možnosť sledovať ohňostroje po pobreží Španielska.
Gibraltár – zo Španielska sme prekročili do Anglicka
Z blatistého pľacu, kde sme strávili Silvestra, nás vyhnal lejak. Plánovali sme tam stráviť ešte jeden deň, no riskovali sme zapadnutie. Padlo rýchle rozhodnutie a čerstvo navarený obed sme jedli na parkovisku pri Gibraltáre, s výhľadom na skalu The Rock.
Ráno nás zobudil jemný dážď a silný vietor. Po raňajkách sme nechali zamknuté auto v Španielsku a pešo prešli do Gibraltáru. Už sa hraniciach nás privítal pán so silným britiš akcentom, pri ktorom sa človek musí sústrediť na 120%, aby rozumel aspoň polovicu.
Z ničoho nič sme sa ocitli v inom svete, inej krajine. Krížom cez letisko, na ktorom denne pristanú len 3 či 4 lietadlá z Británie sme prišli do rozostavaného mesta s nádychom metropoly, ktorú navodzovali vysoké presklené mrakodrapy.
Autobusom sme sa odviezli na koniec Gibraltáru – k mešite a majáku nad útesmi. Čajky plachtili v silnom vetre. Sledovali sme Afriku oproti. Pešo sa vybrali po pobreží naspäť. Míňali sme vodopád, delá, pevnosti, a dorazili sme späť do časti Irish town, ktorá boli zaplavené turistami. Anglicko pripomínala architektúra aj červené telefónne búdky. Často sme uvažovali o tom, aké je to asi žiť v takomto mini mestskom štáte s trochu zvláštnou atmosférou.
Cez hranice sme bez kontroly prešli späť do Španielska, nasadli do auta a 2 upršané dni sme prečkali pri malej pláži neďaleko, s výhľadom na Gibraltár a obrovské dopravné lode lenivo tiahnúce na prieplav.
Biele mesto č. 3 – Castellar de la Frontera
Mnohí tvrdia, Costa de la Luz začína Gibraltárom. To pravé Pobrežie svetla však začína až neďalekou Tarifou. Tam sme smerovali menšou obkľukou, opäť ďalej od pobrežia. Intenzívne upršané dni a žiadne slnko nedodávajú energiu našim solárom, takže sme sa potrebovali po ceste nabiť.
Castellar de la Forntera je romantické biele mestečko, ktoré, žiaľ, v tomto období zaraďujem do kategórie „mŕtve“. Ponorené v bielej sme občas mali dojem, že v meste nežije ani živá duša. Až neskôr sa otvorili prvé obchodíky a v debate s predavačkou sme sa dozvedeli, že turisti prichádzajú aj teraz, hoci málo. Nič sme nekúpili a do navigácie hodili mesto Tarifa.
Tarifa, Španielsko – brána do Costa de la Luz
Tarifa bola láska na prvý pohľad. Neviem prečo, proste bola. Pridali sme sa k desiatke ďalších kemperov a zaparkovali na veľkom parkovisku nad mestom, s výhľadom na oceán a pláže tiahnúce sa ďalej na západ. Na pozadí sa dali rozoznať stavby marockého mesta Tanger.
Do centra sme to mali len pár minút pešo a hneď na hranici starého mesta zavoňali Maurovia, tak ako vo veľkej časti južného Španielska. Veľký podiel na tom majú hradby a kupolovité strechy budov v kombinácii s palmami, všetko v žltom podtóne.
V Tarife si nás neopantali historické pamiatky, hoci kostol Inglesia de San Mateo Apostól je krásny zvonku aj zvnútra. Išlo skôr o atmosféru, artesanal obchodíčky s vyloženým tovarom na ulici, hipsterské kaviarne a cerveserie (malé pivárničky), ktoré potešili oko, aj keď v nich človek nesedel.
Ako sme skoro zistili, Tarifa nie je veľké mesto. Také máme rady, lebo človek rýchlo spozná uličky, prestane sa pohybovať s navigáciou a rýchlejšie sa udomácni. Tak sa stalo aj nám, hoci sme v Tarife prežili len spokojné 3 dni.
Poobedia sme trávili prechádzkami po dlhej piesočnatej pláži, typickej pre Costa de la Luz. Krvavo červené západy slnka nad Atlantikom znamenali prechod z teplého dňa do chladného večera. Silný vietor nikdy úplne neustával, len občas zoslabol, no nezdalo sa, že by to niekomu prekážala. Ani nám nie. Akoby všetci prirodzene akceptovali, že takto to na pobreží blízko Afriky proste je. A kitesurferi z toho vyťažili maximum. Z nepríjemnej skutočnosti vytvorili svoju vášeň.
