„Is this safe area?“ opýtali sme sa. „Yes, yes, this is safe neighourhoud, but you know… You are in Colombia.“ Odpovedal Oskar, majiteľ hostela v Cartagene, kde sme sa chystali stráviť tri noci. Na ceste po Kolumbii sme boli už tretí týždeň a všetky predsudky o extrémne nebezpečnej krajine sme nechali ešte v Bogote. Kolumbia je nebezpečná, ale nie extrémne. Cartagena znamenala ďalšiu zastávku na ceste, od ktorej sme očakávali pekné historické centrum, známe dáždniky povešané medzi domami a útulné podniky, kde budeme môcť zakončiť deň. Mesto nám ukázalo úplne inú prehliadku.
NO-GO ZÓNY
Keď vstúpite do nesprávnej štvrte, ako prvý vás na to upozorní čuch. Do nosa vám udrie smrad, omnoho intenzívnejší ako ste zacítili doteraz. Väčšinou sú to odpadky zmiešané s ľudským potom a močom (asi tiež ľudským). Všetko je ešte viac zosilnené rozpáleným vzduchom, ktorý sa v horúcich dňoch ani nehne. Po nose prichádza na rad zrak. Začnete sa pozornejšie obzerať okolo seba. Domy sú zrazu rozbitejšie, na zemi sa kopia odpadky, na chodníku prekračujete hovná, ktoré nevyzerajú ako tie od susedovho psa. Keď konečne zodvihnete oči, pohľady sa vám stretnú s ľuďmi posedávajúcimi pred domami a v tieni stromov. Pokiaľ ste ženy, pofidérnu štvrť rozoznáte aj po sluchu. Za chrbtom budete nechávať pokriky a vypiskovanie.
Najnepríjemnejšie sú úseky, keď prechádzate popri mostoch či nadjazdoch. Vtedy už väčšinou v hlave blikne otázka: „Čo keď…?“ Tieto miesta totiž využívajú ľudia bez domova ako strechu nad hlavou. Častokrát môžete rozoznať ich snahu vytvoriť si tu domov – staré špinavé kreslá, kartóny s dekami pripomínajúce posteľ a nákupné košíky naplnené vrecami a handrami, ktoré predstavujú celý majetok. Aj by ste plakali, no adrenalín vám to nedovolí.
Z takýchto situácií vás môžu zachrániť tri veci: šťastie, poriadne pridať do kroku a nepremýšľať, alebo taxík. Nás v Cartagene aj v Panama City zachránila tretia možnosť. Podobné štvrte sú v Latinskej Amerike súčasťou života a nedá sa im vyhnúť. V jednom momente kráčate popred voňavú pekáreň a v druhom vás oblieva studený pot.
Moja rada? Nesnažte sa takýmto miestam vyhnúť. Pripravte sa na to, že sa v nich ocitnete.
CARTAGENA A JEJ CENTRUM
Presne takto začalo naše objavovanie Cartageny. V centre mesta sme si vydýchli, ale len na chvíľu. Na každom kroku sa nám prihovárali pouliční predajcovia. „Hola! Hola amigas, welcome to Cartagena!“ Za tým nasledovala pestrá ponuka náramkov, balenej vody, výletov, obedových menu, ovocia, slnečných okuliarov, Boterových sošiek či fotiek za poplatok. Je to omnoho otravnejšie, ako sa môže zdať z týchto slov, verte mi. Človek má aj nervy, ale zároveň sa na nich nemôže hnevať. Lokálni z tohto žijú a my sme bohatí Európania. Veď je to tak, prišli sme lietadlom z ďaleka, máme čisté šaty a raz denne sa ideme najesť. V našich očiach low-cost, v ich blahobyt. A teraz mi povedzte, že na tomto svete je len jeden vesmír. Podľa mňa má každý ten svoj.
Na ostrove Isla Grande som sa zoznámila s Carlosom, rodákom z Cartageny. Píše knižky, no keďže ľudia v Južnej Amerike veľmi nečítajú, písanie mu na chleba nezarobí. Namiesto toho jazdí s turistami na lodiach a ukazuje im okolité pláže. Počas COVIDU, keď turizmus zamrzol, nemohol robiť ani to. Vzal si teda na plece podomácky vyrobenú chladničku z polystyrénu, naplnil ju ľadom a predával v uliciach vodu a pivo.
Takto sa tu živí veľa ľudí. Kúpia niečo v mercade, cenu o niečo navýšia a v uliciach sa snažia predať s minimálnym ziskom. V Santa Marta sme narazili sa staršieho pána, ktorý s vnučkou chodil po pláži a predával kusové lízatká, ktoré kúpil vo veľkom balení.
AŽ DOKONCA
Posledná kvapka v pohári Cartageny, ktorú som neočakávala, bola cesta na autobusový terminál, ktorý je od mesta vzdialený asi hodinu autom. Štvrte, po ktorých sme prechádzali sú ukážkou najväčšej chudoby, akú som kedy videla. Tí šťastnejší majú murované domy, kde namiesto okien uvidíte iba mreže alebo igelity. Na tejto stavbe sú položené plechy, ktoré reprezentovali strechu. Niektoré iba s jednou dierou, niektoré hneď s niekoľkými. Spomenula som sa na babkinho psa, ktorý má búdu potiahnutú lepenkou.
Tí menej šťastní bývajú v príbytkoch zbitých z drevených lát, miestami prekrytých igelitmi, ktoré plynulo pokračujú až hore a tvoria strechu. Či dá sa to teda nazvať strechou? Cez otvorené dvere môžete zazrieť aj niečo zvnútra. Sú to kobky bez svetla, často bez elektriny, zatuchnuté vďaka všadeprítomnej vlhkosti. Práčka je vymoženosť, ktorá sa v týchto štvrtiach nenosí.
Viete si predstaviť hygienu na týchto miestach? O tomto žiadny bedeker nepíše. Všade len UNESCO a dáždničky. A všetci tam chodia, všetci sa tam fotia a sú so sebou spokojní. Bizarné ako chyba v Matrix. Realita sa nikomu nepáči a ja cítim hnev, že je do takej vysokej a nepriestrelnej miery ignorovaná.
Cartagena vo mne nevyvolala obdiv, ale súcit a vďačnosť. Cestujte. Váš život naplní vďaka za to, čo máte. Vidieť to na vlastné oči je stokrát intenzívnejšie, ako čítať 4 blogy.
Kompletný sprievodca pri návšteve mesta Cartagena Kolumbia
Medellín – kokaín, drogy a temná minulosť
Isla Grande – karibský únik neďaleko Cartageny
Minca Kolumbia – coffee tours aj treky džungľou
Santa Marta Kolumbia – vstupná brána do kolumbijského Karibiku
