Posledné veci sme nahádzali do dodávky pomerne neskoro. Bola už polovica novembra a pestrofarebná jeseň v doline tvorila kontrast k bielym vrcholkom kopcov. Snehová hranica sa každý deň posúvala čoraz nižšie k mestu. Náš odchod brzdil už len notebook, ktorý vyše týždňa ležal v oprave. Zelenú nám dáva telefonát v duchu „Je to hotové.“ Vyrážame.
Obsah článku
Prvé dva dni sa niesli v znamení čo najrýchlejšieho presunu do Talianska, kde máme naplánované prvé zastávky. Prvý deň to sme to potiahli neďaleko slovinského Mariboru. Cestovať na dodávke bez diaľničnej známky trvá. Večer sme mali na konte 541 kilometrov za 9 hodín. Parkovali sme už za tmy, údajne kdesi pri pekných jazerách. Tie sme videli až ráno, keď sa nad nimi v jesennej šedi vznáša hmla.
Prvá noc bola chladná a ani ráno teplota nestúpala závratným tempom. Teplomer hlásil 4 stupne. Kvôli môjmu obmedzenému prístupu k notebooku počas posledných dní sme sa rozhodli spojazdniť Starlink a doobedie venovať pracovným veciam. Muskov satelitný internet sme zvažovali už dlhšie.
Elonova politika mi nie je sympatická, no už sme sa niekoľkokrát presvedčili, že mobilné dáta či e-simky sú nespoľahlivé a namiesto internetu nám prinášali len nervozitu a stres. Keď človek dlhodobo pracuje na cestách, nemôže si to dovoliť. Nechce. A tak sme si povedali, že máme dosť lacných riešení, čo nefungujú a rozhodli sme sa investovať do toho najlepšieho, čo aktuálne na trhu existuje. Žiaľ, priniesol to Elon Musk.
Až poobede sme opäť naštartovali, aby sme večer zaparkovali na poslednom voľnom mieste na bezplatnom parkovisku rovno pred univerzitou v Terste. Pravidelné vrčanie skútrov nám napovedalo, že vonku je teplejšie. Po slovenskej (a slovinskej) realite nás 15 stupňov krásne hrialo a napriek tomu, že sme spali pri ceste, čakala nás príjemná pokojná noc.
Terst – hlavné mesto regiónu
Taliansky roadtrip začíname v hraničnom meste Terst (Trieste). Aj s pestrou milosťou pod nadvládou Rimanov, Rakúšanov či Benátčanov nás toto prístavné mesto privítalo nefalšovanou talianskou atmosféru, ktorej hlavnou prísadou boli hluční domáci, od rána posedávajúci na káve a aperitive.
TIP: Týmto očarujúcim mestom vás podrobnejšie prevedie môj článok Čo vidieť v Terste za jeden deň.
Hlavné mesto Furlandsko-Julského Benátska je vymaľované farebnými domčekmi, malými lokálnymi barmi a kaviarničkami, reštauráciami s morskými plodmi a architektúrou, ktorá mlčky odkazuje na niekdajšiu dôležitosť Terstu.
Prehliadku mesta sme začali aj skončili na námestí Piazza Unita d’Italia v srdci historického centra. Nádherné štvorcové námestie z troch strán ohraničujú dôležité vládne budovy, zo štvrtej strany more. Cez úzke uličky sme vystúpili k hádam najdôležitejším historickým pamiatkam mesta – pevnosti a katedrále San Giusto. Ak niekde cítiť vplyv Rimanov, tak je to tu.
Ešte v ten deň sme odišli z mesta a odparkovali na malom parkovisku pri lese za obcou Opičina, len 8 kilometrov od Terstu. Bola sobota a kde-tu sa vynorili domáci so psom, ktorých úzka cestička zaviedla do džungle oranžových stromov. Zvedavosť nám nedala a na druhý deň ráno sme sa išli pozrieť aj my. Po chvíľke sme sa ocitli pri malom močiari, no údajne jednom z najväčších v tejto oblasti. Vyzeral mŕtvo, no podľa info tabule je zdrojom rozmanitého života v ňom aj okolo neho.
