Padova, moje talianske mestské naj

Tak ako veľká časť Talianska, aj Padova v minulosti patrila pod rímske impérium, neskôr pod benátske. Ak je niečím Padova známa dnes, tak prívlastkom univerzitné mesto. V roku 1222 sa tu zrodila 2. najstaršia univerzita v Taliansku, ktorej lekárska fakulta bola preslávená po celej Európe. Do jej pitevne môžu návštevníci nazrieť aj dnes. Nahliadnu tak do najstaršej dochovanej lekárskej posluchárne na svete. Prístupná je aj kazateľna, v ktorej kedysi prednášal samotný Galileo Galilei ako učiteľ.

Naša návšteva Padovy začala na námestí Prato della Valle. Stredom námestia je prekrásny elipsovytý park s fontánou a 78 impozantnými sochami. Práve vďaka tomuto námestiu sa pre mňa Padova stala láskou na prvý pohľad. Ako sme neskôr zistili, postavy zobrazujú významných ľudí, ktorý kedysi pôsobili v Padove.

Stojac na námestí je nemožné nevšimnúť si renesančný chrám Basilica di Sant‘ Antonio. Meno a pamiatku nesie po sv. Antonínovi Paduánskom, chudobnom mníchovi, ktorý odmietal život v prepychu a luxuse. Do vnútra baziliky sme sa nepozreli, no keby sme tak urobili, videli by sme hlavný oltár s bronzovými reliéfmi od Donatella, ktoré zobrazujú život a skutky sv. Antonína.

Namiesto toho sme vykročili uličkou, na ktorej konci na nás svietila k opátstvu San Giustina. Pred dómom mali stálo niekoľko stánkov, kde si ľudia môžu kúpiť ruženec a fotku Panenky Márie.

Naspäť k autu sme sa vracali uličkami Židovskej štvrte. Neviem, koľkými mestami musím ešte prejsť, aby ma prestali fascinovať úzke talianske uličky, farebné fasády a tmavozelené okenice. Na každom rohu to láka vstúpiť do kaviarní a foccacerií, do ktorých sme občas vkročili aspoň nadýchať sa omamnej vône roztopeného syra a olivového oleja.

Ako sme prvýkrát zapadli

Z Padovy sme sa vrátili na pobrežie, aby sme videli ešte Chioggiu, ale o tej ste si prečítali už v minulom článku. Ak nie, článok Roadtrip po severovýchodnom pobreží Talianska je tu. Po niekoľkých intenzívnych dňoch a spoznávačkách sme sa rozhodli prečkať daždivé dni prácou a zaparkovať kúsok pod mestom Ferrara. Na Taliansku sme si už za ten čas obľúbili tzv. „Free motorhome areas“ – parkoviská pre karavany a camper vany, ktoré môžete na krátky čas využiť úplne zadarmo. Všetky majú vodu, niektoré aj elektrickú prípojku.

2 dni sme kempovali na malom trávnatom pľaci cca. pre 4 domy na kolesách. V sobotu ráno sme plánovali vyraziť skoro, aby sme stihli obzrieť Ferraru a ak čas dopraje, aj Bolognu. Pobalené nasadáme, otáčam kľúč, motor naskočí, zaradím jednotku a kolesá sa šmýkajú na mieste. Skúšam sa pohnúť ešte párkrát, no vyhrabala som pod nami ešte väčšiu bahnitú jamu. Veľmi rýchlo prišlo uvedomenie, že bez pomoci sa nepohneme. Naša ťažká casita sa za 2 intenzívne daždivé dni ponorila do trávnika ako do močiara.

Prosíme o pomoc

Parkovisko susedilo s akýmsi rybárskym klubom, ktorý každý deň navštevovalo niekoľko áut. Zopár ich prišlo aj v to upršané ráno. S pomocou rúk, prekladača a základov španielčiny sme lokálnym postarším Talianom vysvetlili, s akým problémom sa potýkame. Jeden pán si dlho zamyslene šúchal bradu a radil sa s druhým. Nakoniec povedal, že keď príde druhé „auto blanco“, to nám pomôže. Nasadol do auta a odišiel.