TIP: Tarifa je krásna. Fakt. Presvedčte sa v článku Tarifa – návšteva najjužnejšieho bodu Európy.
Najkrajšia pláž na Costa de la Luz – Bolonia
S Tarifou sme sa lúčili ťažko, no povedali sme si, že dlhšie by sme sa tu už iba zbytočne poflakovali. Nadopované krásou Tarify a divokého pobrežia, ktoré sa tiahlo do neznáma, sme vyrazili na pláž, ktorú nám odporučili 2 kamoši a veľa ľudí o nej hovorí ako o najkrajšej pláži na Costa de la Luz.
Cestovanie obytnou dodávkou po Costa de la Luz je najlepší spôsob, ako túto časť Španielska spoznať. Môžete tak spraviť ešte na požičanom aute, ale auto nie je dom. Verejná doprava existuje len medzi väčšími mestami a robiť si zachádzky na malé pekné miesta je prakticky nemožné. A nedostali by ste sa ani na Bolonia beach, na ktorú pre prichádzali popri starých rímskych vykopávkach, dnes robených ako múzeum.
Po drevených schodoch sme zišli na rozprávkovú pláž, po ktorej sa okrem nás prechádzalo len pár ľudí. Na jednej strane ležala hora, na druhej sa dvíhali pieskové duny, po ktorých sme vyšli až hore. Ticho tohto miesta rušili len vlny rozbíjajúce sa o pobrežie. Tu sa Costa de la Luz stala mojim osobným symbolom pokoja.
Zahara de los Atunes – biele mesto tuniakov
Oprášili sme si piesok z nôh, obuli topánky a zamierili do ďalšieho bieleho mesta na pobreží Costa de la Luz. Pokračovali sme len o kúsok ďalej, do andalúzskeho bieleho mesta Zahara de los Atunes. V minulosti bolo malou rybárskou dedinkou, preslávenou lovom tuniakov, čo sa prenieslo aj do názvu mesta. Dnes už žije najmä z turizmu, krásnych pláží a divokých vĺn, ktoré volajú surferov z celého sveta.
Práve pláž bola najkrajšou časťou mesta. Zahara de los Atunes na pobreží Costa de la Luz v januári upadla do zimného spánku a prebudí ju až turistická sezóna. V celého mesta žila len terasa miestnej cerveserie.
Barbate – málo obľúbené mesto na pobreží Costa de la Luz
Aby som bola úprimná, do Barbate nás pritiahlo veľké parkovisko blízko pri lese, ktoré dovoľovalo Oskarovi voľne sa pohybovať po okolí. Odvďačil sa ako správna mačka a do dodávky nám priniesol myš, ktorá s nami cestovala ešte 3 dni.
Podobne ako Zahara de los Atunes, aj Barbate je spojené v lovom tuniakov. Na pobreží leží malý prístav, z ktorého aj dnes rybári vyrážajú na more. Najkrajšia časť mesta je, čuduj sa svete, široká pláž, ktorú po strane lemujú biele budovy a červený maják.
Pri prechádzke mestom sa mi Barbate javilo ako miesto, ktoré si zachovalo pravú tvár a turisti si ju zatiaľ nesformovali na klasické prímorské letovisko. To ale neznamená, že na nich nie je pripravené. Koniec koncov, Barbate bolo kedysi obľúbenou dovolenkovou destináciu španielskeho diktátora Franca.
Vejer de la Frontera – biele mesto, ktoré nás chytilo za srdce
Prestala som rátať biele mestá, ktoré sme v Andalúzii navštívili. Bolo len v tomto článku ich spomínam 5. Vejer de la Frontera bolo jedným z najkrajších, ktoré sme po ceste obytnou dodávkou v Španielsku navštívili.
Do mesta sme prišli v čase, kedy začali ožívať výklady obchodíkov a čašníci vykladali stoly na terasy. Prešli sme hornou časťou mesta, popri starých hradbách až k niekoľkým výhľadom na mesto zasadené v kopci. Bielu farbu rozbíjali zelené rastliny pri dverách domov a kvety vo farebných črepníkoch na stenách.
Vejer de la Frontera nie je honba za atrakciami, ale za pocitom. Tu môžete pocítiť Andalúziu.