Jaskyňa sa po taliansky povie Grotta
Program ďalšieho dňa bol jasný a naplánovaný ešte doma – najväčšia sprístupnená jaskyňa na svete, Grotta Gigante, a honosný zámok Miramare stojaci priamo nad útesmi. Zaplatili sme vstup a kým sme čakali sa sprievodkyňu, čudovala som sa, že aj mimo sezóny je tu kopa ľudí. V skupine nás bolo viac než 30 a ja som si na okamih spomenula na návštevu Harmaneckej jaskyne, kde sme sa mesiac dozadu stretli pri vstupe presne štyria.
Hodinová prehliadka s miestnou sprievodkyňou bola fajn. Bezprostredne po vstupe do jaskyne sa niekoľkokrát ozvalo užasnuté „wau“. Priestory boli naozaj „gigante“ a z dna jaskyne nás od stropu delilo viac než 100 metrov. To je presne dĺžka, ktorú sám v tme zlanil chlapík v roku 1908, keď jaskyňu objavil.
Z jaskyne to bola len chvíľa ku zámku, ktorý sa dal postaviť Maximilián Habsburský. Mal reprezentovať jeho dôležitosť a postavenie. Sám Maximilián tu s manželkou nejaký čas prebýval a čas trávil v záhradách, ktoré sa udržiavajú doteraz.
Grado, predohra Benátkam
Prespali sme kdesi na pol ceste medzi zámkom a mestečkom Grado. Nasledujúci deň bol upršaný a čisto pracovný. Aj preto sme do Grada dorazili až poobede. Posledné lúče dňa sme si vychutnali s privretými očami, tvárou nasmerovanou k slnku a s kávou v ruke, priamo v meste pri jednom z kanálov. Výhodou cestovania mimo sezóny je to, že keď už to nie je masovka, nikto moc nerieši.
V tú noc nás okrem vetra zobudil dážď aj silný nárazový vietor. Občas som sa cítila ako dieťa v kočíku, ktoré sa mama snaží uspať. Aj zvonkohra v aute občas zacinkala. Keby som už nebola veľká, tiež sa možno rozplačem. Ráno sme sa zobudili do iného sveta. Príjemné počasie vystriedal citeľný chlad a v diaľke sa objavili zasnežené vrcholky Karnských Álp. Ich chlad v noci vietor privial až k nám.
Ráno sme nasmerovali topánky do uličiek mestečka. Grado leží na niekoľkých ostrovčekoch v lagúne a s pevninou ho spája dlhá hrádza. V lete rušné, turistami obľúbené miesto, mimo sezóny ospalá rybárska dedinka, ktorej ticho rušia len čajky a kostolné zvony. Hneď pri vstupe do centra sme narazili na prístav s jachtami odparkovanými jedna vedľa druhej. V kanáli za rohom zas rybári zmotávali siete a chystali sa vyraziť na more.
Grado je neveľké mestečko a asi po hodine túlania sa v uličkách sme mali pocit, že už sme videli všetko. Bolo už takmer 9 hodín, no kaviarne ani obchody zatiaľ neožívali. Za tých pár dní v Taliansku sme si všimli, že si domáci ráno dávajú načas.
Keď Grado bolo ešte Aquileia
V minulosti bolo Grado súčasťou mesta Aquileia, jedného z najväčších miest Rímskej ríše. Odčlenilo sa v 5. storočí, keď obyvatelia utiekli do lagúny pred nájazdom Hunov a postavili tam pevnosť. Odvtedy sa začala písať sláva mestečka Grado, ktorú si udržalo dodnes.
To sa nedá povedať o spomínanej Aquileie, kedysi živom a rušnom meste so strategickou polohou pri jantárovej ceste, ktorá spojovala Stredozemné more a severnú Európu. Dnes svoju niekdajšiu slávu vyvažuje množstvom historických pamiatok. Medzi najdôležitejšie patrí bazilika, ktorej najvýznamnejšiu časť tvoria podlahové mozaiky zobrazujúce momenty z bežného života miestnych. Mozaiky boli odhalené až v roku 1909 a takmer o storočie neskôr sa celý archeologický areál zapísal do zoznamu UNESCO.
Benátky nie sú nič dlžné svojej povesti
Ešte v ten deň sme zaparkovali v kempe San Giuliano pri Benátkach. Narýchlo sme zjedli obed a chytili autobus do Benátok. Pre mňa premiéra, pre Niku po rokoch opakovanie. Bolo mi jasné, že svetoznáme mesto ležiace na 118 ostrovoch v Benátskej lagúne bude krásne, ale v skutočnosti bolo ešte krajšie.