Išli sme teda „domov“, urobili si raňajky, začali čítať knihu a čakali na auto blanco. To síce prišlo, no nič sa nedialo, nik nechodil. Vrátili sme sa teda naspäť opýtať sa, že ako teda. Vo vykúrenej miestnosti sme našli hrať dvoch chlapíkov a jednu ženu karty a piť kapučíno. Vyzeralo to tak, že na našu pomoc sa zabudlo. Žena niečo nadiktovala do mobilu a vystrčila na nás displej. „Traktor má defekt, takže nepríde“. Asi čakala, že nás tým vybaví, ale bola na omyle. Odmietali sme odísť, pretože boli naša jediná nádej.

Žena teda skúšala vytočiť ďalšie čísla, medzi inými aj miestneho starostu. Muži medzitým len sedeli a čakali. Ich povzdychy a klopkanie prstami po stole nám aj cez jazykovú bariéru veľmi jasne naznačovali, že ich obťažujeme. Na moment sa mi zacnelo za milovanou Áziou, kde by už dávno obehli polovicu dediny a auto by sme vytlačili, nech sa deje čokoľvek.

Pomoc prichádza

Teplú miestnosť s neochotnými ľuďmi sme opustili s odhodlaním vyjsť na ulicu a vypýtať si pomoc tam. Počas chladného daždivého dňa sme na ulici stretli presne 0 ľudí. Po pár minútach sa pri nás zastavila žena z rybárskeho klubu, čo obvolávala dedinu. Vraj o 5 minút príde pomoc.

Stalo sa. Onedlho sa spoza rohu vynoril prdkajúci traktor (či čo), v tesnom závese s chlapíkmi, ktorí prerušili svoje kartové dejchánky. Ani vyťahovanie a viazanie lana sa nezaobišlo bez lamentovania, dudrania a zazerania. Iba pán na traktore sa usmieval a poprial nám šťastnú cestu. S dvojhodinovým oneskorením vyrážame do Ferrari.

Smer Ferrara, Taliansko

Prekračujeme hranice Benátska a vstupujeme do tretieho talianskeho regiónu našej cesty – Emilia-Romagna. Ani nie po hodine cesty parkujeme 20 minút od centra slávneho mesta Ferrara. Zababušené sme vykročili do mesta, za ktorého dnešnú podobu sa zaslúžila rozsiahla rekonštrukcia v 16. storočí. Kroky nás doviedli k jeho srdcu, hradu Castello Estense.

Hneď pár krokov vedľa sme sa ocitli pod Palazzo del Comune, pôvodnej rezidencii rodu Este, dnes radnici. Práve sa nachádzal v rekonštrukcii a jeho stenu lemovalo lešenie a plachta, takže nám veľká časť jeho esencie ostala skrytá. Prešli sme ešte pár uličkami v okolí a obzreli stánky vianočných trhov, ktoré tu stáli už na konci novembra.

Tak ako ma Padova nadchla, Ferrara, naopak, neočarila. Historické centrum je pekné a v porovnaní s farebným Talianskom bola červeno-oranžová tehlová architektúra konečne niečo nové, no moje srdce si nezískala. Uvidíme, či sa to podarí Bologni.

Bologna, ukáž, čo skrývaš

Návšteva Ferrari nám nezabrala veľa času, takže sme do navigácie pridali aj Bolognu, vzdialenú iba 40 minút jazdy. Zaparkovali sme na drahšom, no stráženom parkovisku takmer v centre. V Taliansku si radi za takého parkovanie priplatíte, verte mi.

