Keď sa povie Salvador Dalí, väčšine ľudí sa namiesto umeleckého diela pred očami zjaví tvár s tenkými zahnutými fúzmi a vypleštenými očami. Dalí je jeden z prvých umelcov, ktorý dokonale pochopil, že iba tvoriť nestačí. Okolo svojho mena vybudoval prestíž, ktorá predávala. Jeho kontroverzný život a dielo sme spoznávali na miestach, ktoré ho formovali najvýraznejšie – v španielskom Katalánsku na ceste po tzv. Dalího trojuholníku.
Obsah článku
Katalánsko je jedným zo 17 autonómnych regiónov Španielska, ktoré má svojbytný ráz. Miestni rozprávajú väčšinou katalánsky, ktorá sa od španielčiny odlišuje. Vo vnútrozemí môžete vystúpiť na vrcholy Pyrenejí, na juhu sa okúpete vo vodách pobrežia Costa Brava – pobrežia, ktoré si ako prvé získalo pozornosť zahraničných turistov.
Práve na pobreží, neďaleko francúzskych hraníc, sme si urobili prvú zastávku na honbe po živote a diele jedného z najväčších umelcov minulého storočia. Čakali nás spolu 3 významné zastávky, ktoré domáci označujú ako Dalího trojuholník.
Na mieste celoživotnej tvorby
Prvá zastávka nás priviedla do Portlligat, tichej rybárskej dedinky neďaleko väčšieho, no stále malého mestečka Cadaqués. Práve tu sa Dalí v roku 1930 usadil spolu so svojou ženou a múzou Galou, o ktorej si povieme viac v závere. V Portlligat žili až do Galinej smrti v roku 1982.
Keď sa sem na začiatku 30. rokov minulého storočia prisťahovali, Portlligat bol iba malou rybárskou osadou s niekoľkými skromnými domami. Tento ráz si zachovala dodnes. Čas sa tu akoby zastavil, utlmovaný tichom mora a strážený skalnatými výbežkami pobrežia. Niet divu, že Dalí tu našiel pokoj a útočisko pre svoju tvorbu.
Dalí v Portlligat kúpil len ošarpanú rybársku chatku. Nasledujúcich 40 rokov dom dotváral, dokupoval okolité pozemky a chatky, ktoré k sebe pripájal. Keďže s Galou nemali deti, celý jeho majetok vrátane domu odkázal Španielsku. Vláda sa ho rozhodla uchovať a sprístupniť verejnosti v takmer nedotknutom stave a s pôvodným zariadením. Návštevníci sa tak môžu priblížiť k Dalího súkromiu a miestu, kde vznikali jeho najvýznamnejšie diela.
Sám Dalí sa vyjadril, že človek nemôže pochopiť jeho maľby, dokým nespozná Portlligat. Hovoril o ňom ako o ideálnom mieste pre jeho tvorbu. Vravel, že celé okolie hralo s ním a podporovalo jeho produktívnosť a tvorivosť. Čas tu podľa Dalího plynie pomalšie, každá hodina má svoj vlastný rozmer, zasadená do absolútneho pokoja. Verím, že len skutočný umelec môže o prostredí hovoriť ako o živej bytosti. Snáď aj preto bol Portlligat jeho jediným oficiálnym bydliskom.
Dom ako múzeum aj umelecké dielo
Salvador Dalí bol všestranný umelec so záujmom na viacerých frontoch. Nevenoval sa len maľbe, ale aj kresleniu, sochárstvu, filmu, šperkom a na umelecké dielo pretvoril aj svoj dom. Kvôli obmedzenej veľkosti sú lístky limitované a je nutné kúpiť ich na určitú hodinu, v sezóne ideálne vopred. Môžete tak urobiť na tejto oficiálnej stránke Salvador Dalí House-Museum.
Prehliadka domu je komentovaná a kvôli časovému harmonogramu nás vždy sprievodkyňa trochu popohnala. Aj keď je dom priestranný, nedokáže poňať všetkých zvedavých návštevníkov, ktorých bolo aj v decembri hojne.
Po vstupe do domu sme sa ocitli v malej predsieni, ktorej dominuje vypchatý ľadový medveď stojaci na zadných. Medveďa kedysi dostal od priateľov a do domu si ho previezol z apartmánu v Paríži. Ako sme si neskôr všimli, Dalí mal slabosť na vypchaté zvieratá. V knižnici si vystavil 2 labute, ktoré počas života plávali v Portlligat. Okrem vypchatého medveďa je zaujímavým kúskom predsiene aj gauč a kreslo, ktoré sám dizajnoval.
