Prečo ísť?

Doma žijeme život v zabehnutých koľajniciach. Dni sú rovnaké a zlievajú sa do jedného. Cestu do roboty poznáme na autopilota, rovnako ako regály v najbližšom supermarkete. Z našich dní sa stane zvyk, vďaka ktorému si ani nevšimneme, ako sme spohodlneli. Fungujeme automaticky, bez premýšľania nad súvislosťami, okolnosťami, nebodaj zmyslom.

A zrazu je omnoho ťažšie adaptovať sa na zmeny, hoci aj malé. Pripisujeme to veku, no ak sa držíme porekadla „Vek je len číslo“, čo bude naša výhovorka?

Na cestovaní najviac milujem jednoduchosť bytia. Riešim len to, kde budem spať a čo budem jesť. A väčšinu času neviem, aký je deň ani koľko je hodín. Budúcnosť zrazu znamená maximálne 4 dni dopredu a prítomnosť je citeľne intenzívnejšia. Nutkanie niekde vyraziť utíchne a ja si uvedomujem momenty, kedy viem, že nikde inde v tú chvíľu nechcem byť.

Stretnutia, naše zrkadlo

Čím dlhšie cestujem, tým viac si uvedomujem, že jedny z najintenzívnejších spomienok tvoria stretnutia s ľuďmi. Nezáleží na tom, či s miestnymi alebo nomádmi ako ja. Každý so sebou prináša príbehy, z ktorých si môžete niečo odniesť. Ľudia s batohmi na pleciach túlajúci sa po svete väčšinou nemajú o inšpiráciu núdzu.

Často zisťujem, že hoci sme každý z iného kúta zemegule, v koľkých veciach si dokážeme byť podobní. Toto pochopenie ma privádza k presvedčeniu, že vo svojej podstate sme všetci rovnakí.

Všetci v živote chceme len jedno – byť šťastní a celým našim bytím sa to snažíme.

Potreba byť šťastný je semienko zasadené hlboko v našom vnútri, prekryté nánosmi, ktoré si  nahromadíme počas života. To, čo nás na prvý pohľad robí rozdielnymi je naše zázemie, detstvo, životná cesta a prekážky, ktoré sme prekonali.

Celá naša prítomnosť je len projekciou našej minulosti. Ak sa dokážeme na ľudí pozrieť vnímavejšie a pochopiť nánosy, ktoré sú do istej miery podobné tým našim, uvidíme v ňom seba.

Teraz ste sa možno zamysleli a povedali si, že vy určite nie ste taký blbec ako sused od vedľa. Na cestách aj v živote stretávame ľudí, ktorí nám proste nesadnú. Namiesto toho, ale ste ho označili nálepkou „debil“ a niekoľko minút vkuse na neho nadávali so zahmlenou mysľou, skúste sa zamyslieť, čo vás na tom človeku irituje a prečo. Možno raz ostanete prekvapení, že presne tú vlastnosť nosíte v sebe aj vy a tiež ju na sebe nemáte radi. Len je na prvý pohľad neviditeľná, lebo si ju odmietate priznať.

Každé stretnutie nám niečo zrkadlí. Prizerajme sa s otvorenou mysľou aj srdcom.

Spoznávanie seba

Vďaka novým situáciám, ktorým musíte na cestách čeliť sa vo vás prejavujú stránky, ktoré dovtedy driemali bez toho, aby ste o nich tušili. Objavia sa nové emócie a precitnutia. Na niektoré momenty zareagujete štýlom, v ktorom samých seba nespoznávate.

Či si to uvedomujete alebo dokonca či to chcete, cestovanie je transformačné. Najmä to dlhodobé.

Ocitnete na miestach, ktoré ste poznali iba z Instagramu alebo dokumentárnych filmov. Náhle ste tam, vidíte to, cítite vôňu toho miesta. More vám obmýva bosé nohy. Vysoko v horách vám mráz štípe líca. Akoby sa neskutočné stalo možným a vy si uvedomíte, že sny sa skutočne dajú plniť. Nič nie je nemožné. Je to len o tom, či to skutočne chcete.

Na cestách sa musíte stať svojim najlepším kamarátom. Niekým, na koho sa môžete spoľahnúť. S kým musíte vydržať aj keď prídu ťažšie chvíle a verte mi, tie prídu vždy. Spolu s nimi ale prichádzajú príležitosti, v ktorých nájdete ukrytú silu, o ktorej ste dovtedy možno nevedeli. Niečo sa vo vás začne prebúdzať a vy si uvedomíte, že ste schopní dokázať omnoho viac, ako ste si kedy mysleli. Každá prekážka, ktorú prekonáte z vás urobí o niečo sebavedomejších a dravejších ľudí, ktorí sa neboja skočiť do života naplno.

Nie je to len o tom, že ste na novom mieste. Rovnako podstatné je, že nie ste na tom starom. Na cestách už viac nie ste odrazom svojho mesta, rodiny, priateľov, svojej povesti. Stojíte v novej situácii s čistím štítom bez možnosti chytiť sa niečoho, čo vás doma definuje. A potom príde otázka: Kto vlastne som?