Bočnými uličkami sme vhupli do centra najväčšieho mesta regiónu Emilia-Romagna. Aj napriek jej veľkosti sa o Bologni hovorí ako o meste na jeden deň. Zamierili sme rovno k najväčšej „atrakcii“ mesta – dvom šikmým vežiam Torii Pendeti. Zvažovali sme, či si pozrieme aj Bolognu z výšky. Až 500 schodov vedie na vrchol vyššej, 98 metrovej veže, no napokon sme sa rozhodli stráviť čas v meste na zemi. Druhá veža hneď oproti je vysoká len 48 metrov. Niekoľko rokov po zahájení stavby ju z bezpečnostných dôvodov zámerne znížili.

Namierime si to rovno k ikonickému chrámu Basilica di San Petronio, ktorý svojou architektúrou pôsobí trochu neupratane. Polka kostola taká a druhá onaká. Za bujným výzorom baziliky údajne stojí fakt, že počas jej stavania prišli na rad dôležitejšie stavby a na baziliku neostali peniaze. Iný príbeh hovorí o tom, že bazilika sa stavala s víziou prekonať aj Baziliku sv. Petra vo Vatikáne, čo sa nepáčilo vtedajšiemu pápežovi. Dnes sa Basilica di San Petronie môže pochváliť aspoň prvenstvom najväčšej baziliky postavenej z červených tehál.

O kúsok ďalej, na námestí Piazza del Nettuno, si moju pozornosť získala Neptúnova fontána, kde rybo-ženám naspodu striekala voda priamo z bradaviek. Tvorca fontány údajne schválne nasmeroval sochu tak, aby Neptúnove genitálie smerovali priamo na miesto, kde vtedy sídlili mníšky. Vtipálek.

Chvíľu sme tam stáli a pozorovali atmosféru. Ulice boli plné ľudí. Rovnako podniky a ich terasy. Veľa mladých, cool oblečených zjavne študentov. Nikoho očividne netrápilo, že vonku je len 6 stupňov. Zabalení v šáloch sedeli pod ohrievačmi pri pohári vína a hlasno debatovali. Bolognu som si sama pre seba zadefinovala ako „taliansky Berlín“.

Talianska pizza je balzam na dušu

Bolo už po šiestej a začal sa ozývať hlad. Obedovať sme dnes ešte nestihli a keďže som sa za krátky čas v Taliansku stala závislá na pizzy, voľba bola jasná. Odbočili sme z rušne obchodnej ulice Via dell’Indipendeza a za rohom vošli podniku L’Antica Pizzeria da Michele. Neplánovane sme sa ocitli v reštaurácii, kde si Julia Robert vo filme Jedz, modli sa a miluj dala po príchode do Talianska skvelú margharitu. Presnejšie povedané, ocitli sme sa v jej pobočke, originálna prevádzka je v Neapole. V menu túto pizzu promovali ako najlepšiu na svete. Tak teda dajte.

O pár minút nám na stole nám pristála pizza väčšia ako tanier. Nepreháňam, veď pozrite fotku. A či bola najlepšia na svete? To neviem, ale bola skvelá. Talianske pizze sú láska. Už teraz mi chýbajú.

Ahoj, Ligúria

Po 3 hodinách motania sa v Bologni sme naštartovali nevykradnuté auto a opustili Bolognu. Opäť sa nám stala útočiskom free motorhome area, tentokrát kdesi pod Modenou. Ráno sme sa zobudili do zamrznutého ráno. Teplomer statočne hlásil 1 stupeň. Tráva popri parkovisku bola schovaná pod bielym srieňom. Vidina tepla na pobreží nás vábila ako sirény námorníkov. Nebolo ani 7 hodín, keď som si upíjala z kávy v termo hrnčeku popri šoférovaní do dedinky Levanto pri pobreží Cinque Terre. Sem sme dorazili po pár hodinách jazdy cez zasnežený priesmyk.

Príspevok Cez Taliansko od jedného pobrežia k druhému je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Prvé dva dni sa niesli v znamení čo najrýchlejšieho presunu do Talianska, kde máme naplánované prvé zastávky. Prvý deň to sme to potiahli neďaleko slovinského Mariboru. Cestovať na dodávke bez diaľničnej známky trvá. Večer sme mali na konte 541 kilometrov za 9 hodín. Parkovali sme už za tmy, údajne kdesi pri pekných jazerách. Tie sme videli až ráno, keď sa nad nimi v jesennej šedi vznáša hmla.