Z Medvedieho lobby, ako sa predsieň nazýva, sme po pár schodoch vyšli do kuchyne s masívnym dreveným stolom, veľkým krbom a komínom, ktorý takisto navrhoval Dalí. V 30. rokoch, keď dom ešte nebol poriadne renovovaný, využíval kuchyňu ako svoje štúdio. V tých časoch v dome ešte nebola zavedená elektrina a po západe slnka si plátno osvetľoval lampami, ktoré používajú rybárske lode, keď vyrážajú na lov v noci. Detaily miestnosti dotvárali doplnky ako svietniky, busta gréckeho chlapca, morská hviezdica, sušené kvety, plagát na stene. Všetko spolu dokonale ladilo.
Tretia časť domu bola pôvodne ďalšia rybárska chatka, ktorú Dalí dokúpil, pripojil k domu a vytvoril z nej knižnicu. Umelec rád a veľa čítal. Dokonca aj diela, ktorým nerozumel. Kant, Schopenhauer, Nietzsche, neskôr Freud či Breton. Jeho prístup k literatúre bol svojský ako samotný Dalí. Tvrdil, že neuznáva knihy, iba vzdelanie. Dokonca iba také vzdelanie, ktoré obohatí jeho metódy a tvorbu.
Keď maľoval, často Galu prosil, aby mu čítala diela veľkých autorov. Nie preto, aby počúval, ale preto, aby sa mohol ponoriť do hluku slov. Knihy a dva obrazy visiace v knižnici sú jediné repliky v dome. Originály jeho dvoch malieb, Cadaqués a Port Alguer, visia v Dalího múzeu vo Figueres.
Do Dalího najväčšieho súkromia
Cez terasu sme prešli do pracovných častí domu – do jeho kancelárie, miestnosti pre modelov a štúdia. Pomaly sme začali chápať tón, v ktorom sa nesie atmosféra celého domu. Minimalistické, ale nie prázdne, čisté a presvetlené, odvážne, ale nie gýčové. Na stenách kancelárie viseli fotky popredných surrealistov a osôb, ktoré si Dalí vážil – Max Ernst, Trotsky, André Breton, René Crevel.
Štúdio je najdôležitejší priestor celého domu a vzniklo až v roku 1949, po jeho návrate z USA. Môžeme nahliadnuť na rozpracované diela, ktoré tu zanechal, keď sa po Galinej smrti z domu odsťahoval a nikdy ich nedokončil. Schody zo štúdia nás zaviedli do miestnosti, ktorá prezrádzala Dalího vášeň pre optiku a zrakové ilúzie. Pri fotografii zo svadobného dňa manželov Dalíovcov stoja zrkadlá a kaleidoskopy, z ktorých niektoré vynašiel sám umelec.
Dalí každý deň skoro vstával a prísne dodržiaval svoj režim. Po raňajkách začal pracovať až do obeda, kedy si dal krátku pauzu a išiel si na desať minút zaplávať. Potom zjedol obed a vrátil sa ku práci, pri ktorej zotrval do pol siedmej. Návštevy prijímal vždy až po pol siedmej, keď dokončil prácu.
Cestou do spálne sme prešli okolo klietky, v ktorej zvykli poletovať 3 kanáriky. Dalí klietku zriadil kvôli Gale, ktorá túžila mať v dome štebot vtákov. Konečne sa dostávame do spálne, ktorej srdcom sú dve postele so železným priečelím. Pravá posteľ patrila Gale, ľavá Dalímu. Po pravej strane izby sa otváral veľký polkruhový krb, opäť navrhovaný umelcom samým.
Záverečné časti domu predstavujú posledné pristavené časti – miestnosť s fotografiami po stenách, ktorú vytvorila Gala. Pozornému oku neujde Dalího v spoločnosti významných ľudí ako Pablo Picasso, Coco Chanel aj bývalý španielsky diktátor Franco.
Na konci prehliadky nás sprievodkyňa opustila a my sme si mohli pozrieť vonkajšie časti domu – záhrada, olivové stromy, aj bazén v tvare mužského pohlavného údu, pri ktorom manželia prijímali návštevy. Svoje súkromie si strážili a do domu púšťali hostí len zriedka. Vedľa bazéna sme prešli okolo reprodukcie gauču v tvare pier na pozadí s pneumatikami Pirelli – jasný odkaz na umelcov záujem o americký pop art.