Cestujte

Cestovanie má omnoho väčší potenciál ako to, že nemusíte chodiť dva týždne do práce. Je ale nevyhnutné byť bdelí a pozorní. Uvedomovať si všetko, čo sa deje, aké prerody vo vás prebiehajú, čo práve pociťujete. S čím chcete ďalej pracovať a čo chcete rozvíjať. Aké emócie a stránky chcete naopak kultivovať a uzemňovať.

Z ciest sa vždy vrátite zmenení. Hoci aj v malých nebadaných rozmeroch, ale zmenení. Všimnete si to až vtedy, keď sa po pár mesiacoch vrátite naspäť a zistíte, že  je všetko ako pred tým. Nič ste nezmeškali. Iba ste si dovolili žiť život naplno.  

10 TOP miest na pobreží Sri Lanky

Dharavi – jeden z najväčších slumov sveta

Ako sa zbaliť na dlhú cestu čo najlepšie

6 tipov na nenáročné levady na Madeire

Príspevok Cestovanie ako forma sebapoznania je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.

Po ceste na prvé ubytovanie som uznala, že po dvoch rokoch opäť zažívam kultúrny šok. Hoci som už vedela, aké je to ocitnúť sa mimo Európu, na 40 stupňov, trúbenie motoriek, chabé dodržovanie predpisov, smeti pod nohami a koniec koncov aj na ľudí inej farbi pleti si našinec musí predsa len zvyknúť. A buď si to človek zamiluje alebo tomuto chaosu nikdy nepríde na chuť. Ak ste ten prvý prípad, Zanzibar si zamilujete tiež. Preveria vás večerné night markety s lokálnym jedlom podávané lokálnou etiketou. Rozumej všelijaké morské plody, muchy slobodne posedávajúce na vyloženom mäse, mačky žerúce popadané zvyšky jedla, diskutabilná hygiena a jedlo podávajúce a konzumujúce sa holými rukami.

Prvé tri dni sme strávili v uliciach Stone town-u (hlavného mesta), ktorý z celého ostrova najautentickejšie zobrazoval jeho realitu. Postupne sme si zvykali na hluk, prostorekých domácich, zjednávanie na cenách či pokrikovania: „Rasta!“ smerom ku mne každých 5 minút. Na to posledné som si počas celého pobytu nezvykla. Vlastne ešte na otravných predajcov náramkov na pláži, ktorí sa nedali odbiť niekoľkokrát zopakovanou frázou: „No, thank you.“ Za tým potom väčšinou, trochu mimo kontextu, nasledovalo: „Do you speak Swahilli?“

Napriek tomu sme na ostrove stretli iba perfektných ľudí, ako domácich tak aj ostatných turistov. Do dnes trochu nerozumiem, ako sa nám podarilo vytvoriť také výnimočné stretnutia, no s niektorými ľuďmi sme dodnes v kontakte. Aj vy ste už na cestách narazili na fakt, ale fakt zaujímavých ľudí?

Mimo Stone townu je vibe o čosi pokojnejší. Menej ľudí, podniky pre cudzincov, ale aj dosť tenká a pomerne viditeľná čiara medzi turistickým a skutočným Zanzibarom. Na niektorých miestach môžete nájsť luxusné vily pár metrov od chajdy zo slamy. Kravy sa bežne pásli pri ceste a prechádzali po pláži. Miestne autobusy vo forme väčších dodávok jazdili šialenou rýchlosťou, natlačené ľuďmi a s pofidérne priviazaným tovarom na streche. Na jednom ubytku si nás počkali ploštice. Aj toto bol Zanzibar.

Na druhej strane sme si veľmi rýchlo zvykli na biely piesok a more ako z dovolenkového katalógu. Hneď po pár dňoch sme sa zhodli, že sme krajšie ešte nevideli. To všetko vďaka nízkej hladine, ktorá v čase odlivu ustupuje poriadny kus dozadu a doobeda sa môže stať, že sa neokúpete. Nám to vynahradili miestni predajcovia ovocia s čerstvým mangom, papájou, melónom či kokosom. „CO-conut, CO-conut, CO-conut juuuice!“

Keď sa s odstupom času pozriem späť, neviem sa rozhodnúť pre moje zanzibarské naj. Možno to bola tá diametrálne odlišná kultúra, ktorá ma na cestovaní tak fascinuje, možno teplé večery a studené pivo, možno azúrové more a večerné kúpačky, možno zapadajúce slnko a mesiac v splne, možno tie spomínané stretnutia a možno pohodový reggae tón ostrova, čo vytrvalo a bez prestávky liezol pod kožu. Zanzibar sme si vychutnali naplno a druhej návšteve by som nepovedala nie.

Príspevok Welcome to Zanzibar je zobrazený ako prvý na Nana a backpack.