Prvá noc bola chladná a ani ráno teplota nestúpala závratným tempom. Teplomer hlásil 4 stupne. Kvôli môjmu obmedzenému prístupu k notebooku počas posledných dní sme sa rozhodli spojazdniť Starlink a doobedie venovať pracovným veciam. Muskov satelitný internet sme zvažovali už dlhšie.

Elonova politika mi nie je sympatická, no už sme sa niekoľkokrát presvedčili, že mobilné dáta či e-simky sú nespoľahlivé a namiesto internetu nám prinášali len nervozitu a stres. Keď človek dlhodobo pracuje na cestách, nemôže si to dovoliť. Nechce. A tak sme si povedali, že máme dosť lacných riešení, čo nefungujú a rozhodli sme sa investovať do toho najlepšieho, čo aktuálne na trhu existuje. Žiaľ, priniesol to Elon Musk.

Až poobede sme opäť naštartovali, aby sme večer zaparkovali na poslednom voľnom mieste na bezplatnom parkovisku rovno pred univerzitou v Terste. Pravidelné vrčanie skútrov nám napovedalo, že vonku je teplejšie. Po slovenskej (a slovinskej) realite nás 15 stupňov krásne hrialo a napriek tomu, že sme spali pri ceste, čakala nás príjemná pokojná noc.

Terst – hlavné mesto regiónu

Taliansky roadtrip začíname v hraničnom meste Terst (Trieste). Aj s pestrou milosťou pod nadvládou Rimanov, Rakúšanov či Benátčanov nás toto prístavné mesto privítalo nefalšovanou talianskou atmosféru, ktorej hlavnou prísadou boli hluční domáci, od rána posedávajúci na káve a aperitive.

TIP: Týmto očarujúcim mestom vás podrobnejšie prevedie môj článok Čo vidieť v Terste za jeden deň.

Hlavné mesto Furlandsko-Julského Benátska je vymaľované farebnými domčekmi, malými lokálnymi barmi a kaviarničkami, reštauráciami s morskými plodmi a architektúrou, ktorá mlčky odkazuje na niekdajšiu dôležitosť Terstu.

Prehliadku mesta sme začali aj skončili na námestí Piazza Unita d’Italia v srdci historického centra. Nádherné štvorcové námestie z troch strán ohraničujú dôležité vládne budovy, zo štvrtej strany more. Cez úzke uličky sme vystúpili k hádam najdôležitejším historickým pamiatkam mesta – pevnosti a katedrále San Giusto. Ak niekde cítiť vplyv Rimanov, tak je to tu.

Ešte v ten deň sme odišli z mesta a odparkovali na malom parkovisku pri lese za obcou Opičina, len 8 kilometrov od Terstu. Bola sobota a kde-tu sa vynorili domáci so psom, ktorých úzka cestička zaviedla do džungle oranžových stromov. Zvedavosť nám nedala a na druhý deň ráno sme sa išli pozrieť aj my. Po chvíľke sme sa ocitli pri malom močiari, no údajne jednom z najväčších v tejto oblasti. Vyzeral mŕtvo, no podľa info tabule je zdrojom rozmanitého života v ňom aj okolo neho.

Jaskyňa sa po taliansky povie Grotta

Program ďalšieho dňa bol jasný a naplánovaný ešte doma – najväčšia sprístupnená jaskyňa na svete, Grotta Gigante, a honosný zámok Miramare stojaci priamo nad útesmi. Zaplatili sme vstup a kým sme čakali sa sprievodkyňu, čudovala som sa, že aj mimo sezóny je tu kopa ľudí. V skupine nás bolo viac než 30 a ja som si na okamih spomenula na návštevu Harmaneckej jaskyne, kde sme sa mesiac dozadu stretli pri vstupe presne štyria.