Tepnou mesta je Canal Grande, z ktorého sa rozvetvuje ešte 114 ďalších menších kanálov. Všetky lemujú farebné domčeky stojace presne na hranici kanála. Brehy poprepájali na zemi mosty a vo vzduchu šnúry, na ktorých visí opraté prádlo.
Potulky Benátkami sme neplánovali a mesto sme križovali len uličkami, ktoré si nás zavolali. Takto sme sa dostali hneď na začiatku do Židovskej časti, kde sa v roku 1516 usadili prví Židia, ktorí sa venovali kovoliatectvu. V benátštine sa toto slovo označuje ako geto či gheto.
Onedlho na to sa začali brány do židovskej časti mesta každý večer zatvárať, aby židovské prostredie ostalo oddelené od kresťanského. Samotní Židia si dokonca platili vojakov, aby brány strážili. V čase najväčšieho rozkvetu Benátok žilo v meste asi 5000 Židov. V tom čase výraz gheto začali postupne prijímať aj ostatné európske národy, v ktorých mestách sa Židia usadzovali. A ako vieme, slovo gheto sa používa dodnes, aj keď v trochu inej konotácii.
Benátske NAJ z NAJ
Po viac ako hodine kráčania sme dorazili na námestie Plaza San Marco, jedno z najdôležitejších miest v Benátkach. Jeho dominantou je chrám sv. Marka, ktorého výstavba začala v roku 1063 a skončila o 10 rokov neskôr. Odvtedy bol chrám ešte niekoľkokrát upravovaný, čo malo za následok prelínanie východných a západných architektonických vplyvov z rôznych období. Je pozoruhodné, že táto pestrá zmes štýlov spolu ladí.
Zaujímavosťou je, že chrám sv. Marka je už tretím kostolom, ktorý leží na tomto mieste. Prvý, aj s telesnými pozostatkami sv. Marka – patróna Benátok, podľahol požiaru. Ten druhý bol zámerne zbúraný, aby uvoľnil miesto dnešnej stavbe. Dnes je chrám jednoznačne jednou z najkrajších stavieb celých Benátok.
Na konci námestia, s chrámom sv. Marka stále za chrbtom, sa nám objavila ďalšia pozoruhodná stavba a zároveň druhá najvýznamnejšia benátska pamiatka. Dóžov palác, postavený v 9. storočí, slúžil ako rezidencia pre benátskych dóžov.
Dóža je pojem pre bývalých vladárov Benátskej republiky, ktorá existovala viac než 1000 rokov. Aj keď bol dóža hlavným predstaviteľom aristokracie, reprezentoval republiku navonok a bol volený na doživotie, jeho funkcie boli limitované a kontrolované. V priebehu rokov sa objavili snahy ustanoviť jeho vládu ako dedičnú, no Benátčania nemali záujem upadnúť do moci vládychtivej dynastie. Namiesto toho na panovanie dóžu dohliadalo 6 tribúnov, od roku 1310 až desať. Predstavovali najvyššiu súdnu moc republiky.
Chioggia, Benátky ďaleko od Benátok
Roadtrip po severovýchodnom pobreží Talianska končíme na južnom konci Benátskej lagúny. Malú rybársku dedinku tvoria farebné domčeky, úzke uličky a niekoľko kanálov, čím si dedinka vyslúžila prezývku Malé Benátky. Historicky dôležitá udalosť sa odohrala neďaleko odtiaľto v 14. storočí, keď Benátky v námornej bitke porazili Janov a na dlho získali prevahu nad Stredozemným morom.
V neskorom novembri sme tu veľa turistov nestretli a hovorí sa, že aj cez sezónu je miestom, ktoré turizmus ešte úplne neprevalcoval. Chioggiu spája most s moderným letoviskom Sottomarina, ktorá je svojou dlhou piesočnou plážou ideálnym miesto pre všetky letné radovánky, ktoré sa spájajú s letnou dovolenkou na pobreží Jadranského mora.
Zaujíma vás pokračovanie nášho roadtripu? Prešli sme nádhernými mestami Padova, Ferrara a Bologna, zapadli sme, jedli pizzu väčšiu ako tanier a pozreli si Neptúnov penis. Všetko si prečítate v článku Cez Taliansko od jedného pobrežia k druhému.