Späť k oceánu do Los Caños de Meca
Doobedu v pueblo blanco, poobede pri oceáne. Cestovanie camperom po Costa de la Luz je pestré. ZenVanka nás doniesla do malej dedinky Los Caños de Meca, ktorú tvorí prakticky len pár domov a, samozrejme, divoká piesková pláž. Nepriťahuje ani tak turistov, ako surferov, pre ktorých sú vlny v tejto oblasti zemou zasľúbenou. Nás pritiahla prechádzka po pláži. Tie sa na Costa de la Luz stali nečakane našou pravidelnou meditáciou.
Pozbierali sme pár mušlí, sledovali surferov hrajúcich sa s vlnami a prešli až k majáku na konci pláže. Bosé nohy sme si omočili v studenom oceáne a neskôr sme ZenVanku nasmerovali k najkrajšiemu miestu, ktoré sme v Španielsku objavili.
Surferská dedinka El Palmar
Prišli sme do dedinky El Palmar, ktorú od oceánu delí len pláž. Všetko dôležité sa dialo na jednej ulici. Terasy barov boli natočené k pláži, odkiaľ sme hneď prvý večer sledovali západ slnka pri živej hudbe. Španielskej. Ľudia tancovali. Muži aj ženy. Vo vzduchu voňala marienka. Všetci zabalení v šáloch, ale s úsmevom na tvári. Užívali si. Hneď nám bolo jasné, že tu chceme na pár dní ostať. Takouto atmosférou sme sa potrebovali na moment obklopiť.
Na druhý deň sme zašli do najbližšej požičovne surfov. Obsluhoval nás Charly, z ktorého sme si posledný večer spravili kamoša. Natiahli sme sa do neoprénov a hodili sa do ľadového, gýčovo modrého oceánu. Za hodinu sme chytili 2 vlny a omrzli nám chodidlá. Šťastné.
Z El Palmaru sa odchádzalo ťažko. Pokúsili sme sa vybaviť si dobrovoľníctvo v spomínanej požičke surfov a vedľajšom bare, ale neúspešne. Charly bol milý a loboval za nás. Nepodarilo sa. Nevadí. Odišli sme, lebo o pár dní chceli byť v komunite v Portugalsku, kde sme mali stráviť pár týždňov. Vtedy sme ešte nevedeli, že to 2 dni pred príchodom padne.
Biely Conil de la Frontera
Z El Palmaru sme nešoférovali ďaleko. Zaparkovali sme v meste Conil de la Frontera, v bielom meste už ani neviem koľkom. V supermarkete sme si kúpili vývar na thajskú polievku a mestom prešli na pláž a späť k autu. Viac ako mesto nám nadchla predstava teplého zeleninového vývaru. To najlepšie, čo sme mohli uvariť počas sychravého dňa.
Milovaný Cádiz
Cádiz bol na zozname zastávok už dlho. Bez neho by sme zo Španielska neodišli. Jedno z najstarších miest Európy, v ktorom prítomnosť iných národov cítite už pri vjazde do mesta. Kupolovitý kostol so zlatou strechou, ikona mesta inak pokojného, s vôňou oceánu v uliciach. Jedno z najkrajších miest, ktoré sme v Španielsku navštívili.
TIP: O Cádize som napísala samostatný článok, ktorý vás prevedie mestom. Pozrite si 10 najkrajších vecí v španielskom meste Cádiz.
Posledná zastávka camperom po Costa de la Luz – Jerez de la Frontera
Posledná zastávka po Costa de la Luz a pre nás na čas aj v celom Španielsku sa volala Jerez de la Frontera. Málo známe mesto, ktoré prekvapilo. Krásne historické centrum s minimom turistov nám ukazovali, že už sme v kúte Španielska.
Nechcene sme navštívili aj miestny Alcazar a zoznámili s Arabskou históriou mesta. Z Alcazaru sme mali výhľad na katedrálu neďaleko. Kostolov, chrámov a katedrál sme na tejto ceste minuli už desiatku, ale táto vynikala. Prestavaná z mešity na kostol, pričom sa v nej mieša barok, gotika a neoklasicizmus.
Okrem to pamiatok má Jerez aj nehmotné bohatstvo. Je považovaný za kolísku flamenca a španielskeho vína sherry. Unikátnym zážitkom v Jereze je návšteva bodegy, kde môžete pozorovať výrobu, ale aj ochutnávku tohto vína.
Víno sme neochutnali, no za to sme si na miestnom trhu kúpili pol kila nefalšovaných churrosiek. Časť sme zjedli priamo na trhu aj so šálkou horúcej čokolády, zvyšok sme si odložili na cestu k portugalským hraniciam.
Čo vidieť v Barcelone – zoznam 12+ vecí