Hodinová prehliadka s miestnou sprievodkyňou bola fajn. Bezprostredne po vstupe do jaskyne sa niekoľkokrát ozvalo užasnuté „wau“. Priestory boli naozaj „gigante“ a z dna jaskyne nás od stropu delilo viac než 100 metrov. To je presne dĺžka, ktorú sám v tme zlanil chlapík v roku 1908, keď jaskyňu objavil.

Z jaskyne to bola len chvíľa ku zámku, ktorý sa dal postaviť Maximilián Habsburský. Mal reprezentovať jeho dôležitosť a postavenie. Sám Maximilián tu s manželkou nejaký čas prebýval a čas trávil v záhradách, ktoré sa udržiavajú doteraz.

Grado, predohra Benátkam

Prespali sme kdesi na pol ceste medzi zámkom a mestečkom Grado. Nasledujúci deň bol upršaný a čisto pracovný. Aj preto sme do Grada dorazili až poobede. Posledné lúče dňa sme si vychutnali s privretými očami, tvárou nasmerovanou k slnku a s kávou v ruke, priamo v meste pri jednom z kanálov. Výhodou cestovania mimo sezóny je to, že keď už to nie je masovka, nikto moc nerieši.

V tú noc nás okrem vetra zobudil dážď aj silný nárazový vietor. Občas som sa cítila ako dieťa v kočíku, ktoré sa mama snaží uspať. Aj zvonkohra v aute občas zacinkala. Keby som už nebola veľká, tiež sa možno rozplačem. Ráno sme sa zobudili do iného sveta. Príjemné počasie vystriedal citeľný chlad a v diaľke sa objavili zasnežené vrcholky Karnských Álp. Ich chlad v noci vietor privial až k nám.

Ráno sme nasmerovali topánky do uličiek mestečka. Grado leží na niekoľkých ostrovčekoch v lagúne a s pevninou ho spája dlhá hrádza. V lete rušné, turistami obľúbené miesto, mimo sezóny ospalá rybárska dedinka, ktorej ticho rušia len čajky a kostolné zvony. Hneď pri vstupe do centra sme narazili na prístav s jachtami odparkovanými jedna vedľa druhej. V kanáli za rohom zas rybári zmotávali siete a chystali sa vyraziť na more.

Grado je neveľké mestečko a asi po hodine túlania sa v uličkách sme mali pocit, že už sme videli všetko. Bolo už takmer 9 hodín, no kaviarne ani obchody zatiaľ neožívali. Za tých pár dní v Taliansku sme si všimli, že si domáci ráno dávajú načas.

Keď Grado bolo ešte Aquileia

V minulosti bolo Grado súčasťou mesta Aquileia, jedného z najväčších miest Rímskej ríše. Odčlenilo sa v 5. storočí, keď obyvatelia utiekli do lagúny pred nájazdom Hunov a postavili tam pevnosť. Odvtedy sa začala písať sláva mestečka Grado, ktorú si udržalo dodnes.

To sa nedá povedať o spomínanej Aquileie, kedysi živom a rušnom meste so strategickou polohou pri jantárovej ceste, ktorá spojovala Stredozemné more a severnú Európu. Dnes svoju niekdajšiu slávu vyvažuje množstvom historických pamiatok. Medzi najdôležitejšie patrí bazilika, ktorej najvýznamnejšiu časť tvoria podlahové mozaiky zobrazujúce momenty z bežného života miestnych. Mozaiky boli odhalené až v roku 1909 a takmer o storočie neskôr sa celý archeologický areál zapísal do zoznamu UNESCO.

Benátky nie sú nič dlžné svojej povesti

Ešte v ten deň sme zaparkovali v kempe San Giuliano pri Benátkach. Narýchlo sme zjedli obed a chytili autobus do Benátok. Pre mňa premiéra, pre Niku po rokoch opakovanie. Bolo mi jasné, že svetoznáme mesto ležiace na 118 ostrovoch v Benátskej lagúne bude krásne, ale v skutočnosti bolo ešte krajšie.