Biele Cadaqués
Ak vás niekedy cesty dovedú až k Dalího domu v Portlligat, neprehliadnite dedinku Cadaqués v susednej zátoke. Leží v najsevernejšej časti pobrežia Costa Brava, v preklade „Drsného pobrežia“, ktoré svoje pláže ukrýva v malebných zátokách medzi skalnatými útesmi. Už v minulom storočí sa Cadaqués tešilo pozornosti bohémov a umelcov, okrem Dalího napríklad Einsteina, Picassa, Thomasa Mana a ďalších. Avšak až potom, ako sa neďaleko usadil Salvador Dalí, sa Cadaqués stalo skutočnou oázou umelcov.
Napriek prestížnej minulosti do Cadaqués nesmerujú davy turistov, aby zistili, prečo si toto miesto získalo srdcia slávnych umelcov. Naopak, úspešne si uchovalo si ráz ospalej dedinky, ktorý najčastejšie vyhľadávajú Barcelončania snažiaci sa na víkend zabudnúť na život v preľudnenom veľkomeste. Od návštevy mestečka mnoho ľudí odrádza jeho poloha mimo hlavných turistických ťahov.
Takisto sa do Cadaqués inak ako vlastnou dopravou dostanete len ťažko a keď už sem zamierite, záverečné kilometre vás prevedú cez kopce, ktoré výhľady na biele mestečko ďaleko od Andalúzie zahaľujú až do poslednej chvíle.
Cadaqués síce má čo ponúknuť, no určite to nie sú historické pamiatky. Z tých stojí za pozornosť asi len kostol Església de Santa Maria zo 16. storočia, o ktorého výzdobu sa čiastočne pričinil aj Dalí. Najkrajšia časť mesta je centrum, v ktorého uličkách sa nie je ťažké stratiť a potom opäť nájsť. Západ slnka si väčšina ľudí vychutnáva z reštaurácií a tapas barov pozdĺž malej promenády.
Až keď pochopíte, že v Cadaqués sa nie je za čím hnať, dokážete naplno precítiť potenciál tohto miesta. Pri trochu šťastia sa aspoň vzdialene priblížite k tomu, ako ho opísal Salvador Dalí.
Do múzea v divadle
Druhá zastávka na Dalího trojuholníku nás zavolala do jeho rodného mesta Figueres. Tu stojí Dalího divadelné múzeum, 3. najnavštevovanejšie múzeum v celom Španielsku. Umelec múzeum sám navrhol a vybudoval na ruinách starého divadla, ktoré podľahlo požiaru počas Španielskej občianskej vojny.
Po 14 rokoch práce ho v roku 1974 sprístupnil verejnosti ako miesto veľkolepej oslavy surrealizmu. Dalí sa projektu ujal naplno, starostlivo dohliadal na každý detail pri jeho zrode a z obyčajné múzea vytvoril interaktívne miesto, kde sa človek umením baví. Autor múzeum vybudoval ako priestor, ktoré má pôsobiť na všetky zmysly, ale predovšetkým má návštevníkov zoznámiť so základnými ideami surrealizmu. Nielen obrazy, ale celý priestor zamýšľal postaviť ako veľký surrealistický objekt.
Teatre-Museo Dalí dáva ľuďom príležitosť prejsť si Dalího tvorbou od prvých surrealistických konceptov až po najznámejšie diela poprednej osobnosti tohto umeleckého smeru.
Pri presune priestorom pochopíte filozofiu, ktorá sprevádzala celú Dalí tvorbu – provokovať, šokovať, pobúriť, znechutiť. Okolo jeho mena sa vznášal oblak kontroverznosti, čo Dalímu vôbec neprekážalo, práve naopak. Už v mladosti sa prejavovala jeho výstredná osobnosť a z jeho osobných denníkov vieme, že už v tínedžerskom veku prejavoval odhodlanie dokázať niečo veľké.
Jeho cieľavedomosť ho doviedla ďalej ako k obyčajnej umeleckej sebarealizácii. Vytvoril okolo seba imidž a na svete snáď nebol fotograf, ktorý by odmietol príležitosť namieriť objektív na Dalího fúziky. Všetko okolo seba dokázal speňažiť a svojou láskou k materializmu sa netajil. Otec surrealizmus André Breton ho prezýval Avida Dollars, teda chtivý dolárov.
Kontroverzia okolo jeho mena nebola hraná. Salvador Dalí bol výstrednou osobnosťou, ktorá trpela rôznymi výstrelkami a čudesnými fóbiami. Spomenúť môžem napríklad jeho posadnutosť hmyzom či odpor k mravcov, ktoré sa objavujú v mnohých z jeho diel.
V ďalšom zo známejších obrazov, Veľký masturbátor, odráža svoju fóbiu zo sexu a fyzickej blízkosti, ktorú otvorene priznával. Nevyhol sa škandálom a počas jeho života vystúpilo niekoľko umelcov, ktorí Dalího obvinili s plagiátorstva. Z Kráľovskej akadémie krásnych umení v Madride ho vylúčili, pretože odmietal absolvovať záverečné skúšky z výtvarného umenia. Vraj preto, že na univerzite nebol nik dostatočne kompetentný na to, aby ho skúšal. A hoci sa Dalí zdal byť človekom, ktorý na pravidlá nedbal, 10 rokov po prijatí do skupiny surrealistov ho z nej vylúčili. Dôvod? Príliš akademický štýl maľby.
Predstavenie s názvom Dalí
Už prvá miestnosť Dalího divadelného múzeá nás strháva priamo in medias res, rovno do vôd surrealizmu. Vo vysokom kruhovom nádvorí, bývalom hľadisku divadla, sa ocitneme zoči voči obrovskej inštalácii, ktorá je úvodom do toho, čo predstavuje surrealizmus – spojiť nespojiteľné.
O tom je dielo Daždivý taxík, ktoré spája obrovskú sochu kyprej ženy stojacej na čiernom cadillacu, ťahajúcej reťaze pripevnené ku Trajánovmu stĺpu vytvoreného z pneumatík. Na jeho vrchole sa krčí druhá žena uväznená v pneumatike. Všetko sa odohráva pod loďou, z ktorej visia vyformované obrovské kvapky. Vnútri cadillacu pritom neustále prší. Absurdné snové dielo, ktoré stiera hranice reality. Dalí inštaláciu označil ako najväčší surrealistický monument na svete.
Aj návštevníci, ktorí nie sú vášniví milovníci umenia, dozaista ocenia aspoň Dalího popredné diela. Medzi ne určite patrí obraz Stálosť pamäti. Vzniklo v časoch jeho ranej a najproduktívnejšej éry, začiatkom 30. rokov. Hlavným predmetom obrazu sú roztekajúce sa hodiny, ktoré visia cez okraj predmetov. Hlavnú myšlienku, ktorú sa Dalí snažil pretaviť do diela, vyčítame práve z hodín. Čas je relatívny, vôbec nie pevný, objektívny ani lineárny. Reagoval tým na moderné myslenie 20. storočia, ako aj teóriu relativity jeho priateľa Alberta Einsteina. Čas sa topí na pozadí skalného pobrežia v okolí jeho srdcového mesta Cadaqués.
Prerod
V závere Dalího múzea sa dostávame k dočasnej expozícii a k dielu, ktoré umelec označil za jedno zo svojich najväčších. Ústredná postava obrazu Madonna z Portlligat je tentokrát zobrazená realisticky a pozorovateľ si nekladie otázky, o koho ide. Svoju manželku Galu premenil na levitujúcu Pannu Máriu, ktorá drží v rukách dieťa Ježiša. V skutočnosti ide o konkrétneho chlapca z Cadaquésu. Celý obraz je rozčlenený do geometrických tvarov, pričom autor tento smer označil ako nukleárny surrealizmus.
Ako to už v umení býva, na pochopenie odkazu v konkrétnom diele musíme bližšie poznať pozadie autora, jeho tvorbu či dobu. Madonna z Portlligat vznikla v roku 1949, kedy sa Dalí definitívne odklonil od freudovského surrealizmu a obrátil sa v metafyzike, mysticizmu a katolicizmu. Viera má byť odpoveďou na rozpad sveta a oddelenými geometrickými útvarmi reaguje na hrozbu atómových zbraní. Dalí opakovane tvrdil, že Hirošima bola jeho duchovným prebudením a po druhej svetovej vojne nastal jeho vnútorný, a tým pádom aj umelecký prerod.
Ten sa jasne prejavuje v ústrednej ženskej postave, v ktorej nevidíme ani štipku erotiky, ale skôr duchovnosť a ženskosť. Aj tento prerod mal za následok postupný odklon od surrealizmu. Dalí bo naďalej presvedčený, že oslobodzuje podvedomie, no zároveň v ňom začal vidieť vnútorný chaos.