Tepnou mesta je Canal Grande, z ktorého sa rozvetvuje ešte 114 ďalších menších kanálov. Všetky lemujú farebné domčeky stojace presne na hranici kanála. Brehy poprepájali na zemi mosty a vo vzduchu šnúry, na ktorých visí opraté prádlo.

Potulky Benátkami sme neplánovali a mesto sme križovali len uličkami, ktoré si nás zavolali. Takto sme sa dostali hneď na začiatku do Židovskej časti, kde sa v roku 1516 usadili prví Židia, ktorí sa venovali kovoliatectvu. V benátštine sa toto slovo označuje ako geto či gheto.

Onedlho na to sa začali brány do židovskej časti mesta každý večer zatvárať, aby židovské prostredie ostalo oddelené od kresťanského. Samotní Židia si dokonca platili vojakov, aby brány strážili. V čase najväčšieho rozkvetu Benátok žilo v meste asi 5000 Židov. V tom čase výraz gheto začali postupne prijímať aj ostatné európske národy, v ktorých mestách sa Židia usadzovali. A ako vieme, slovo gheto sa používa dodnes, aj keď v trochu inej konotácii.

Benátske NAJ z NAJ

Po viac ako hodine kráčania sme dorazili na námestie Plaza San Marco, jedno z najdôležitejších miest v Benátkach. Jeho dominantou je chrám sv. Marka, ktorého výstavba začala v roku 1063 a skončila o 10 rokov neskôr. Odvtedy bol chrám ešte niekoľkokrát upravovaný, čo malo za následok prelínanie východných a západných architektonických vplyvov z rôznych období. Je pozoruhodné, že táto pestrá zmes štýlov spolu ladí.

Zaujímavosťou je, že chrám sv. Marka je už tretím kostolom, ktorý leží na tomto mieste. Prvý, aj s telesnými pozostatkami sv. Marka – patróna Benátok, podľahol požiaru. Ten druhý bol zámerne zbúraný, aby uvoľnil miesto dnešnej stavbe. Dnes je chrám jednoznačne jednou z najkrajších stavieb celých Benátok.

Na konci námestia, s chrámom sv. Marka stále za chrbtom, sa nám objavila ďalšia pozoruhodná stavba a zároveň druhá najvýznamnejšia benátska pamiatka. Dóžov palác, postavený v 9. storočí, slúžil ako rezidencia pre benátskych dóžov.

Dóža je pojem pre bývalých vladárov Benátskej republiky, ktorá existovala viac než 1000 rokov. Aj keď bol dóža hlavným predstaviteľom aristokracie, reprezentoval republiku navonok a bol volený na doživotie, jeho funkcie boli limitované a kontrolované. V priebehu rokov sa objavili snahy ustanoviť jeho vládu ako dedičnú, no Benátčania nemali záujem upadnúť do moci vládychtivej dynastie. Namiesto toho na panovanie dóžu dohliadalo 6 tribúnov, od roku 1310 až desať. Predstavovali najvyššiu súdnu moc republiky.

Chioggia, Benátky ďaleko od Benátok

Roadtrip po severovýchodnom pobreží Talianska končíme na južnom konci Benátskej lagúny. Malú rybársku dedinku tvoria farebné domčeky, úzke uličky a niekoľko kanálov, čím si dedinka vyslúžila prezývku Malé Benátky. Historicky dôležitá udalosť sa odohrala neďaleko odtiaľto v 14. storočí, keď Benátky v námornej bitke porazili Janov a na dlho získali prevahu nad Stredozemným morom.

V neskorom novembri sme tu veľa turistov nestretli a hovorí sa, že aj cez sezónu je miestom, ktoré turizmus ešte úplne neprevalcoval. Chioggiu spája most s moderným letoviskom Sottomarina, ktorá je svojou dlhou piesočnou plážou ideálnym miesto pre všetky letné radovánky, ktoré sa spájajú s letnou dovolenkou na pobreží Jadranského mora.

Zaujíma vás pokračovanie nášho roadtripu? Prešli sme nádhernými mestami Padova, Ferrara a Bologna, zapadli sme, jedli pizzu väčšiu ako tanier a pozreli si Neptúnov penis. Všetko si prečítate v článku Cez Taliansko od jedného pobrežia k druhému.

Príspevok Roadtrip po severovýchodnom pobreží Talianska je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Čo vidieť v Terste, Taliansko

Väčšina pamiatok leží v centre mesta, takže na objavovanie stačia nohy a fľaša vody. Ak budete nasledovať bod po bode tohto článku, urobíte nenáročný okruh mestom za pomerne krátky čas. Jeden deň stačí, aby ste videli v Terste to najdôležitejšie.

1. Námestie Piazza Unita d’Italia

Srdce Terstu a za mňa najkrajšia časť celého mesta. Veľké štvorcové námestie, ktoré obkolesujú dôležité vládne budovy, medzi nimi aj radnica Palazo Comunale. Námestie na jednej strane hraničí s prístavom, vďaka čomu Piazza Unita d’Italia patrí prvenstvo najväčšieho pobrežného námestia v Európe.

Ak niečo v Terste naznačuje minulosť poznačenú rakúskou nadvládou, je to práve toto námestie. Na architektúre sa podpísal barok a každý kúsok iba pripomína bohatú kultúrnu históriu. Ak si chcete pohľad na námestie vychutnať o čosi dlhšie, sadnite si do jednej z kaviarní okolo. Zaplatíte síce turistickú maržu, ale koľkokrát sa ešte ocitnete v Terste?

2. Kostol San Silvestro

Basilica San Silvestro na rozdiel od hlavného námestia nepatrí medzi najúchvatnejšie stavby v Terste, ale má iné prvenstvo. Ide o najstarší kostol v Terste, ktorý tu stojí už 1000 rokov. Skromný tehlový kostolík so zvonicou z 11. storočia takmer zničilo zemetrasenie v roku 1927. O rok neskôr bol kostol zrekonštruovaný a vyhlásený za národnú pamiatku.

3. Pevnosť a katedrála San Giusto

Dve dôležité pamiatky, ktoré dokresľujú charakter Terstu sú katedrála a pevnosť San Giusto. Poďme poporiadku a začnime katedrálou, ktorá vznikla spojením dvoch susedných kostolov ležiacich tesne vedľa seba. Ich pôvod si pamätá 5. storočie. Vnútorná výzdoba nie je až taká honosná a najzaujímavejší je mozaikou zdobený strop v prednej časti kostola.

Hneď vedľa katedrály ležia pozostatky rímskeho chrámu a rímskej baziliky, ktoré môžete za malý poplatok navštíviť.

Z katedrály môžete prejsť do pevnosti San Giusto, ktorú pred storočiami postavili Benátčania. Pevnosť dnes slúži ako múzeum a ponúka výhľad na mesto aj prístav.

4. Rímske divadlo

Keď začnete zostupovať z kopca San Giusto späť do mesta po ulici Via della Catedrale, dostanete sa cez Piazza San Silvestro až k rímskemu divadlu Teatro Romano. Dnes už len ruina, no v minulosti pýcha mesta, ktorá vznikla v malom prístavnom meste za vlády cisára Augusta na začiatku 2. storočia.

5. Grand Canal

Terst síce nie sú Benátky, no aj toto mesto sa môže pochváliť vlastným kanálom. Len kúsok od Rímskeho divadla a námestia Piazza Unita d’Italia môžete uzavrieť okruh mestom a prejsť sa popri kanály, ktorým v minulosti obchodníci prinášali tovar až do mesta. Nečakajte veľa, no určite patrí medzi to hlavné, čo vidieť v Terste.