Dalího studňa inšpirácie
Madonna z Portlligat a Gala v podobe Panny Márie tvorila premostenie do našej poslednej zastávky na ceste po Dalího trojuholníku. Priviedla nás do dedinky Púbol so stredovekým nádychom, kde však turistov neláka nič okrem hradu, ktorý Dalí kúpil Gale v roku 1969 ako miesto odpočinku a úniku. Gala tento dar prijala, no pod jednou podmienkou – manžel doň môže vstúpiť len po jej písomnom zvolení. Dalí bol v mnohých smeroch nekonvenčný a taký bol aj jeho vzťah s manželkou.
Galine skutočné meno je Elena Ivanovna Diakonova, ktoré prezrádza jej ruský pôvod. Napriek tomu, že bola dôležitou ženou v živote mnohých umelcov a intelektuálov, vieme o nej len málo. Vyrástla v Moskve, získala dobré vzdelanie a bola brilantnou študentkou. V roku 1912 odišla do sanatória vo Švajčiarsku, kde sa liečila na tuberkulózu. Tu spoznala svojho prvého manžela, surrealistického poeta Paula Éluarda.
Vzťah im dlho nevydržal a kým v roku 1929 stretla Dalího, prežila aféry ešte s niekoľkými významnými mužmi. Aj pre nich, podobne ako pre katalánskeho umelca, bola Gala múzou a objavovala sa v ich tvorbe. Dalího bok už nikdy neopustila, hoci počas ich vzťahu mala veľa milencov. Napokon zomrela v dome v Portlligat v roku 1982. Dalí dom hneď po jej smrti opustil a presťahoval sa na hrad do Púbolu, kde žil 2 roky, až kým stavbu nezachvátil požiar a Dalí neutrpel poranenia, ktoré ho pripútali na vozík. Zomrel v roku 1989 a pochovaný je pod javiskom svojho divadelného múzea v rodnom meste.
Pevnosť symbolizujúca koniec
Gala sa rýchlo stala Dalího biznis manažérkou, spravovala jeho financie, komunikovala s galériami, zjednávala podmienky. Mala veľký podiel na tom, že sa Dalí presadil na medzinárodnej scéne a jeho meno sa stalo symbolom vplyvu, moci a prestíže aj mimo výtvarného umenia. Dalí niekoľkokrát povedal, že za všetkými jeho úspechmi stojí ona. Napriek všetkému ostala len slabo viditeľnou postavou v tieni talentovaného umelca.
V druhej polovici 60. rokov Gala cítila potrebu dištancovať sa od jej postavenia v Dalího živote. Čoraz menej sa ukazovala na verejných akciách po jeho boku a v chirurgických zákrokoch a exotických olejov túžila nájsť stratenú mladosť. Neskôr mala dokonca verejne známy vzťah s istým hercom a spevákom. Gala bola manželkou, ktorej bola vernosť cudzia, no ani to nezmiernilo Dalího posadnutosť jeho osobnou múzou. Svedčí o tom aj fakt, že na mnohých obrazoch sa podpísal ako Gala Dalí.
Dalí túžil Gale kúpiť dar dostatočne veľký na to, aby bol hoden ich lásky. Rozhodol sa pre zámok v Púbole, ktorý leží neďaleko Cadaqués a tiež blízko miesta, kde sa v roku 1934 zosobášili. Hrad bol výlučne Galiným zázemím a Dalí sa v ňom pričinil iba o rekonštrukciu z pôvodného stavu a o maľby na strope, aby ho Gala vždy našla vo svojom nebi.
V hrade, rovnako ako v dome v Portlligat, ostalo všetko pôvodné vybavenie. Prechádzali sme miestnosťami, ktoré naozaj vzbudzovali dojem stredovekého hradu a pôsobili chladne. Z nádvoria sme vstúpili do vnútorných priestorov a prešli jej spálňou, hosťovskou izbou (mimochodom nazvanou Red room), kuchyňou aj obývacou miestnosťou. V jedálni sme mohli nahliadnuť na posledné Dalího dielo, na ktorom pracoval.
Hoci zámok v dedinke Púbol bol darom z lásky, v skutočnosti sa stal skôr symbolom konca. Symbolom starnutia, izolácie, odchodu, samoty aj prichádzajúcej smrti. Po Galinom odchode do večnosti sa suterén stal jej kryptou, kde leží pochovaná. Bez Dalího, s vypchatou žirafou.
Viac informácií o hrade v Púbole nájdete na oficiálnej stránke Gala Dalí Castle.
10 najkrajších vecí v španielskom meste Cádiz
Camperom po Costa de la Luz v Španielsku
Tarifa – návšteva najjužnejšieho bodu Európy
Elche a Orihuela – Maurovia v okolí Alicante
Menton – žltý klenot Azúrového pobrežia