6. Pobrežie a prístav

Kedysi bol Terst najväčším prístavom Rakúsko-Uhorska. Aj dnes tu narazíte na desiatky jácht a občasné obrovské výletné lode kotviace v prístave. Popri pobreží je vybudovaný chodník a vy sa tak môžete prechádzať popri mori niekoľko kilometrov. Atmosféru krásne dotvára vôňa slanej vody a žblnkot vĺn.

Čo vidieť v okolí mesta Terst v Taliansku

Ak ste v centre mesta Terst prešli všetko, čo sa oplatí vidieť, možno sa môžete pozrieť na miesta v okolí. Tieto dve sme navštívili aj my.

Jaskyňa Grotta Gigante

Len pár kilometrov od Terstu sa nachádza jaskyňa a ako už názov Gigante naznačuje, je veľká. A nielen veľká, ale najväčšia sprístupnená jaskyňa na svete. V roku 1908 ju náhodou objavil istý Rakúšan, ktorý sa sám zlanil niekoľko sto metrov do neznámej čiernej diery s úmyslom nájsť rieku. Tú síce nenašiel, no objavil túto nádhernú jaskyňu.

Hodinová prehliadka a 500 schodov vás vezme hlboko pod zem, do obrovských krasových priestorov a jaskynných útvarov. Okrem vysokých stropov je pýchou jaskyne 12 metrový stalagmit, ktorý tu rastie milióny rokov.

Viac informácií o návšteve jaskyne Grotta Gigante nájdete tu na webe.

Zámok Miramare

8 kilometrov od Terstu smerom na Benátky leží Castello Miramare, ktorý vidno už z mesta. Honosný hrad z bieleho kameňa dal postaviť Maximilián Habsburský v 19. storočí. Na nejaký čas sa tu nasťahoval aj s manželkou Charlotte z Belgicka.

Na vstup do hradu Miramare si musíte kúpiť lístok, no oplatí sa navštíviť len okolité záhrady a prejsť sa popri útesoch. Zámok Miramare je krásne miesto.

Terst – pláže a kúpanie

Ak rozmýšľame o Terste ako o zastávke počas horúcich letných dní, je na mieste položiť si otázku ako je to teda s plážami. Najznámejšia mestská pláž sa nazýva La Lanterna, pre domácich známa ako El Pedocin, otvorená od roku 1903. Je vzdialená približne kilometer od Piazza Unita d’Italia, takže sem viete zájsť aj pešo, prípadne autobusom č. 9. Zaujímavosťou je, že je to jediná pláž v Európe, ktorá si zachovala rozdelenie na mužskú a ženskú sekciu.

Za ďalšími plážami Terstu sa musíte vybrať do okolitých dediniek. Medzi najobľúbenejšie patrí Barcola, iba 10 minút autobusom. Ak by ste pokračovali ďalej, smerom na zámok Castello Miramare, dostanete sa ku Grignano. Ďalšie zvučné plážové mená Terstu. Všetky spomínané pláže sú kamienkové, niektoré iba betónové promenády so vstupom do mora, no s funkčnými zariadeniami ako sprcha, slnečníky či občerstvenie.

Na záver

Svojou blízkosťou ku slovinským hraniciam je Terst ideálnou zastávkou v itinerári, ktorú môžete spojiť okrem Slovinska aj s neďalekým Chorvátskom. Známu Pulu delí od Terstu len niečo cez 2 hodiny jazdy autom. Len tak málo stačí, aby ste svojej dovolenke dodali taliansky šmrnc. Či už sa zastavíte iba na deň alebo mu obetujete viac. Toto bola po rokoch moja druhá návšteva Terstu, ktorou sa začal náš taliansky roadtrip.

Thessaloniki – 16 vecí, čo vidieť a spoznať

Predĺžený víkend v Záhrebe: čo robiť, vidieť a zažiť počas 3 dní

6 tipov na nenáročné levady na Madeire

Zimná dovolenka v teple a na vlastnú päsť

Príspevok Čo vidieť v Terste za jeden deň je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.